Pred niekoľkými týždňami mi ktosi zazvonil pri bráne a začula som známy hlas. "Ahoj N..., nechcem vyrušovať, tu je Kubo." Potešila som sa. Vrátil sa z väzenia, kde bol po nejakej nešťastnej bitke, viem, že mával výbuchy hnevu, keď sa nevedel dostať z drogovej a alkoholovej závislosti. Odmalička žil v prostredí, kde boli drogy samozrejmosťou, a hoci pár rôčkov vzdoroval, než dovŕšil desať rokov, už bol užívateľom tvrdých drog. V detstve sa úspešne liečil, a po návrate do domáceho prostredia chcel zmeniť svoj svet (Uprostred leta sa vybral prihlásiť sa do školy, pomáhal mame…) Ale znovu spadol späť.
Zbehla som dolu a zvítala som sa s malým chlapíkom, ktorého poznám od siedmich rokov. Teraz sa blíži k tridsiatke, pôsobí čisto, smelo a oduševnene. Tmavšia pleť, holá hlava. Za krátku chvíľu som nedozvedela, čo prežil za posledné roky, no dve informácie mi utkveli v mysli; je čistý (3 roky nič nebral) a asi má cirhózu pečene. Hovorili sme o tom, čo ďalej. Mala som jeden nápad, psychiatrický stacionár. (Keď bral drogy, čosi mu diagnostikovali.) No on sa hneď vzoprel, že chce bojovať a pracovať, aj keď ho bolí pečienka. Tak som skusmo navrhla pobyt v nejakej resocializačnej komunite. Kubo prejavil záujem, no nebrala som to celkom vážne, lebo už pár razy cúvol...
Uplynuli dva týždne, a ja som v jednom kresťanskom spoločenstve zachytila správu o Dome na pol ceste na strednom Slovensku.
Pár razy som Kuba navštívila, s úmyslom pozvať ho do spoločenstva Martindom, ale nezastihla som ho doma. Jeho mama mi kládla na srdce, aby som čo najskôr vybavila liečenie, lebo každé ráno poňho príde nejaký kamoš (z mokrej štvrte) a ona sa celý deň bojí, či znovu niečo neužije. Žijú v prostredí, kde je to priam norma.
V Dome na pol ceste súhlasili s jeho prijatím, bolo potrebné vybaviť len základné doklady. A tak sme sa dohodli, že v sobotu vyrazíme do dedinky pri Martine.
Nadišla sobota. Prišla som do ubytovne, kde panovala dobrá nálada, ľudia sedeli na dvore. Kubo bol rýchlo pripravený; zbalil pár vecí do papierovej tašky, mama za nami dobehla s peňaženkou plnou mincí, no on si ju nechcel vziať, (milo ma prekvapil), lebo mama má málo.
Predpokladala som, že ho budem musieť povzbudzovať, aby sa odhodlal ísť, no povedal, že sa tam veľmi teší.
Vo vlaku som sa pýtala, čo si pamätá z detstva(tak trochu overujúc jeho pamäť, rozsah škôd napáchaných drogami, ale hlavne zvedavá na jeho najsilnejšie dojmy). Ja som mu zasa rozprávala zážitky s nimi, ktoré si pamätám ja. (Uvediem v 2. časti). Bola som trochu zaskočená, ako málo si pamätá; (chvíľu sme uvažovali, koľko má rokov). Zakrátko si však jasne spomenul na rôznych ľudí i zážitky.
Dozvedela som, že ich vo väzení nemučili hladom, ani nebili. Veľmi mu však chýbala sloboda a láska, ako povedal. Mal tam kamarátov, dobrú psychologičku, strechu nad hlavou, pravidelnú stravu a zbavil sa závislosti. Vraj frčali na káve a cigaretách. Mne sa to videlo ako menšie zlo, lebo už mohol byť po smrti, ako niekoľkí jeho kamaráti. No on povedal, že nie, že mal ísť radšej na liečenie. Teraz vraj cítil, že má vyhľadať pomoc. Očarene komentoval cestu vlakom, všeličo ho prekvapovalo; krásne lesy za oblokom, striedanie slnečného počasia s dažďom v priebehu pár minút, veľkosť kravy na lúke. Vo vlaku bol naposledy ako malý chlapec, cestujúci do tábora. Stále viac mi dochádzalo, v akej izolácii prežil život. V neveľkom, no predsa gete. Dieťa ulice.
Možno by stačilo, keby sa včas dostal do bezpečného prostredia. Prečo to bolo také ťažké, také nedostupné...Je jedným z mladých, ktorých sme sa snažili podchytiť odmala, spočiatku plní nádeje, ale drogy naše sny i snahy prevažne zmarili. Nemali sme ich všetkých kam presťahovať a oni nechceli opustiť rodičov. Kubo nikdy nebol v Tatrách, či v ZOO, väčšinu zvierat pozná z televízie. Pýtala som sa, kam by najradšej cestoval. Neuvedomila som si, že nepozná svet. Ale vynašiel sa; na nejaký ostrov.
Išli sme vlakom, peši, a zvyšok cesty stopom.
Privítali nás srdečne, prezreli sme si starý kláštor, prehodili pár slov s chlapmi, ktorí sa trochu posťažovali, že sa veľa modlia a pracujú.(Trochu ma zamrzelo,že prvá info, ktorú počulod obyvateľov, bola negatívna. Nechcela som, aby to vzdal.)Zakrátko som sa rozlúčila, aby som stihla posledný vlak do Blavy.
Bola som prekvapená a potešená, že sa Kubo sám rozhodol pre život v tejto komunite. Je to pre neho najlepšie miesto? Počula somveľmidobré chýry. Ale predsa, záleží na tom, ako ho prijmú, koho stretne… aby dobrovoľne zostal, aj keď mu bude ťažšie.
…
O pár dní mi ktosi zavolal z neznámeho čísla. Kubova mama. Myslela som si, že chcepočuť podrobnosti. No s plačom mi oznámila, že Kubo sa vrátil, že sa o neho bojí, že mu mám nájsť niečo iné. Kubo ma poprosil o odpustenie...Vysvetlila som mu, samozrejme, že ide o jeho život.Kdeby rád zostal? V čom bol problém?
Povedalmi, že tam bolistarí, chorí chlapi a že nemajú dovolené opustiť areál. Pochopiteľne, no chápem i jeho. Nuž sme sa dohodli, že budeme hľadať ďalej,miesto pre mladých.
(Spomenula som si, ako mi iný rómsky chlapec kedysi povedal, keď sa po prvom dni vrátil z tábora: „Chýbala mi sloboda.“ Žiaľ tento chlapec už nežije.)
Kamarátka, ktorej sme z cesty volali, mi neskôr napísala: „Stálo to za tú chvíľu šťastia, ktorú zažil vo vlaku. Keď som ho počula, bol to celý on, ako v najlepších chvíľkach.“ Tak dúfam. (A to som si robila nádeje, že za ním pošlem ďalších, jeho kamarátov.)
Znovu čítam knihu Dýka a kríž odDavida Wilkersona, ktorý rozbehol nádhernú prácu s deťmi z gangov v New Yorku, z ktorej neskôr vznikla medzinárodná organizácia Teen Challenge.
Wilkerson malv úmysle vytvoriť stredisko plné obnovujúcej lásky. Z jeho skúseností sa dá veľa naučiť.
Svet možno na Kuba hľadí odsudzujúco, no asi žiadne z detí v jeho prostredí neodolalo drogám. Hoci má 27 rokov, neprešiel normálnym vývojom, v niečom je ako malý chlapec, a ktoré chlapča by si vybralo režimové zariadenie, odkiaľ nemôže odísť?
Sú nejaké zariadenia, kde by dospelí dostali lásku a opateru, o ktorú ich drogy ukrátili?
Chystáme sa do Cenacola, medzinárodnej komunity, ktorá má dom aj v Kráľovej pri Senci. Treba však absolvovať dlhšiu prípravu, (aby ľudia neodchádzali v prvých dňoch.)
Podobná situácia už v jeho živote bola, keď sa v detstve vrátil z resocializačnéhostrediska pre deti, vtedy mal možnosť adopcie, ale túžil zostať so svojimi a byťpre nich svetielkom. Pasca.
Ako mu vytvoriť sieť kamarátskych vzťahov, ktoré by ho neohrozovali?
Kedy sme mohli postupovať inak?
Listujem v spomienkach, akoby to boli fotografie.
(Meno mladíka som zmenila.)
