Stalo sa ti, že ťa niekto odmietol, ponížil, vysmial, a ty si nechápal prečo? Ako si sa cítil? Odpustil si? Mal si za kým ísť?
Vravíš, že to bolelo, hoci to boli len slová, ktoré sa ti „zadreli do kože?“ Skús si predstaviť, že sa ti to stáva denne.
Sedíš v preplnenom autobuse, nikto si k tebe nesadne, okolostojaci si držia ruky na taškách. Zmizne niečo v obchode, pohľady sa uprú na teba, prehliadnu ti vrecká. (Lucka, 12 rokov: „Keď sa niečo stratí, všetci si myslia, že sme to ukradli my.“)
Prídeš do školy a ostatní sa smejú, ako na vtipe.
Doma ti nadávajú, že nechodíš do školy. Ale je ti to jedno. Aj tak ťa čoskoro preradia do osobitnej, a možno pôjdeš do diagnosťáku...Potom ťa niekto objíme. Môže to byť výtržník, gadžo...ale má ťa celkom rád. Stane sa tvojím najdôležitejším človekom. A možno ťa chce iba zneužiť. Navádza ťa na krádež? Chce sa s tebou „len“ vyspať? Dokážeš povedať nie? Ak ťa niekto nevytrhne ozajstnou lásku, si v pasci. Cítiš, že čosi nie je v poriadku, ale tak veľmi potrebuješ objatie; za každú cenu. Potom ťa opustí aj tento človek. Niekto ti ponúkne pohár vína. A potom handričku namočenú v toluéne. Na chvíľu je ti fajn. Prvá pomoc. Možno sa už potrebuješ liečiť. Ale za kým ísť, kde vziať silu? Veď máš (možno) len desať rokov. Teraz si do teba každý „kopne“. Alebo sa ti vyhnú oblúkom. Pre istotu. „Feťák, sám si za to môže,“ povedia. „Toho je škoda,“ urobí nad tebou krížik niekto súcitnejší.
Celkom bežný scenár. Deti zo sociálnych ubytovní a niektorých rizikových sídlisk to dobre poznajú.
Občas som bola pri tom.
Z denníka:
Výlet na Devín.
Liezli sme na pieskovcový kopec, podávali sme si ruky a ponožky s pieskom, deti sa smiali, tí ktorí liezli hore zdravili zliezajúcich, dievčatká sa prihovárali mladíkom sediacim na skale. Jeden im odpovedal: „Cigáni, do plynu! „Dievčatá sa rozpačito usmievali. Zakričala som mu niečo príkre a dievčatám som sa snažila vysvetliť, že je asi opitý. A že sú vzácne. Potom sa mladík otočil a ukázal nám holý zadok. Vravela som deťom, aby si ho nevšímali...
Moje dojmy z návštev v obytnom bloku pre sociálne slabších občanov boli protichodné. Na jednej strane radosť, vďačnosť – srdečné, priateľské deti a trochu opatrnejší dospelí. Chodila som tam veľmi rada, no neraz som bola otrasená. Naše kamarátstva sa začali spontánne, na prechádzke pri rieke, keď sa mi prihovorili štyri rómske dievčatá: „Teta, vy chodíte do kostola? Aj do cigánskeho?“ mala som pri sebe hamburger a keksíky, ktoré mi vtisol do ruky kamarát, aby som s a s niekým podelila. Urobili sme si piknik v tráve, a pozvala som ich na koncert. Chceli, aby som ich vypýtala od rodičov; tak som sa zoznámila s ostatnými. Postupne som spoznávala ich radosti a starosti a hľadala som ľudí, ktorí by im mohli pomôcť. Vytvorili sme maličký tím, ktorý rástol, menil sa, po čase sme sa pripojili k inému združeniu a založili neziskovku Mládež ulice, ktorá dnes pôsobí v inej časti mesta .
„Ty si môj kamarát, teba mam rád, teba si dám vytetovať, tuto, na chrbát,“ povedal jeden chlapček mužovi z nášho združenia. Takéto povzbudenia nás často potiahli ďalej.
Deti z tejto oblasti sú šikovné, bystré, muzikálne, no majú menej hračiek, menšiu slovnú zásobu, občas aj menšiu podporu v učení a ich možnosti štúdia a zamestnania sú postupne minimalizované.
Neraz musia čeliť diskriminujúcim postojom okolia.
Čo sa deje v detskej hlávke, ktorá denne počúva obvinenia založené na predsudkoch a predpojatosti, alebo dokonca zvažuje ako sa vyhnúť fyzickému útoku? Posmešky a odmietanie iste formujú vzťah dieťaťa k sebe samému, oslabujú jeho odvahu čeliť prekážkam, pokračovať v štúdiu, neskôr v zamestnaní...možno stráca aj motiváciu zaradiť sa do majoritnej spoločnosti a prijať jej pravidlá. Radšej sa pokúsi držať krok s kamarátmi v rovesníckej parte, kde sa fajčí a droguje, než so spolužiakmi, ktorí sa od neho odťahujú. Ak neuspeje v učení, neraz sa snaží získať rešpekt inými prostriedkami (Jožko: „V škole je najlepšie, tam sa ma všetci boja.") Ak do hry vstúpi niekto tretí a ponúkne takému dieťaťu priateľstvo, bezpodmienečnú lásku, ak ponúkne celej parte alternatívny program, je nádej, že človiečik ľahšie odolá nástrahám vo svojom prostredí.
Môže sa zdať, že je to okrajový problém, ktorej sa týka len malej časti obyvateľstva, je však čoraz bežnejšie nájsť na trávniku striekačku s krvou, ktorú môže ľahko zdvihnúť malé dieťa... Keď si závislí nedokážu zaobstarať peniaze legálnym spôsobom, začínajú porušovať zákony, neraz so strachom (napr. pri prostitúcii.) Rastúca kriminalita v niektorých mestských častiach sa tak stáva spoločenským problémom. Prekážky spojené s liečbou závislých si vyžadujú kontakt s inštitúciami a veľkú osobnú disciplínu (tá je potrebná aj počas celého programu liečby), a mnohým sa môžu zdať neprekonateľné, ak ich niekto nepodporí; zriedka sa pokúsia o liečbu z vlastnej iniciatívy. Ak liečbu absolvujú,a vrátia sa do svojho prostredia, je pre nich ťažké vytrvať v novom životnom štýle; a predsa sa vracajú, k svojim priateľom a príbuzným, do ustavičného rizika. Je veľmi dôležité poskytnúť týmto ľuďom priateľskú podporu, pomôcť im nájsť podporné spoločenstvo.
V rizikových oblastiach vznikajú v posledných rokoch rôzne neziskové združenia, napr. nízkoprahové kluby, ktoré sa snažia pomôcť znevýhodneným skupinám obyvateľstva. Mnohé z nich však majú malú spoločenskú podporu a tiež sú neraz nenápadne znevýhodnené.
Je potrebné pomáhať týmto ľudkom spoločnými silami; prepojiť úsilie pedagógov,soc. pracovníkov, pracovníkov a dobrovoľníkov v kluboch, detských psychológov a rodičov.
Príbeh Lacka
Lackovi rodičia bývali na okraji mesta v obytnom bloku, kde žili najmä sociálne slabšie rodiny, deti v nich mali oporu, po rokoch sa však stali závislými od návykových látok, stratili byt, deti postupne tiež začali brať drogy a rodina sa ocitla na ulici, bez prostriedkov; ako mnohí další.
Lacko žil dosť samotárskym spôsobom, nevyhľadával kontakty s rovesníkmi,vyhýbal sa drogám i diskotékam, rozprával sa skôr so staršími ľuďmi ,rád premýšľal a „filozofoval“. Učiteľka povedala že jej kladie zaujímavé otázky a má vtipné postrehy, vraj je ho škoda.
Keď mal asi 13 rokov, stal sa kresťanom,a vnieslo mu to do života zmeny. Začal chodiť do viacerých kresťanských cirkví a zborov.
Hoci pôsobil bezstarostne a šťastne sa usmieval, chýbala mu opora, hľadal ju v „bratoch“ a „sestrách“ v spoločenstve ; máloktorí však pochopili ako veľmi ich potrebuje. Najústretovejšie k nemu boli staršie ženy, stretával sa napríklad s jednou susedkou, ktorá sa po zážitku na prahu smrti začala zaujímať o vieru; čítavali si spolu na chodbe Bibliu. Lacko si prekladal žalmy do rómčiny, písal si denník a občas napísal rozprávku, napríklad o záhrade plnej ruží... dodnes ju mám v šuplíku. Objavoval jazyk; výrazy, ktoré sa mne zdali ako klišé, boli preňho celkom svieže. Keď sa rozhovoril, vyjadroval sa obrazne a hĺbavo. Povzbudzovala som ho, aby skúsil napísať niečo zo svojho života. (Kniha, ktorú neskôr napísal, sa neuchovala.) Jeho slovník začal prekvitať biblickými výrazmi a občas to pôsobilo aj trošku komicky, keď na úradoch používal kresťanský žargón, miestami dosť nezrozumiteľný pre iných.
Po ukončení deviateho ročníka trávil svoje dni činnosťou, ktorá ho síce ako-tak uživila, neuľahčila mu však zaradenie sa medzi ľudí, s ktorými sa chcel zblížiť. Hľadal v smetiakoch použiteľné veci, ktoré opral a predal na burze. Ľudia v spoločenstve ho poznali ako chlapca, ktorý od nich pýta staré veci, a zaradili si ho zrejme do kategórie núdznych, ktorí potrebujú pomoc. Nepredpokladali, že je to citlivý a inteligentný človek, ktorý vyšiel z iného prostredia a prekračuje vlastné hranice; vyberanie smetia bolo nehygienické a asociálne, pobádali (sme) ho aby si našiel inú prácu. Mal svoj režim dňa, vždy nosil hodinky a vo veciach mal poriadok. Vyzeral šarmantne a dbal na pekné oblečenie. Keďže náš panelák stál na jednej z jeho denných trás, neraz mi zazvonil pri bráne a zastavil sa na kúsok reči. Stáli sme pod oknami, a ja som občas pocítila nechápavé pohľady susedov, záblesky ich nedôvery. Hoci som bola v pozícii tej, u ktorej hľadal radu, často mi aj on dobre poradil. Inokedy ma povzbudzoval vo viere, keď som mala pochybnosti. Vtedy zazvonil Lacko, ktorý napriek drsným podmienkam mal často úsmev od ucha k uchu a s nadšením mi rozprával, ako sa učí počúvať Boha a teší sa z toho; prečítal mi svoje zápisky a sny. Jeden som si zapísala (a skúsila zveršovať ):
Koč plný Cigánov, les v búrke, búrka v lese. Nesie sa kúsok nad zemou, milosť ho nesie. Hojdavé detské nôžky sa mihajú pomedzi stromy. Zrazu sa jedno koleso zlomí, ozve sa nárek, šum dažďa zaniká v plači. Čo teraz, čo s nami? Starena jačí. Zrazu z tej trmy vrmy zaznie pieseń chvál...akoby ktosi búrku stlmil. Či sa mi to len zdá?
„Tu sa mire Devla,“ spievajú vrúcne Cigáni, ako tak stoja v kruhu. Stareny ruky dvíhajú, a zrazu uvidia... Dúhu! Zrazu sa pred nimi cestička zjaví, po ktorej po jednom kráčajú z lesa. Počujem Boží hlas, srdce mi plesá: „Toto je môj národ.“
(Záujem detí a tínedžerov o vieru ma spočiatku udivoval. Nemala som v úmysle vnucovať im svoje presvedčenia, ale oni mali toľko otázok, že bolo celkom prirodzené tlmočiť im odpovede, ktoré sme našli sami pre seba – cez divadielko, príbehy, piesne. Občas prichádzali hostia aj zo sveta, napríklad misijná skupina King´s kids z Nemecka. Neskôr však v našom združení prevládol názor, že nie sme pripravení hovoriť o týchto veciach, lebo nemáme deťom čo ponúknuť ďalej. Boli sme otvorení pre pracovníkov s rôznymi názormi a z ohľaduplnosti sa všetci vyhýbali sporným otázkam, aby nikto nemal pocit, že uprednostňujeme kresťanov. Stíšili sme hlas natoľko, že nás ani nebolo počuť, ak sa deti sami nedožadovali odpovedí.)
Lacko mi kládol naliehavé otázky, často prišiel s nejakou filozofickou témou, alebo bol zmätený zo svojich vzťahov. Spočiatku bol zaľúbeny do vydatej ženy, povedal, že ho očarila. Neskôr bol taký prekvapený svojimi srdečným vzťahmi s mužmi v spoločenstve, že prišiel so zvesenou hlavou; začal si myslieť, že je homosexuál. Skúmavo som si ho obzerala, zvažujúc, ako mu to skomplikuje sociálnu adaptáciu. O pár dní však prikvitol s hanblivým úsmevom, že to bol planý poplach...
Mimochodom, z predaja vecí na burze živil aj svojich príbuzných. Keď prišla reč na zamestnanie, spočiatku ho to veľmi nezaujímalo. Bol hľadačom a nachádzal zaujímavé veci. Raz napríklad našiel zabalenú bonboniéru s názvom Mercy: Očarene sa pýtal, čo to znamená. Potom sa chcel pustiť do štúdia angličtiny a v priebehu týždňa našiel 6 učebníc. Začal sa učiť, a neskôr si po anglicky sformuloval prosebný list o finančnú podporu pre rodinu.
Časom sa z hľadania práce stal známy slogan. Lacko apeloval na nás, aby sme mu pomohli, lebo sa cítil diskriminovaný. No k niektorým prácam ho „neťahalo srdce“, ako vravel, chcel sedieť za stolom a písať, nie kopať jarky. Nemal však dosť odhodlania a trpezlivosti prekonať prekážky spojené s ďalším vzdelávaním. Do spoločenstiev postupne prestal chodiť, lebo tí ktorí sa mu snažili pomôcť, boli citeľne sklamaní; pokroky neboli dosť zjavné. Chodil s jednou dievčinou, ktorej mama mu dala podmienku nájsť si prácu do istého termínu, ak chce s ňou zostať. Vtedy ho prijali do Hypernovy, ale bolo už „po termíne“ , dievčina sa s ním rozišla, Lacko stratil motiváciu. „Budem vyberať kontajnery,“ povedal.. Potreboval oporu, kamaráta a životný vzor v jednej osobe; istý čas to nachádzal u jedného mladého pastora, ktorý sa mu venoval, a neskôr bol asi dosť rozladený, keď Lacko začal znovu fajčiť a nenašiel si prácu. Napokon našiel lásku a prijatie u staršej ženy, do ktorej bol v detstve zamilovaný; snažil sa jej pomôcť uzdraviť sa zo závislosti. Asi to vtedy bola jediná osoba, ktorá ho bezvýhradne prijímala a ponúkla mu hlbší vzťah. Bola osamelá a potrebovala ho, na rozdiel od ľudí, ktorí v ňom videli skôr chudáka, ktorý potrebuje ich pomoc. Alebo proste nemali čas venovať mu toľko pozornosti koľko potreboval. Potom som ho raz znovu stretla, a šokoval ma. Bol chudý a bledý, povedal mi, že od leta droguje. Potreboval pomoc. Ja som vtedy odchádzala do zahraničia, a keď som sa vrátila, Lacko vyzeral ako troska. Chcel sa ísť liečiť, no aj s priateľkou, to však nebolo možné.
„Odpojil som sa,“ povedal „Boh ma nenechal, ale ja som sa odpojil.“
Po niekoľkých rokoch zápasu so závislosťou sa mu podarilo prejsť na užívanie metadonu a našiel si prácu (predaj Nota Bene) i bývanie. Muž, ktorý mu vtedy pomohol, nebol zo žiadneho kresťanského spoločenstva, a nebol heterosexuál.
Pomohli mu najmä ľudia zranení, ktorí sami žili nejakým spôsobom na okraji spoločnosti; mali väčšiu toleranciu pre jeho odchýlky od normy a mohli oceniť jeho srdečnú, priateľskú povahu. Lacko sa vraj zriedka stretol s otvorenou diskrimináciou, no diskriminujúce postoje mohli byť prítomné v ľahostajnosti či v rozhodovaní ľudí, ktorí si ho nevybrali...za partnera, kamaráta, pracovníka. „Keď nastúpim do autobusu, ľudia sa tvária, akoby som bol špinavý zlodej,“povedal mi raz. Vnímal podozrievavé pohľady tých, ktorí ho nepoznali. Hoci mu právne predpisy zaručovali rovnosť šancí, v blízkych vzťahoch pociťoval obavy a nedôveru ľudí, na ktorých mu záležalo.
Myslím, že ak nám záleží na Lackovej (Jožkovej, či Zuzkinej) sociálnej adaptácii, či resocializácii, je potrebné viac dávať, ako čakať rýchle zmeny. My sme s ním boli v posledných rokoch malo v kontakte, hoci predtým boli aj naše porady pre neho otvorené. Myslím, že ak sme mu my, či iní neposkytli podporu, ktorú potreboval, ak sme s ním neboli v celom jeho úsilí o zmenu, potom naše požiadavky či kritické postoje boli predčasné.
Kráčal proti prúdu a veľmi potreboval priateľov, aby ho prúd nestrhol.
Jeho príbeh inšpiroval aj režiséra Jara Vojteka, ktorý o Lackovi natočil filmový dokument.
...
Dlho som ho nevidela, dúfala som, že je len vo väzení, no nedávno som sa dozvedela, že zomrel.
Ako sa vraví: „Odpočívaj v pokoji, kamarát.“ Dúfam, že ani smrť nie je nezvratná.
Ďalšia vzácna bytosť, ktorú chcem spomenúť, je pani J. Chcela som ju navštíviť , ale stretli sme sa pri Lidli, a trošku sa náhlila, čakala majstrov opravárov. Odstavila košík plný dobrôt a odpovedala mi na pár otázok.
„Máte nejakú skúsenosť s diskrimináciou? Je váš vnúčik nejako diskriminovaný? Ako ste dokázali žiť v takom rizikovom prostredí a byť stále plná optimizmu?“
„Držala som sa toho, že aká budem ja, takí budú ku mne. Pracovala som v dobrých reštauráciách, aj teraz mam takú prácu, a vždy ma srdečne vítajú. Vravím to aj vnukovi, že to závisí len od neho.
Chodil do prípravnej triedy, tam ich učiteľka veľa chválila, vtedy dieťa rastie. Ja sa snažím byť prísnejšia ako predtým, pri dcére. Dávam, ale čakám aj výsledky. Chodí na štyri krúžky, hrá na klavíri. Vravím mu, keď sa ti budú deti posmievať, povedz si: „Ten, ktorý je vo mne(Boh) je silnejší, ako ten, ktorý ide oproti.“ Málokedy sa mu to stane. Niekedy sa mu smejú rómske deti. Keď ideme v nedeľu do kostola, smejú sa, aký je vyobliekaný. Poviem im, že má bielu košeľu, lebo ide chváliť Pána. Ja som sa vždy cítila ako jeho princezná. Je dôležité, aby človek poznal svoju hodnotu. Keď ju poznám ja, pocítia to aj ostatní, a nedovolia si. Veľmi mi pomohla moja mama, nedávno zomrela, chýba mi. Dcéra sa stratila, neviem kde je , ale vnukov spolužiak ju videl, aspoň viem že žije. Bola závislá od heroínu. V tomto meste chýbajú záchranné stanice. Niektorí chodia na Hraničnú, ale to je veľmi málo. Bolo by treba urobiť oveľa viac.“
Pani J. je pre mňa povzbudením. Zostala sama sebou napriek tvrdším podmienkam, naznačuje mi, že zmena je možná. A pani J nie je jediná, ani zďaleka...
