Pre mnohých je náročné povedať „nie". Tri písmenká - Nie. A ešte raz NIE. Prečo je to také ťažké? Povedať pravdu býva obvykle náročné, to je fakt. Ja ale hovorím iba o jednoslovnej odpovedi v prípade, že sme o niečo požiadaní a máme možnosť výberu. A nemôžeme byť súdení za žiadnu z odpovedí. Ale nikto si to neuvedomuje. Ľudia veria, že je možné vychádzať dobre s každým. Túto problematiku uzavriem stručne - nie, nie je to možné.
Sám som taký, že nechcem, aby sa na mňa ľudia hnevali. Alebo aby si mysleli, že som nespoľahlivý alebo neochotný. Keď sa Ťa však kolega spýta, či mu nepomôžeš s časťou jeho roboty, keďže Ty už si skončil, nemusíš automaticky povedať áno. Skončil si svojou vlastnou šikovnosťou skôr, máš na večer plány a chceš sa ísť ešte predtým v pokoji najesť. Povedz to asertívne: „Veľmi rád by som Ti pomohol, ale ponáhľam sa a nestihol by som to." Ak sa naštve, jeho problém. Ak sa za to urazí, rešpekt takého človeka Ti za to nestojí.
Ak Ťa niekto niekam zavolá, alebo chce prísť ku Tebe, ale Ty sa chceš venovať osobným záležitostiam, povedz to! Je oveľa lepšie to povedať hneď, ako držať druhého v nádeji a rozhodnúť sa mu to povedať pred dverami. Ten druhý si môže spraviť iný program a Ty si happy, že máš čas pre seba.
Neschopnosťou povedať nie škodí človek aj sám sebe. Okráda sa sám o čas, ktorý venuje v prospech iným. Filantropia a altruizmus sú krásne veci, ale všetko okrem ľudskej blbosti má svoje hranice. Ďalšia vec je, že prvých pár odpovedí (napr. v novej práci a pod.) bude mať za následok precedens. Ak poviem hneď nie, nebudú sa v budúcnosti tak často obracať na mňa. Ale ak budem chcieť byť ten ochotný, môže sa to časom obrátiť proti mne. Klinec po hlavičke na túto tému udrel jeden doktorand na výške počas mojej prezentácie. Neustále ma zastavoval, čím čiastkoval moje vystúpenie a nebolo možné vytvoriť súvislý dojem. Nielenže som si sám sebe pripadal trápne, ale som aj tak pôsobil. Týkalo sa to aj situácie, keď som si chcel poznačiť jeho x-tú pripomienku. Úplne spontánne som požiadal spolužiačku, či mi ich nezapíše na papier, kým doprezentujem. Vtedy to prišlo a on po nej skríkol: „Nepíšte nič!". Na okamih sme všetci spozorneli, čo bol výnimočný moment, keďže každý bez výnimky nielenže nastražil uši, ale aj seriózne vnímal. „V žiadnom prípade mu to nepíšte. Ak Vás aj v práci o niečo podobné požiadajú, nerobte to. Stane sa z toho precedens a navždy uviaznete v role poskoka."
Nikto nechce robiť to, čo sa mu nechce. Tak prečo povedať áno večierku, kam nemáme náladu ísť. Áno na rande, o ktoré nemáme záujem. Áno jedlu, ktoré nás odpudzuje, ale nechceme uraziť kuchára. Štveme tým nielen seba, ale aj ostatných. Nebuďme rohožkami! Povedzme nie a povedzme to hrdo!
