Začal som ju zblízka pozororvať.
Krátke čierne vlasy, ostrý nos, dlhé čierne mihalnice, takmer žiadne prsia a veľké tmavohnedé bradavky.
- Boha! – strhol som sa – A čo keď je to.. chlap?!...je pooperovaný...s tými krátkymi vlasmi...a malými prsiami...sa mi aj zdalo, že mi rozumie viac ako ostatné ženy...Pozrel som na jej úzke prsty.
Príliš ženské nato, aby boli mužské – pomyslel som si.
A čo krk? ..ukáž ohryzok...mňa neoklameš – pravou rukou som ju opatrne chytil zhora za hlavu, ako keby som držal hádzanársku loptu.
Pomaly som ju točil, až kým sa neukázal jej úzky, ženský krk.
Otvorila oči. Usmiala sa a pomaly sa prisala na moje pery.
Zobudil som sa. V posteli som ležal sám. Na byte u Rosy nebol nikto.
Zodvihol som zo zeme ešte stále mokré nohavice a vytiahol som z nich mokré trenky.
Nech žije sex-patriotizmus...šírim dobrý obraz vlasti...- natiahol som na seba mokré nohavice a vypadol som na ulicu. Bolo poludnie.
Za katedrálou som vošiel na ulicu Bisbe, z nej som odbočil na Ferran, a vošiel som na Avinyó. Kráčal som so zapnutým autopilotom.
Profesionálny vrah by mal so mnou ľahkú robotu...vždy tá istá trasa...v tú istú hodinu ... Sedel by tu, v bare Sincopa – pozrel som na bar, popri ktorom som práve prechádzal – a v momente kedy by som prešiel popred neho, by zahasil cigaretu, dopil martini a pomaly sa vybral za mnou...
Sincopa..to bol niekedy dobrý bar, ešte v časoch keď ho vlastnil Manu Chao..teraz sa to podobá skôr na jazykovú školu pre turistov, level 1 „hola, mi nombre es Benjamin “...asi kvôli tomu, že ho NIEKEDY vlastnil NIEKEDY slávny Manu Chao..
Ale kto by zabíjal mňa? ..som tu len jeden nepodstantný imigrant, ktorý tu prežije nejaký rok, možno tri, a pekne zmizne odkiaľ prišiel. Presne ako milión podobných v tomto meste..
Ten autopilot, to bola ale fasa vec. Umožňoval nerušene kráčať, a pritom myslieť na podstatnejšie veci. Napríklad na Rosu.
Videli sme sa predtým jediný raz v nočnom bare, kde pracovala.Bola z maleho mesta z juhu Andalúzie, blízko hraníc s Portugalskom.Teraz skúšala šťastie vo veľkomeste. Bola jedna z miliónu. Presne ako Hell Kitty, presne ako Henry, presne ako ja. Vôbec som ju nepoznal.
Napriek tomu sme sa niekoľkokrát pomilovali...teda, ona pomilovala mňa.
Spokojne som kráčal domov.
Ja sa tiež raz vrátim domov – pomyslel som si – ale kam sa ponáhľať?..
-Z úvahy ma vytrhol autobus, ktorý prudko zabrzdil predo mnou. Zodvihol som hlavu. V okne za šoférom sedela Hell Kitty a uprene na mňa pozerala. S vážnou tvárou.
Postorgazmickým výrazom tváre som na ňu pozeral niekoľko nekonečných sekúnd. Autobus sa pomaly rozbiehal. Dvihla pred svoju tvár knihu.
Z okna na mňa pozerala Edith Piaf. S prižmúrenými očami a tiež postorgazmickým výrazom. Mal som pocit, že Hell Kitty poznám viac ako Rosu. Dokonca sa mi zdalo, že k nej aj niečo cítim. Ešte aj Edith Piaf som poznal viac ako Rosu.
Prešiel som cez ulicu a vstúpil som do kníhkupectva. Životopis Toma Hanksa bol položený hneď vedľa životopisu Puškina.
Kurva!.. tak toto teda nie! – Obzrel som sa kde je predavač. Stál na stoličke chrbtom ku mne, a snažil sa na stenu prilepiť plagát s informáciou o blížiacej sa autogramiáde Paola Coelha.
-To je úroveň!..sakra! – Rýchlo som chytil do ruky Toma Hanksa a zasunul som ho hlboko dozadu, za rad kníh, ktoré nikto nevytiahne aspoň pol roka.
-O dve minúty som položil na pult 15 euro a v ruke som držal útlu knihu.Bohumil Hrabal – Obsluhoval som anglického kráľa.
Keď som vychádzal z obchodu, cítil som na chrbte vďačný pohľad Alexandra Sergejeviča. Bohumila som vložil do tašky, a ešte spokojnejší som vykročil k prístavu.
Sedel na zemi, opierjúc sa o stenu Múzea katalánskej histórie. Jeho kresby boli porozkladané po zemi okolo neho, niekoľko ľudí ho pozorovalo ako kreslí. Kreslil vynikajúco. V priesvitnom obale na zemi bolo niekoľko výstrižkov z novín. Zo slovenských novín. „...Mladý slovenský výtvarník úspešný vo svete“...
Pristúpil som bližšie.
Francine kráčala rýchlo. Bolo neskoro večer, a jej rodina sa nestretávala tak často, aby si mohla dovoliť prísť neskoro. Spoločná večera pri príležitosti 85. narodenín jej starej mamy Madamme Morfelli. Dôvod na maximálnu dochvíľnosť.
Náraz ktorý ju zrazil k zemi prišiel z pravej strany.
Otvorila oči. Vedľa jej hlavy sa krútilo koleso bycikla. V ústach cítila bolesť, a na jazyku chuť krvi. Siahla si na ústa. Chýbali jej dva predné zuby. Bolesť jej začínala otupovať zmysly. Vedľa nej na zemi sedela mníška, a pozerala pred seba.
Pre boha! ..zrazila ma mníška..na bycikli... – uvedomovala si čo sa stalo – to sa môže stať len mne!
Dva chýbajúce predné zuby jej na mieru vymodeloval zubný chirurg Gérard Benaroche z parížskej klinky Cochin-Tarnier. Odvtedy prešli dva roky.
To sa fakt stane len mne! – zasmiala sa Francine a pohodlne sa usadila na schodoch v prístave.
Vybrala z vrecka malú plechovú krabičku, vybrala z nej kocku hašiša a začala ju pomaly nahrievať zapaľovačom.
- Ty si slovak? – nenapadla ma lepšia otázka.
Chlap mal okolo tridsať rokov. Krátke vlasy, a nezvyčajne hrubé ruky. Zodvihol hlavu, preložil si ceruzku do ľavej ruky a podal mi pravú – Ja som Miro.
- Ty si tu nový?..teda, ešte som ťa tu nevidel..bývam tu neďaleko - Podal som mu ruku.
- Viac menej. Nemam pevný flek..ja sa tak presúvam...
- Nedáme pivo? – vyšlo zo mňa spontánne.
Miro zbalil svoje kresby, hodil ich do veľkého čierneho obalu.
- Kam ideme? Ty to tu poznáš..asi... keď tu bývaš.
- Môžeme kúpiť plechovky piva u pakistancov a sadneme na pláž.
- Ok.
Prechádzali sme popri poschodovom dome, kde bývala Hell Kitty. Poprosil som Mira aby ma počkal a vošiel som dnu. Na jednej zo schránok bola malá samolepka Hello Kitty.
Vhodil som do schránky čerstvo kúpenú knihu Bohumila Hrabala, a spokojný som vyšiel von.
-A čo? Dá sa dačo predať? ..tie tvoje kresby sú výborné..- otočil som sa k Mirovi.
- Záleží odo dňa..niekedy nepredám nič, niekedy hej..ale nič moc to nie je.
- Už si tu dlho?
- Tri týždne. Bol som dlhšie vo Francúzsku...
- Tu kúpime pivo – ukázal som na malý obchod, ktorý bol na rohu.
Vlastnili ho pakistanci, tak isto ako ďalších 6 po celej štvrti. Domáci ich nemali radi, ale v skutočnosti boli jediní, ktorí boli ochotní mať otvorené do jednej v noci. Každý deň, na vianoce, nový rok, bez ohľadu na sviatok. Boli to dobrovoľní otroci, a nechavali si za to platiť vyššími cenami. Ľuďom ako ja zachraňovali o dvanástej v noci svojou mrazenou pizzou život. Nebyť ich a ich dobrovoľného otroctva, už by som dávno zomrel. Od hladu.
Vošli sme dnu.
- Slavaisusuchristu! Ako sa maš Madni? – usmial som sa na Madniho.
- Ja amigo dobre a ty? Dobre? - Madni bol najkľudnejší človek na svete.
- Dobre amigo..mám sa veľmi dobre..ale ešte lepšie by mohlo byť, keby si mi dal..6 plechoviek piva. Daj mi Heineken, máš?
- Povedz mu, nech mi dá aj cigarety – otočil sa u mne Miro.
- Amigo z tvojej krajiny? – spýtal sa Madni a ukázal na Mira.
- Hej..Madni. Slovensko? Poznáš?
- Ty si zo Slovenska? – madni vložil heinekeny do tašky a pozrel sa na mňa.
- No som, a on tiež – ukázal som na Mira.
- Ja som bol na Slovensku... 4 dni. – Madni sa na mňa usmieval.
- A čo si tam robil? Kedy si tam bol?
- Pred...pietimi rokmi, štyri dni, a potom som šiel do Nemecka. Tam som bol tri roky.
- Ťa previedli cez hranicu? Kade si šiel?..cez Rusko? Kde si bol?.. Snina? Michalovce? Stražske?
- Dlha cesta... – zasmial sa Madni – ale teraz dobre. V nemecku dali papiere, ale v Španielsku dobre život.
- No to som rád...vidíš...teba vlastne previedli cez hranicu moji spolužiaci zo zakladnej školy...
Madni sa usmieval, aj keď nechápal o čom hovorím.
- No vidíš..oni vlastne robia dobré skutky ...tí prevádzači...svojím spôsobom.. – meditoval som pre seba.
Zobral som tašku s pivami zo stola a vyšli sme z obchodu.
Preložil som môj dialóg s Madnim Mirovi.
- A čo ty máš s prevádzačmi? Ty si prevádzal? – pozrel na mňa skúmavo.
- Ja? Nie..ale tam kde som predtým býval prevádzajú...čo iné majú robiť?..Ja som len predával nekonečné telefónne karty, a občas som sprostredkoval falošný interrail...
- Hmmm..a čo ešte? – znova na mňa skúmavo pozeral.
- ...no, občas som dohodil nejakú falošnú kartu CKM 2000..a predtým ako som odišiel, predal som nejake Viagry..bez receptu...
Miro bol ticho.
Sadli sme si na piesok na pláži. Podal som mu plechovku piva a otvoril som jeho obal s kresbami.
- Hiilfeee! Hiiiilfeee! – asi dvadsať metrov od nás bežali dvaja mladí, šestnásťroční chlapci. Jeden z nich držal v ruke vak a tašku. Za nimi bežala okradnutá nemecká turistka. Nemala šancu ich dobehnúť.
Miro vyskočil a okamžite sa krížom rozbehol k zlodejom. Prvého skopol na zem. O chvíľu dobehol aj druhého, ktorý držal v ruke vak a tašku. Dvoma údermi ho zvalil na zem, pravou rukou ho stisol okolo krku a úplne ho znehybnil.
Nemecká turistka dobehla zadychčaná k Mirovi. Otvorila si vak a pozrela dovnútra.Poďakovala Mirovi, ktorý držal pod krkom mladého zlodeja a pomaly odchádzala späť k svojmu lehátku.
Miro sa postavil, vzal do ruky tašku, a bez toho aby sa otočil dozadu, pomaly kráčal smerom ku mne.
- Boha...a toto si sa kde naučil? – podal som mu pivo.
- Ale...
- ..Mi nehovor, že na kurze výtvarnej výchovy.
- Bol som rok a pol vo francúzskej légii, ale niekoľko rokov som robil ochrankára na Slovensku. ...Poznáš .... – Miro mi vymenovl niekoľko mien. Nepoznal som ani jedno. Upresnil mi, ktorý zo spomínaných je už mŕtvy. Ani tak som ich nepoznal.
Napadlo ma, čo si o mne myslel, keď som mu hovoril o tom, ako som pred rokmi predával nekonečné telefónne karty.
Miro si otvoril druhú plechovku piva.
Bol pekný júnovy deň. Stvorený nato, aby som si na španielskej pláži pri teplom Heinekene vypočul, ako to naozaj chodí v našom slovenskom podsvetí.
(pokračovanie)
(predchádzajúce časti)
Sadomaso, fetiš a Tony.
Sadomaso, fetiš a Tony. (2.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (3.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (4.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (5.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (6.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (7.časť)
