Urobila som si tiež maňušky s usmiatymi tváričkami, ktoré ma rozveseľovali, a ktorými som chcela rozveseľovať iných. Nedávno som si všimla, že už mi to nejde tak ľahko ako kedysi, vyvolať si v mysli usmievavú spomienku. Moja „pokladnica“ mi chýba a začala som to znovu skúšať... podržať si v mysli čo najdlhšie usmiatu tvár človeka, ktorého vidím. Neviem ako iní, ja nemám svoje predstavy celkom v moci. Snažím sa aspoň „sýtiť“ predstavivosť krásou , a potom si ju v duchu pripomínať...nie však tak, ako keď zapnem počítač, a rozsvieti sa známa scéna, ale skôr tak, ako sa v lese čaká na lane...ticho a pozorne.
Začala som si viac všímať tváre ľudí navôkol, najmä tých pre mňa dôležitých. Objavovať nové výrazy mojich blízkych, a čítať z nich, ako sa majú, a čo sa im preháňa hlavou. Zdá sa mi čudné, že je to vôbec možné, hoci tak nedokonale. (Nemajú radi, keď ich tak skúmavo sledujem, a tak sa snažím byť nenápadná.) Chcela som si urobiť akýsi "slovníček výrazov", ale mnohé ani neviem pomenovať slovami.
No premenlivá krása ľudského obličaja prebúdza vo mne obdiv, hrejive nadšenie. Už si nepamätám, čo som cítila a videla ako malé dieťa, možno niečo podobné.
Chýba mi úsmev na tvárach niektorých mojich blízkych, ktorí sa kedysi usmievali od ucha k uchu. Teším sa, keď sa mi podarí vyvolať ho, aspoň na chvíľku. Alebo, keď sa to podarí niekomu inému.
Viem, že úsmev má veľa podôb. Niektoré úsmevy sú podobné tým, ktoré som namaľovala svojim bábkam. Neprezrádzajú, čo sa deje vovnútri. Niekedy však letmý úsmev odhalí o človeku niečo, čo ste nevedeli. A nemusí to byť len úsmev. Ale hoci pohľad, ktorý pohladí a povzbudí. Alebo smutný výraz, ktorý nami pohne. Nechcela by som striehnuť na ľudí ako Sherlock Holmes, so zvedavosťou detektíva, ale tak inak; láskyplne, bez súdov a očakávaní. Učiť sa komunikovať pohľadom. (Hoci aj úprimne smutným.)
Tušiac krásu, ktorá sa môže rozvinúť a prejaviť kedykoľvek. Tušiac „obraz nebeského“.
