Uvažujem, či s rozvojom vedy ubúda otázok, ktoré si kladieme. Iste nie. S novými objavmi pribúdajú aj nové otázky. Na mnohé z nich môžu odpovedať len špecialisti, ľudia zameraní na určitú oblasť výskumu. Okrem toho, i staré, všeobecne prijímané odpovede sú spochybnené, a visí nad nimi otáznik. Máme spoločných predkov s opicami? Ja tomu už neverím, a sled nespočetných šťastných náhod mi pripadá bájkou na uspokojenie našej zvedavosti. Ale viem, že tieto otázky sú zatiaľ otvorené, a možno otvorené zostanú. Musím si vyberať medzi názormi odborníkov na filozofické otázky, lebo sú často predpojatí; niektorí hľadajú všade stopy Stvoriteľa, iní nechcú jeho existenciu pripustiť, ani keby ich stopy viedli k nemu. (A naopak, aby som bola objektívna.) Nemôžem sa, žiaľ, pustiť do bádania na vlastnú päsť, iba sa prikloniť k názoru, ktorý sa mi vidí pravdepodobnejší, keď sa snažím zvažovať dostupné dôkazy s otvoreným srdcom, v súlade s mojou skúsenosťou. Niekedy sa mi závery zdajú jasné, ale viem, že vedci ku konsenzu nedospeli.
Sú vôbec nejaké vážne otázky, na ktoré môžem hľadať odpoveď vlastnou hlavou, či prostým rozumom? Smiešna otázka. Je ich neobmedzene veľa. Je až podivuhodné, že často uvažujem o tom, čo je dávno preskúmané. Ako dieťa som sa odvážila pýtať sa na čokoľvek, dnes hľadanie odpovede akosi priľahko vzdám. Nedávno som si kládla otázku, či existujú farby, ktoré si neviem predstaviť. Trochu som sa hanbila, že to neviem, ako veľa iných vecí, ktoré mi unikli v čase štúdií, možno ešte na ZŠ.
Priťahujú ma neprebádané otázky.
Na čo si spomenie kôň, keď sa zobudí? (Vraj má dobrú pamäť.) Ako sa cíti pivoňka v puku, alebo rastlinka, ktorá práve raší zo semiačka? Cíti sa vôbec nejako? Alebo škovránok v letku? Prečo majú všetky vesmírne konštanty takú hodnotu, aby mohol existovať život? Má to dôvod, súvisiaci s nami? Uvažovanie o podobných tajomstvách v mojom prípade nikam nevedie. Proste neviem.
Je však veľa otázok, ktoré si možno nik nekladie, a pri tom sa stačí opýtať.
Čo by si najradšej zajedol bezdomovec, ktorý spáva pod stromom na kraji sídliska? O čom sníval jeho starší brat, keď bol malý? A čomu by sa venovali, keby mali kde bývať, a neživili by sa drobnými krádežami? O čom sa sníva dievčatku, ktoré prestalo rozprávať? Je mladý pokladník v Lidli spokojný so svojou prácou? Čo by robil najradšej? V čom vyniká?
Alebo: Čo by som chcela pestovať, keby som mala kde? To je momentálne nezmyselná, hypotetická otázka, hoci poznám odpoveď. (Napr. zmysel pre humor:)
Aké kvety má moja teta najradšej? Aký režim má „typický“ dôchodca? (Ak niekto taký existuje...) Ako svoj čas využívajú dôchodcovia v Bratislave? A ako na vidieku? Vlastne, voľnočasové aktivity dôchodcov sú asi predmetom psychologických či sociologických výskumov, môžem sa oprieť o výsledky bádania iných. Asi sa zameriavajú skôr na typických, než na konkrétnych, menej nápadných ľudí.
Vždy si môžem položiť nové otázky, týkajúce sa konkrétneho človeka, a je veľká pravdepodobnosť, že narazím na neprebádanú oblasť. Hmlisto vnímam aj genézu vlastných problémov, nieto problémov mojich kamarátov, či neznámych ľudí.
Vynikajúce hlavičky mnohých tínedžerov nemajú snáď ani čas, ani chuť premýšľať nad tým, čo by naozaj chceli robiť, po čom túži ich srdce. Majú o čom uvažovať - lámu si hlavu nad tým, o čom premýšľal chlapec v pásikavej pyžame, z rovnomenného románu o chlapcovi v koncentračnom tábore, hľadajú pointu Ezopovej bájky, dumajú nad tým, ako vyhrať v počítačovej hre. Príprava do školy im zaberie dosť času, a zvyšok pohltí smartfón. Alebo nie? Je to nepravdepodobný scenár? Pripúšťam, že zveličujem.
Kladiem si otázku: Sú tieto otázky ozvenou ich vlastných? O čom tie deti rozmýšľali, aké otázky nám kládli pred piatimi, desiatimi rokmi? Neboli otvorenejšie rôznych odpovediam? Ako sa formuje ich myšlienkový svet? Aké záhady ich nadchýňajú?
Pýtam sa tiež: Aké otázky rieši dieťa, ktoré spáva na chodbe, chodí poza školu a sotva sa niekedy dostane k psychológovi?
Široký záber mi nepomôže nájsť odpovede, ale ak sa zameriam aspoň na tých ľudí, a tie otázky, ktoré sa ma vnútorne najviac dotýkajú, azda nájdem nové odpovede, a môžem vymýšľať novátorské riešenia, ktoré sa nedostanú do nijakej učebnice, ale možno niekomu trošinka uľahčia život, alebo aspoň rozšíria môj obzor.
Tá nádej je tu vždy, ak sa pokúsim opýtať.
