Neviem ako iní, ja sa často pristihnem pri tom, že vnímam svet popamäti; nevidím stromy také, aké naozaj sú, lebo sa im zriedka dôkladne prizriem. Učím sa pozorovať. Teraz chodím po horách a všímam si najmä kvety. Niektoré zbieram do čaju, či šalátu (púpavu, jahodu, žihľavu, rebríček),no väčšinu kvetov nechám rásť. Objavujem drobnosti, ktoré som dosiaľ nevidela. Možno každý vidí kvety trocha inak. Inak ich videl Vincent van Gogh, Alfonz Mucha, inak botanik, včela, či programátor.
Ráno som ovoniavala orgován a chvíľu som zotrvala v jeho vôni. Čo o ňom viem? Je to môj obľúbený kvet – pohľad na krík orgovánu ma akosi teší. Neviem prečo. Neviem prečo mi je tá voňa taká príjemná. Neviem, ako sa cíti orgovánový krík. A prečo vlastne vonia? Je to výsledok nejakej šťastnej náhody, alebo rozhodnutie Stvoriteľa? Popravde, neverím, že svet je dielom náhody, ale pripúšťam, že Boh by mohol využiť aj evolúciu... Je krása výrazom jeho lásky? Botanik by vedel o orgováne viac – vravel by o strapcovitých súkvetiach, rozmnožovaní odrezkami, no neviem, či by mi vysvetlil, prečo je tá vôňa príjemná pre ľudí.
A tak sa mi zotrvávanie v orgovánovej vôni pozvoľna mení v akúsi meditáciu – rozjímanie o vôni a vďačnosti.
Neskôr som vyšla na horskú lúku a zbierala lúčne kvietky. Predstavila som si, aké by boli, keby narástli väčšie. Ako ich asi vidí lienka? Hoci sa mi strácajú v dlani, pri malom zväčšení by tvorili nádhernú svadobnú kyticu. Kvôli komu je tu tá nádhera? Je čisto účelová?
Rada sa dívam na kríky – šípové ruže, pivoňky, jazmín. Nemám ich kde pestovať, a tak si všímam tie, ktoré rastú v predzáhradkách, či v prírode. Vidím, že sa páčia aj tým, ktorí ich zasadili.
Ale prečo sa vlastne zhodneme v tom, že sú krásne?
Keď si uvedomím, koľko mám nezodpovedaných otázok, mizne pocit všednosti, prestávam si namýšľať, že poznám miesta, kam často chodím.
Niekedy sa hanbím klásť otázky, predpokladajúc, že to len ja som taká nevedomá; o súžití kvetov, vtáčat, včiel... viem len minimum. Čítala som, že každý kvet má jedinečnú vôňu, a že nevoňajú kvôli nám... no ako to, že máme ten dar tešiť sa z ich farby, tvaru, vône (ak máme dobrý nos)?
Na Internete som si našla odpovede. No sú to teórie, neraz rozporné; stále zostáva dosť priestoru pre údiv.
Listujem aj v odborných príručkách, no nemám veľa času; musím sa učiť praktickejšie veci. A tak je vlastne super, že sa každý zameriava na dačo iné, a môžeme poznávať svet spojeným úsilím.
No môže sa stať, že žijeme v domnení, že „odborníci vedia“ (neoverujeme si to), a rozsah našej spoločnej nevedomosti nám môže unikať. Alebo nie?
