Niekto je výrečnejší, iný menej, mnohí ovládajú viac jazykov. Niekto má rád slovné hračky a žartíky, iný myslí všetko doslova. Niekto pridá k slovám úsmev, či nevraživý pohľad, iný skôr tají svoje pocity. Do komunikácie zapájame ruky, nohy, hlas... s ľahkosťou akrobata, ktorý tancuje na tenkom lane. Málokto znovu a znovu žasne nad tým, aké je neobyčajné, že máme reč, ktorou sa (tak bravúrne) dorozumieme.
Ani ja nie. Môj údiv začal rásť, keď som si o tejto téme začala viac čítať.
Upútal ma článok o pôvode jazyka, ktorý vo mne vyvolal otázky, aké som si nekládla.
Mnohé zvieratá sú schopné komunikovať pomocou zvukov. No vraj je kolosálny rozdiel medzi húkaním sovy, krochkaním prasaťa a spevom hoci protestného songu. Vzniklo množstvo rôznych teórií, ktoré sa to snažia objasniť. Zväčša vychádzajú z predpokladu, že svetové jazyky sa vyvinuli spontánne. Evolucionisti v podstate predpokladajú, že reč je výsledkom série výhodných náhod, (podobne ako videnie, či schopnosť vyjadrovať pocity živou mimikou.) Vraj zohrávala úlohu mäsitá strava, klíma, a náhodné zmeny v genetickom kóde.
Ak by som vopred odmietla inú možnosť – zásah Tvorcu, asi by som sa uspokojila s prekvapeným povzdychom nad toľkými šťastnými náhodami. Vzdala by som sa ďalších úvah, lebo sa necítim kompetentná vec posúdiť, a ponechala by som vysvetľovanie odborníkom.
Fascinuje ma však tá „iná možnosť“, a tak som pokračovala v hľadaní rôznych názorov na vznik reči. Zistila som, že aj vedci zostávajú v nemom údive nad tým, čoho sme schopní. (Myslím, že záhada reči sa nás týka všetkých, a netreba odborníka na to, aby sme sa mohli úprimne začudovať.)
Aj evolucionisti pripúšťajú, že reč je výsadou ľudí. Aké udalosti viedli k tomu, že ľudia začali rozprávať?
Vraj sa to všetko začalo, keď jeden z predkov človeka objavil možnosť tvoriť slová. Vraj sa postupne s vývojom mozgu objavila potreba syntaxe.
Ako však mohol nastať ten skok od objavu slovíčka, ktoré nesie význam, k tomu, že sa takmer každé dieťa rodí so schopnosťou naučiť sa reč, a to nezvyčajne rýchlo?
Istý evolucionista (Lieberman) použil biblickú terminológiu, keď napísal: „S rečou prišla i schopnosť myslieť, ktorá zmenila svet. Na počiatku bolo slovo.“
Podstatou ľudskej reči nie je komunikácia. Komunikácia existuje aj v živočíšnej ríši; reč je v prvom rade prostriedkom poznávania. Podstata reči je v možnosti priraďovať artikulovaným zvukom špecifické významy.
Reč nie je viazaná na jeden orgán, závisí od súčinnosti rečových orgánov (dýchacích ,hlasových, artikulačných) a vysoko komplexného mozgu. Ako je možné, aby sa taký zložitý a presne zosúladený systém zložiek mohol naraz vyvinúť, ak sú mutácie a selekcia hybnou silou vývoja?Ako uveriť, že taká úžasná, komplikovaná štruktúra vznikla náhodne a bezcieľne?
Podľa Beate Marguardt reč nebola žiadnou výhodou v zápase o prežitie. Reč možno pokladať za prepych. Jej vznik nesúvisí so vzájomnou pomocou; napríklad slony sú veľmi spoločenské zvieratá a nepoužívajú nijakú formu jazyka. (W.von Humboldt)
Evolucionista Carl Zimmer napísal: „Nikto nepozná presnú chronológiu vývoja reči, lebo jazyk zanecháva málo stôp na kostre človeka.“
Teórií je veľa, ale dôkazy sú nedostupné. Pripomeňme si, že deti získavajú schopnosť komunikovať (dokonca naučiť sa základné pravidlá syntaxe) už od dvoch rokov.
V akom štádiu nastal skok od niečoho nového, čo ľudia objavili, k tomu, čo má každý novorodenec priam „naprogramované?“Toto zostáva hádankou.
Jeden zo známych odborníkov na evolúciu ľudskej reči, Noam Chomsky, tvrdí, že deti nevyhnutne potrebujú istú vrodenú schopnosť osvojiť si reč, ktorá sa dá vysvetliť iba tak, že gramatika všetkých jazykov má istý spoločný základ, ktorý predstavuje akúsi „univerzálnu gramatiku“. Nikto však neobjasnil akú, a ako vznikla. Steven Pinker, uznávaný psychológ, píše v knihe „Ako pracuje myseľ“: „Najlepšie mysle nášho druhu sa vkladajú do riešenia týchto záhad, ale nepokročili v ich riešení. Otázka, ako sa dieťa učí jazyk, či ako z oplodneného vajíčka vzniká organizmus nemusia byť nikdy úplne objasnené.
Výskumy nasvedčujú tomu, že početné súčasné jazyky sa vyvinuli z niekoľkých (asi dvadsiatich) jazykov, takzvaných prajazykov, ktoré boli odlišné. (Toto je v súlade s biblickým príbehom o zmätení jazykov pri stavaní Babylonskej veže.)
Výskumníci zistili, že pacienti s určitými zraneniami hlavy, mali podobné komunikačné problémy, a tak začali odhaľovať zložité súvislosti medzi procesmi prebiehajúcimi v mozgu a rečových orgánoch. Zistili, že máme nielen schopnosť osvojiť si v ranom veku jednoduché symboly, (ktoré sa učili pokusné šimpanzy), osvojujeme si i neobyčajne zložitý systém pravidiel a rozsiahly slovník; vo veku, keď je ťažké pochopiť prosté aritmetické úkony.
Veľmi zaujímavé sú výskumy s papagájmi, napríklad slávnym papagájom Totom, ktorého zvuky zneli skoro ako ľudské slová. Neosvojil si však jazyk v tom zmysle, ako ho chápu ľudia. Ľudská reč má viac účelov než vtáčia pieseň. (Zaujímavé je i to, že spievajú zväčša samčekovia.)
Napriek istým úspechom v práci so šimpanzmi, výskumníci dospeli k záverom, že zvieratá nemajú anatomickú výbavu potrebnú k reči.
Steven Pinker, riaditeľ centra kognitívnej neurovedy MIT napísal:
Keď čítaš tieto slová, podieľaš sa na jednom z divov prírody. Patríš k druhu s pozoruhodnou schopnosťou: dokážeme formovať to, čo sa deje v mysli druhého človeka s pozoruhodnou presnosťou. Nemám na mysli telepatiu či ovládanie cudzej mysle... toto je bezvýznamné v porovnaní s tým, čo dokáže každý z nás. Touto schopnosťou je reč. Púhym vyslovovaním zvukov dokážeme spoľahlivo vyvolávať nové kombinácie v mysliach iných. Táto schopnosť je pre nás taká prirodzená, že ľahko zabúdame, aká je zázračná.“
Zvieratá do istej miery chápu, môžu odpovedať na isté podnety a signály. V niektorých prípadoch si dokonca osvojili minimum ľudskej znakovej reči. Ale nevedia zovšeobecňovať a komunikovať svoje myšlienky tak, aby mohli mať duševné spoločenstvo s inými. Nie sú vraj schopné uvažovať o objektoch, ktoré nie sú bezprostredne prítomné. (Naďabila som na zaujímavé štúdie o delfínoch, ale komunikácia zvierat je málo prebádaná; otázkou vraj nie je, či dokážu zvieratá myslieť, ale či dokážu myslieť ako ľudia. Odpoveďou je vraj rozhodné „nie“.)
Zaujímavým poznatkom je tiež to, že nijakú známu reč v ľudskej histórii nemožno pokladať za „primitívnu“.
Suzette Elgin napísala vo svojej knihe Čo je lingvistika: „Najstaršie jazyky, ako napríklad sanskrit, mali oveľa komplikovanejšiu gramatiku než moderné jazyky.“
Lewis Thomas významný lekár, vedec a dlhoročný riaditeľ Sloan Kettering Cancer Center v Manhattane napísal: „Reč je tak neuchopiteľný problém, že samotný jazyk, ktorý používame na jej objasnenie, je ťažko zrozumiteľný. Zdá sa, že reč bola od samého začiatku naplánovaná neuveriteľne komplexne a predvídavo; tak, aby nám mohla slúžiť nielen na vzájomnú komunikáciu, ale aj na komunikáciu so Stvoriteľom.“ V roku 2001 sa M. A. Nowak a jeho kolegovia pokúsili vysvetliť rozdiely medzi ľudskou a zvieracou komunikáciou, ich článok vyšiel v časopise Science. Pomocou matematických modelov a výpočtov sa snažili posúdiť a predvídať evolúciu gramatiky. Ich záver znel: „Otázky týkajúce sa toho, prečo si len ľudia vyvinuli reč, je ťažké zodpovedať.“ Hoci usúdili, že gramatika a reč mohla vzniknúť prirodzeným vývojom, ich modely nehovoria nič o tom, ako sa mohlo vyvinúť množstvo dnešných jazykov, s tak rozmanitou fonetikou, ako vznikla písaná reč, či ako sa reč naučili prví ľudia, vzhľadom na to že dnes sa ju učia deti od rodičov. Začali s predpokladom, že jazyk sa vyvinul ako prostriedok komunikácie medzi jednotlivcami. Usúdili, že prirodzeným výberom bol zvýhodnený objav univerzálneho spôsobu dorozumievania, s gramatikou, založenou na istých pravidlách. No ak je to pravdou, prečo sa tento výhodnejší spôsob komunikácie nevyvinul aj u zvierat?
George Gaylord Simpson píše? „Aj národy s najmenej zložitou kultúrou majú vysoko sofistikované jazyky,s komplexnou gramatikou a rozsiahlym slovníkom; sú schopné diskutovať o všetkom, čo je v ich dosahu. Najstaršia reč, ktorú vieme zrekonštruovať, je už moderná, sofistikovaná a kompletná.
Reč je ľudskou črtou, no ľudské pokusy vysvetliť jej vznik vo svetle evolúcie viaznu; nemáme dostatok vedomostí o pôvode akéhokoľvek jazyka, a nepoznáme zvieratá, ktoré používajú nejaký „prechodný“ spôsob komunikácie. Deacon píše:
Je to skutočné tajomstvo. Ani keď znížime požiadavky, nenachádzame u iných živočíchov niečo podobné reči, hoci jestvuje veľa zložitých spôsobov komunikácie.“
Rada sa čudujem. Údiv nad zložitosťou živých tvorov mi vždy pomáhal otvoriť sa novým vysvetleniam. (Vyrastala som v domnení, že evolučná teória má odpoveď na každú zdanlivú záhadu.)
Nemyslím si, že Bibliu možno používať ako encyklopédiu, v ktorej nájdeme odpoveď na každú našu otázku. No v súvislosti s tajomstvom reči v nej nachádzame jasný výrok: „Boh stvoril človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, stvoril ich ako muža a ženu.“ Dočítame sa, že Boh prehovoril k Adamovi, ktorý mu rozumel, mal teda dar reči, bol schopný komunikovať, i tvoriť nové slová.
Nech si urobíme akýkoľvek vlastný záver, čudovať sa nad zložitosťou reči môžeme azda všetci.
Mne tento druh údivu spôsobuje potešenie.
