Pred časom som si vymyslela túto hru – na lístky papiera som si napísala rôzne dobré vlastnosti, ktoré mi prišli na um (neha, obetavosť, pokora, tvorivosť, vášnivosť...)Každý týždeň som si vytiahla dva papieriky – dve vlastnosti – počas týždňa som si mienila všímať , ako sa prejavujú u ľudí navôkol. Občas som papieriky rozdala na nejakom stretnutí, azda sa niekto pridá a budeme sa „hrať“ spolu... deliť sa o pozorovania, skúšať ich vniesť do života. Napokon som sa sústredila na jediné – hľadala som v Biblii,či a ako sa prejavili v Ježišovom živote. A bola som čoraz viac fascinovaná. Akúkoľvek dobrú vlastnosť som si vybrala, v Ježišovom živote som ju našla, v krajnej miere a v prekvapujúcej podobe. V jeho vlastnej, tvorivej, celkom originálnej interpretácii. Bolo to krátko po mojom obrátení, a moje presvedčenie, že Ježiš je nebešťan, Boží syn, silnelo. V diplomovke som porovnávala životné príbehy jeho nasledovníkov, hľadačov Boha, konvertitov. Aké zmeny prežívajú, ako sa menia ich túžby? Nie sú zmeny len výsledkom pozitívneho myslenia? Veď koľko dobrých mám prejavuje svojim deťom obetavú lásku, hoci neveria v Boha? No sú to tiež krehké bytosti, v porovnaní s neochvejnou, láskyplne spravodlivou historickou postavou, o ktorej som čítala... Aké hodnoty priniesol do spoločnosti ako prvý? Kto iný kládol dôraz na odpúšťanie, dokonca lásku k nepriateľom? Či na rovnocennosť žien a mužov? Kto iný tak vyzdvihoval skromnosť?
Videla som, že sa vskutku dejú isté zmeny s osobami, ktoré ho vážne nasledujú, bez ohľadu na to, v ktorej sú cirkvi, diali sa i u nás doma. Bol to naozaj Ježiš, kto ich inšpiroval a vzbudil v nich tú vášeň? Majú nejaké spojenie s neviditeľným svetom, dostupné každému, kto ho hľadá? (Dozvedela som sa o Duchu svätom, glosolálii a iných tajomných, no známych javoch, a môj obraz sveta sa za pár rokov veľmi zmenil.)
Znovu a znovu sa vraciam k svojej hre, a vždy ma nanovo očarí, keď objavím tú nepredvídateľnú, svojskú dokonalosť v slovách a skutkoch kohosi, kto sa narodil zhruba pred 2018 rokmi na kraji Betlehema, no vraj je ešte starší...(Starší než najstaršie stromy...)
Neha?
Šimonovi sa po vzkriesení prihovoril. „Pas moje jahniatka.“ Nie je v tom niečo veľmi nežné?
Obetavosť? „Nikto nemá väčšej lásky ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov.“ Išiel na smrť s presvedčením, že má niesť hriechy ostatných. Mohol to odmietnuť, ešte aj na kríži mohol poprieť, že je Boží Syn, a bol by voľný. Veď hlavné obvinenie znelo, že sa pokladá za Boha. Tisícročia čakali, a potom ho opľuli, zosmiešnili, prizdobili tŕňovou korunou a hnusne mučili. A a on sa pri tom modlil... za suseda, zločinca; a vlial mu obrovskú nádej.
Zdržanlivosť? Milujem tú vetu „Koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti ako sliepka svoje kuriatka pod krídla, a nechceli ste!
Tieto milé, vrúcne slová vyslovil Ježiš plačúc, no nie nad sebou; nad osudom mesta, kde ho odmietnu a ukrižujú. Akokoľvek si želal vytvoriť láskyplné spoločenstvo ľudí, žijúcich pod jeho ochranou, rešpektoval ich slobodnú voľbu.
(Vlastnosti? Obetavosť, odvaha, milota, tvorivosť, súcit, neha, nezištný záujem o dobro obyvateľov mesta...) A jeho skutky boli v súlade s jeho slovami.
Tvorivosť? Hoci v slovách: „Pozrite ľalie poľné, ani nepracujú, ani netkajú, ani Šalamún v cele svojej sláve nebol tak zaodetý ako jedna z nich.“
Odhliadnuc od tvorivého aktu, o ktorom máme málo správ ( „...a svet povstal skrze neho“, ako píše Ján), tvorivosťou hýril v každom podobenstve.
A pokora… tá záhadná vlastnosť, ktorej význam človeku neraz uniká. U neho zvláštna, paradoxná. Svoju hodnotu poznal, bol predsa presvedčený, že je Boží Syn, ba že bol na svete prv než Abrahám. (Známa je Lewisova úvaha, či bol blázon, klamár, alebo Boh. Vylúčil prvé dve možnosti - po zvážení všetkého, čo Ježiš urobil a povedal, a zostala mu tretia. ) Jeho tajuplnú pokoru sa snaží objasniť R. Cantalamessa:
Ježiš vraví v Evanjeliu: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom.“ (Mt 11, 29) Čo také spravil Ježiš, aby o sebe mohol povedať, že je pokorný? Vari o sebe zmýšľal nízko? Nepokladal sa za malého, ale stal sa malý, aby nám mohol slúžiť. Na kríži Ježiš nielen zjavil pokoru...On ju aj stvoril. Ponížil seba, nie ľudí! A ako sa ponížil!...Bola doba, keď bol kríž len hanbou.Majte v sebe“ vraví apoštol, „to zmýšľanie, aké mal Kristus: Hoci má Božskú prirodzenosť, nelipol na tom, že je rovný Bohu, sám seba sa zriekol, vzal na seba prirodzenosť služobníka a stal sa jedným z ľudí.“(Flp 2,5-8)
Stojme sami pred Bohom. Koľko pýchy, koľko márnivosti, koľko falošnej pokory a pokrytectva, bolo za tej či onej okolnosti v tom, či onom postoji? Koľko ja, ja, ja...Nebo a zem sú plné Božej slávy. Len srdce človeka je výnimkou, pretože je plné svojej vlastnej slávy... Je tak zaujaté sebou, že chce, aby jeho sláve slúžili aj veci vykonané pre Boha. A predsa, máš niečo, čo si nedostal? (1.Kor. 4,7)
On sám, na svojom tele, vyniesol naše hriechy na drevo kríža. Niesol našu pýchu na svojom tele.
Novotou je teda pokora. Je plná nádeje, Pretože otvára prístup k novej existencii založenej na dare, na láske, na solidarite, a nie už na súperení, na snahe jeden druhého predbehnúť. Staré pominulo, nové nastúpilo...“
Moja hra mi pomohla spestriť si deň, presmerovať pozornosť zo seba na neho, a to som veľmi potrebovala.
Ježiš bol vynaliezavý, poetický, sem tam jemne sarkastický, často huncútsky, a bol to nesporne rebel, ktorý sa vedel rozhnevať, ak sa dialo niečo nefér. A to je neraz príťažlivé pre mladých. A predsa, väčšina mladých ľudí o týchto veciach veľa krát počula, a zdalo sa im to nudné. Mne drahé deti sa po rokoch povinných hodín náboženstva priam hrdia tým, že sú agnostici, či ateisti. Vraj je to len vzdor, príznačný pre tínedžerov, ale prečo sa toľkí tínedžeri na kresťanských školách búria práve proti náboženstvu? )Poznám katechétku, ktorá sa ich snaží zaujať, a predsa sa jej to nedarí. Prečo ten odpor?
Čítala som, že k Bohu nik nepríde, ak ho On nepritiahne.
Ale... Pamätáte si ten text...? „Aké krásne sú nohy tých, ktorí nesú dobrú zvesť.“ Chcela by som mať také nohy, či prsty na rukách...
Ako mám hovoriť, ako písať, aby v tom ľudia videli jeho nadpozemskú krásu, a nie môj náboženský fanatizmus? Ako o Ňom svedčiť - nevtieravo, ale smelo? Ako preniknúť tou stenou, ktorú mnohí majú pred očami hneď, ako postrehnú, o čom je reč? Ako nevzbudiť odpor?
Občas sme s deťmi z vedľajšej ulice robili grafiti. Sem tam sme chodili za narkomanmi, ktorí sa stretávali na terase jedného vychýreného paneláku. Stena bola počmáraná, postriekaná, a tak sme sa pridali, hoci to sotva bolo dovolené. Jeden z nás tam nasprejoval postavu Ježiša, a dáke symboly (tuším srdce). Zostali tam roky, narkomani sa pod obrazom stretávali, asi ich prekvapoval. Myslím, že to bol spôsob komunikácie Evanjelia, ktorý ľudí neodradil, ale potešil.
Stal sa dieťaťom, tesárom bez dielne, odsúdencom na smrť... Myslím, že obraz Ježišovej postavy na tej stene v mestskom ghette, bol v jeho štýle, a nevtieravo komunikoval odvrhnutým nešťastníkom, ktorých spoločnosť na zemi často vyhľadával; som tu s vami, bol som jedným z vás, a mám vás rád, zraňuje mi srdce, keď vidím vašu bolesť.
Túžim hľadať jeho tvár, a to, čo zazriem, podať ďalej… s prehlbujúcim sa vtelením do kultúry, v ktorej budem žiť. Nie tak, aby som niekoho presviedčala, ale skôr tak, aby ten, kto mal s náboženstvom nepríjemnú skúsenosť, zazrel inú možnosť; obraz Krista, ktorý vzbudzuje nadšenie. (Teda aspoň vo mne.)
George Buttrick, bývalý kaplán na Harvarde, spomína, ako za ním často chodili študenti, usadili sa v kresle a prehlasovali: „Neverím v Boha“. Buttrick neraz odzbrojujúco odvetil: „Sadni si, a povedz mi, v akého Boha neveríš. Pravdepodobne v neho neverím ani ja.“ A porozprával mu o Ježišovi, ktorý je korekciou všetkých našich predstáv o Bohu. (P. Yancey.)
