Na druhom poschodí,
medzi mláčkami a striekačkami
dávame deťom „Dobrú noc“.
Spoza rohu vykukujú Imriškove oči.
Nenápadne vyzerá nás,
či ho niekto zočí.
Svetlo sa hrá s jeho tieňom,
tančí tanec neznámy,
podnietený toluénom.
Privíta nás bozkami.
Premietame na stene:
Všetky hlavy a tiene
sa zrazia v objatí.
„Kde ste boli, kde ste tak dlho boli?“
„ V ďalekej krajine. A ty?“
„Ale kde, kde, chcem to vedieť.“
Dievčatko spieva
o láske: Me Devles napaťav...
Rozbitým oknom
nazíza noc.
II.
Nočné mesto si svieti vlastným svetlom,
ale nehreje.
Ešte to celkom nevidieť, ale v ocikaných chodbách uz raší Život. Medzi umelými kvetmi v bytoch sú aj živé. Deti budú zase len džavotať a spievať, nebudú rátať peniaze za špinavé striekačky. Holuby sa už osmeľujú na podobločnice, ohrievajú si uzimené hlávky pri pootvorených oknách. Zima tu nemusí mať posledné slovo. V to dúfam.
„Ak podáš hladnému, po čom sam túžuš, a nasýtiš strápeného...“ (Iz 58...)
