Z letného zápisníka:
Po niekoľkých hodinách oneskoreného ranného spánku ma zobudila veľká mucha. Najskôr som si povedala, že môžeme byť kamarátky. Vystrčím rameno, nech si len posedí, aspoň bude chvíľu ticho, a nechá ma spať. Veď je to pozoruhodný spoločenský tvor, a vie lietať, na rozdiel odo mňa.
Postupne mi stúpa adrenalín. Tak by som potrebovala spať, môj spánkový dlh rastie... Chvíľu v sebaobrane kujem bojové plány; chytím si vonku pavúka, nech si tu urobí veľkú pavučinu, a bude pokoj. Mhm, nič o tej muche neviem; či má rodinu, či si ju nemieni založiť u nás. Uvažujem, či ju stretnem v nebi, ale skôr si myslím, že nie, nečítala som, že by muchy mali sľúbené nové telo. Možno má len tento živôtik, a jej nebo je práve u nás. Nebývam zlomyseľná a nechcem byť krutá, nechcem jej kaziť drobné, dočasné radosti. Chcela som len spať, aby som mohla pracovať. A potom plávať, v lahodnej mäkkej vode, až kým mi prsty neskrehnú, presvetlená slnkom cez privreté viečka. Pozorovať zblízka holubice, i suchý krík na brehu, ktorý sa vyníma na oblačnej palete. Maľovať sa divými morušami, a chodiť oveľa viac medzi ľudí. Dnes som od štvrtej umývala riad a podlahu, v nádeji, že ma to uspí, ale bola som čulá, kým neprišlo ráno. A s ním, konečne, spánok. O pár hodín ma tá ťapša - prepáč, muška - zobudila bzučaním do môjho ucha. Musím rozmýšľať konštruktívne. Zmením plán. Idem si kúpiť horkú čokoládu. Čítala som, že je to vynikajúca potrava pre mozog – to je presne to, čo potrebujem, rozmýšľať. /Aj môj mozog má svoje muchy, drzane drzé, živia sa zarytými polopravdami a trpkým ovocím./
S čokoládou v ústach sa pokúšam zaspať, muchu som zavrela v obývačke. Dala som si matrac do kuchyne pod okno a dôkladne si upchala uši – už ma nič nevyruší. Pootvoreným okom som zachytila, že na metle sedí...asi jej mladšia sestra. Zatiaľ si ma nevšimla. Skúsim zaspať ako letuška, ktorá nemá pevný režim dňa, na pravé poludnie. No zdá sa mi, že sa dnes proti mne spriahli muchy s lietadlami. (Nie je práve letecký deň?) Ešte aj v ušiach mi čosi znie – cvrlikanie (zvané tinitus), celkom príjemné.
Uf, nebudem to siliť. Aspoň si predĺžim deň; vezmem si prácu k jazeru, a budem prekladať pod vŕbou, nahrávať si preklad na diktafón, spolu s vtáčím štebotom.
Aj tak doma v lete iba „prespávam“, nie som stvorená pre život v paneláku.
Chcem si zadovážiť stan a presťahovať sa do nejakého kempu. V tichu svojho stanu (v „Stánku stretnutia“) hľadať Božiu prítomnosť. Pootváram okná dokorán (nech má mucha voľný výbeh, či výlet), a pôjdem na Campfest. Alebo na Sicíliu, ako večný dobrovoľník, cez Inex. Ó, mám toľko možností. Len čo si dôkladne pospím.
Teraz viem, že keby som sa vyhýbala (návykovým ) liekom na spanie, ušetrila by som si nemalé starosti. Nuž čo; aspoň môžem svojím príkladom odstrašovať iných. Nech je všetko zlé na niečo dobré!
Večer na chate
(Četujem s tajomným Priateľom)
Uspi ma prosím,
v noci, či nadránom.
Občerstvi mi dušu, v prirodzenom spánku.
Prisni sa mi, v obrazoch milých ľudí.
Stráž moje srdcia, to tlčúce, i to, čo nevidieť.
Chcem sa zobudiť mladšia, vrúcnejšia,
nie chladná, či prázdna.
Ani mŕtva, kdesi v tuneli.
Chcem len...
pokojne spať,
s čistou hlavou,
na drevenej posteli.
Bez Stilnoxu, či inej "nočnej mory".
Tak, ako si to pôvodne myslel.
Ako si ma stvoril.
Tu, kde líšky dávajú dobrú noc.
Zo zimného zápisníka:
Ďakujem za spánok, i za ráno.
