Nepotrebujem krasohľad,
s farebnými sklíčkami.
Stačí si pretrieť oči.
Pod zavretými viečkami
vtedy zočím
svet neznámy.
Nepredvídané farby, kvety, kruhy…
Pretrvá okamih, a vznikne druhý.
Pestrý záhon georgín
pozorujem rada.
Všade, kde sa pohnem,
krásu hľadám.
Oko nevidelo, ucho nepočulo, a nos necítil
orgován
v smrekovej tôni ukrytý.
(Potrebujem krasohľad,
ktorým odhalím
krásu tam, kde bolesť, jed a samota
človeku hlavu zamotá,
zaborí do perín, tak že už
nechce vidieť nič.
Aj ruky sa mi môžu stať krasohľadom;
ak ich nenechám ležať ladom,
môžu rozkvitnúť ako lotosový kvet,
dotykom hľadať krásu,
hladením dať jej priestor tam,
kde sa zdá, že jej niet.
...nepovyšovať svoju normu krásy,
ani krásu normy,
a v bizarnosti zranených
oddane hľadať nové formy
krásy čistej ako iris.)
