- Dobrý deň! Mám tu rezervovanú izbu.
- Dobrý deň ..hmm, prepáčte… Vaše meno? – vyskočil som zo stoličky.
- Tony de Bone, San Francisco – podal mi svoj pas a pomaly si rozopol dlhý čierny plášť, ktorý ešte pomalšie preložil cez kufor.
Začal som listovať v knihe rezervácií, a preklínal som mojich dvoch kolegov pre ich nečitateľné písmo. Trvalo mi niekoľko minút kým som vylúštil meno „Tony de Bone – V.I.P.“.
- Izba číslo 111, šieste poschodie, nech sa páči – podal som mu kľuč, ku ktorému bol priviazaný kus zle obrúseného plexiskla a na ňom načarbaná nečitaleľná stojedenástka.
- Presne ako pred rokom – pozrel sa na číslo - Ty si tu nový, však? Ako sa voláš?
- Jan.
- Ok Jan, ďakujem – Tony položil na pult 1 americký dolár, opatrne schytil kufor, plášť, a pobral sa k výťahu.
- Boha! - pomyslel som si – ten je nejaký divný…kurva,..Tony. V tomto mizernom hoteli som bol rád, keď som dostal načas výplatu, a nie to ešte sprepitné! Sakra, tak to sa ešte nestalo. Tony… Vytiahol som z prepážky číslo stojedenásť jeho pas. Šesťdesiat osem rokov, narodený v San Diegu, Kalifornia. Na fotografii pôsobil vyrovnane, ale jeho podpis… bol excentrický. Profesor Ulek, ktorý ma učil základy grafológie by ho určite ohodnotil ako „klasický prípad, onanuje pred TV“. Rýchlo som si prezrel knihu rezervácií.
- Bude tu desať dni… A každý deň mi dá dolár!… Hmm, asi sa z toho.…to je kariéra…
Z depresívnych myšlienok na tému „Úpadok úspešného absolventa ekonomickej fakulty, špecializácia cestovný ruch“ ma vytrhol kolega, ktorý vošiel na recepciu. Bolo o tri minúty jedenásť.
Dal som mu do ruky zväzok kľúčov, a makal som dolu schodmi. Posledné metro odchádzalo o pár minút.
Označil som si lístok, zbehol po schodoch, a naskočil som. Dvere sa zavreli, a ja som videl to, čo každý večer o jedenástej. Poloprázdny vagón a tváre, ktoré v túto hodinu už nežiaria, len tlejú. Kráčal som pomedzi sedadlá a predstavoval si, ako o chvílu úplne zhasnú. Metro dôjde na konečnú a tam ich všetkých vynesie upratovacia čata.
Došiel som na koniec k mojej štvorke, kde som si sadal každý večer. Sadol som si oproti mladej žene, vystrel si nohy, ale ona si ma ani nevšimla. Jej tvár bola až po oči zakrytá knihou. Začal som ju pozorovať. Bolo jej vidno len vysoké biele čelo a mierne prižmúrené oči. Bola úplne zaujatá čítaním. Titul knihy bol „POKUŠENIA S BRECHTOM“.
- Bertolt Brecht… Ten ktorý sa zo zapršaného Nemecka presťahoval do slnečnej Kalifornie, a potom čo tam nezapršalo celé tri mesiace vyhlásil: „ake nudné, každý deň slnko!“ – spomenul som si, čo som o ňom niekde čítal.
- Boha! Kalifornia…a v nej Tony de Bone, …a ja s jeho dolárom…v dekadentnom hoteli…krista! Nech žije cestovný ruch. Tak mi treba, mal som viac študovať a nie chlastať šest a pol roka, za peniaze rodičov – znova som si spomenul na hosťa z izby 111.
- Dobre debilný algoritmus – pomyslel som si - minútová autodeštruktívna sebareflexia je v pohode,… len aby sa neopakovala príliš často!
Tvár oproti sa nehýbala. Oči jej kmitali, a ja som si začal predstavovať, že tá kniha bude asi dobrá.
Dobrá bola ona!
- čo by som jej tak povedal… som síce dnes taký vymletý …asi ako aj včera a predvčerom… udrie ma tou knihou po hlave…kašľať na to…aj keď…
Metro začalo brzdiť. Kniha pred mojimi očami sa zavrela a Ona si všimla, že na ňu pozerám. Bol som v miernom predklone, s nepríčetnym pohľadom, a hlavne podozrivo blízko. Uvedomil som si, že vyzerám ako dokonalý úchyl. Pomaly som sa začal sťahovať dozadu, keď sa na mňa zrazu usmiala. Zdalo sa mi, že sa chce začať smiať na plné ústa. Hodila knihu do ružovej taško-kabelky s nadpisom Hello kitty, znova sa na mňa usmiala a elegantne odkráčala k dverám, kde ostala stáť.
- To je žena!…sa mi asi zda! - ostal som sedieť, a pozoroval som ju, s hlavou neprirodzene vykrútenou dozadu.
Jej taško-kabelka mala nápis „Hell kitty“.
- Zastávka Barceloneta, následujúca zastávka Villa olimpica – oznámil hlas z reproduktoru.
Vyskočil som k dverám, vytlačil sa von, a nervózne som sledoval Hell kitty ako kráča k východu z metra. Nechcel som ju stratiť z dohľadu, ale tiež som sa na ňu nechcel úplne nalepiť. Kráčal som za ňou, v niekoľkometrovom odstupe.
- Najlepšie by bolo keby si ma všimla,… len nech to vyzerá nenásilne,… to by som bol už úplný úchyl… - snažil som sa pozerať na parkujúce jachty napravo, a zároveň ju sledovať.
Kráčala elegantne, pomaly. Jej chôdza bola nezameniteľná. Prešla popri prístave, zastavila sa pri dverách poschodového domu, kývnutím ruky pozdravila barmana v reštaurácii na prízemí.
- Aj tu som sa už stihol niekoľkokrát opiť – pomyslel som si – a toho barmana tiež poznám… to je super, máme spoločných známych.
Otvorila vchodové dvere, vošla dnu a otočila sa smerom na ulicu. Uvidela ma, ako na ňu opäť nepríčetne pozerám, a zasa sa na mňa usmiala. Ostal som stáť na mieste. Zažla svetlo na chodbe, zakývala mi cez vchodové dvere a zmizla vo výťahu.
V záchvate radosti som vošiel do krčmy, o dva bloky ďalej. Stretol som tam Manola, môjho päťdesiatročného suseda.
- Poď sem Jan! – kričal Manolo – Gustavo ! Nalej môjmu amigovi! On je chorvát! – diskrétne ma predstavil Manolo celej krčme.
Osemkrát som mu vysvetľoval odkiaľ som, ale preňho aj tak budem stále chorvát. Občas juhoslovan, bulhar, sused z Čuko-slovinska.
- Čo to bude?
- Daj mi koňak,… Torres... môže byť.
Sadol som si k Manolovi, ktorý začal rozprávať, vysvetľovať a objednávať ďalšie koňaky. Ja som ich pil, ale Manola som nepočúval.V duchu som pripíjal na zoznámenie s Hell kitty.
Na recepcii hotela som si nastavil ventilátor tak, aby mi fúkal rovno do tváre. Pil som minerálku a tešil sa na metro o jedenástej, v nádeji že ju uvidím. Predstavoval som si, ako sa dáme do reči, ja jej vo vhodnom okamžiku poviem o výroku Bertolda Brechta…
- Ohúrim ju! Ešte nevie, kto je to chorvát-bulhar-čukoslovinec! – moja sebaistota stúpala k historickému maximu. Nevedel som sa dočkať konca smeny.
- Ahoj Jan! – oprel sa zrazu o pult Tony de Bone. Oblečený v obtiahnutom čiernom tričku, čiernych nohaviciach, ktoré ladili s jeho šedinami a nakrátko zastrihnutými fúzami.
- Dobrý deň! – podal som mu jeho pas.
- Jan, chceš si zarobiť 100 euro za tri hodiny? – nečakane mi navrhol starý pán.
- No boooha! Už len toto mi chýbalo!…Stary magor mi teraz navrhne nejakú riadnu prasačinu… „za 100 euro mi urobíš…“ – to bolo prvé, čo ma napadlo.
Už sa mi to raz stalo. Ked som prišiel sem, do Barcelony, a zúfalo som potreboval peniaze. Dal som do novín 8 inzerátov. Od výučby jazykov, cez babysiting, opatrovanie, až po upratovanie jácht a bytov. Výsledkom bol jeden jediný telefonát. Telefonujúci sa spýtal na môj vek, národnosť, a tiež koľko beriem za upratovanie. Chcel mi zaplatiť dvojnásobok sumy, ale pod podmienkou, že budem jeho byt upratovať oblečený len v obtiahnutých plavkách. Neskôr mi niekto vysvetlil o čo tam ide. V čase, keď prídem upratovať, oblečený v mojich obtiahnutých plavkách, bude na dotyčnom byte párty, a na nej desať gayov. Tí sa ma ani nedotknú, len sa budú na mňa pozerať, a onanovať si pekne jeden po druhom. Toto všetko mi narýchlo prebehlo hlavou, a pozrel som na Tonyho.
- O čo ide? – spýtal som sa chladne, trochu nedôverčivo.
- Potreboval by som dnes večer tlmočníka. Neviem po španielsky ani slovo. Na tri hodiny. 100 euro. Čo povieš?
- Nooo… prečo by som nepomohol… - prijal som bez váhania. Rád, že moje obavy sa nepotvrdili. (pokračovanie)
