Túžim sa pustiť do výskumu. Hľadám tému. V duchu sa vopred vzdávam odmeny. (Možno aj, aby mi nebolo ľúto, ak žiadnu nedostanem.) Nechcem, aby moje minimálne možnosti odmeny – ktoré sú asi sčasti výsledkom mojich minulých rozhodnutí – rozhodovali o tom, čo robím. Počítam s tým, že ma nikto neocení – ani slovne, ani finančne. Je ľahko možné, že nikoho nezaujmú výsledky môjho súkromného bádania. To nič; nechcem byť vo svojom uvažovaní motivovaná (a obmedzovaná) peniazmi, či uznaním.
Som však veľmi determinovaná svojím vzdelaním.
„Ťahá“ ma to dvomi smermi. Nadchýňajú ma živé organizmy, rada žasnem nad mikrosvetom. Štruktúra DNA, jej nesmierna komplikovanosť, genetický kód – toto mne vyvoláva úžas a hrejivé tušenie (vo svetlých chvíľach pocit radostnej istoty) prítomnosti Superinteligencie. (Samostatná téma.) Viem však, že v tomto smere nič nové nezistím. Môžem však aspoň dôkladne pochopiť stredoškolské učivo, a potom kúsok svojho nadšenia odovzdať ďalej, deťom, ktoré mám rada. Možno sú také preťažené, že ich tieto témy nevzrušujú, hoci majú bystré hlavičky.
V oblasti spoločensko-vedného bádania mám väčšie možnosti, hoci mi po rokoch, ktoré uplynuli od môjho štúdia, vyfučali z hlavy rôzne detaily metód, a nemám už prehľad o tom, čo je preskúmané, a čo nie. V tomto štádiu sa tým nebudem zaťažovať. Skúsim počúvať „hlas srdca“. Ktoré spoločenské, či psychologické otázky sa ma veľmi dotýkajú, s ktorou skupinou ľudí súcitím? V čom mi moja jedinečná životná skúsenosť umožňuje preniknúť do zmýšľania (radostí, trápenia...) istej skupiny ľudí, ktorú by som azda i mohla priblížiť iným? (Akoby sa oteplilo – blížim sa k svojej téme.) Bolo by ťažké a trochu nezmyselné, keby som začala pozorovať napr. voľnočasové aktivity mnohodetných mamičiek; mám s nimi zriedkavé kontakty, len ich sem tam nemo obdivujem. Skupiny, na ktorých mi záleží, sú slovenskí prisťahovalci v UK (príbuzní), bratislavskí Rómovia, najmä tí, ktorí sa boria so závislosťou od návykových látok ( tí, ktorých poznám z detstva), i ľudia, odsunutí na okraj spoločnosti, roztratení po studených uliciach, či stigmatizovaní rozmanitými diagnózami-nálepkami ľudí; od hypochondrie po malomocenstvo. Tu cítim, že by môj drobný výskum mohol mať zmysel aj pre iných. Každý z týchto ľudí je (aspoň v mojich očiach) neprebádanou krajinou.
Ako im možno troška pomôcť, ako jednotlivcom, ako skupine?
Asi tu niekde nájdem svoju tému...túžba poznávať sa mi tu zosilňuje, človek vraj má potrebu zmyslu svojho konania. (Viktor Frankl písal o tom, že táto potreba je vlastná každému človeku. A tiež o tom, že zmysluplná práca predlžuje život. Uviedol príklad J.W. Goetheho, ktorého držalo pri živote básnické dielo, ktoré túžil dokončiť.)
Asi sa vyberiem „do terénu“ a pokúsim sa o „brainstorming“ medzi ľuďmi z tých zraniteľných skupín, o ktorých by som chcela písať. Aké majú potreby a otázky? Kto im účinne pomáha? Sú im ich „diagnózy“ na niečo užitočné, alebo ich len vytláčajú ďalej „na okraj“?
Viem, že na svete je preveľa „bádateľov“, o ktorých nikto nevie. Či skôr; zvedavých ľudí s otvorenou mysľou, ktorí pozorujú svet navôkol. Či už sedia pri pokladni, stoja pri sporáku, alebo pri mikroskope.
Nechcem sa vzdať túžby poznávať, len preto, že momentálne nemám príležitosť pracovať v oblasti, ktorá by si vyžadovala veľa premýšľania. A tak... nech sa mi naskytne akákoľvek práca, skúsim ju spojiť s malým výskumom, nájsť v nej zmysel, (a robiť ju s láskou).
