Veľké veci. Sľúbil si... Čakáme...Všetci... Ale ako rozoznať ich veľkosť? Veď veľké veci rastú z najmenších; v krehkej škrupinke, v bunke, v jadierku z jablka, v jasličkách.
Ďakujem, že veci také skryté, sú tak nesmierne dôležité. (Kto by to bol povedal, že v miniatúrnej DNA z konského chvosta je skrytý návod na stavbu celého, živého koňa? To je premňa veličizná vec!)
Otvor mi oči, aby som si všimla veci, ktoré sa môžu, ale nemusia stať veľkými – volania o pomoc, také tiché, že zostávajú nevypočuté, (sotva badateľné) priateľské gestá, skupinky – spoločenstvá ľudí, ktorí sa nemusia zísť, rastlinky (budúce záhrady), ktoré zatiaľ iba klíčia, a ľahko ich možno nepoliať, či možnosť uvoľnenia miesta inej osobe.
Otvor mi oči, Ty, Veľký, aby som videla veľké veci v dejinách; keď si raz visel na kríži ako vrah; kto vtedy vedel aká je to veľká „vec“? Spravodlivý Otec nemohol nechať zlo nepotrestané; nuž si Ty, Syn, zostúpil medzi nás, zniesol trest a vyhlásil amnestiu. Aj pre mňa; keď sa vzdám svojej pokrútenej spravodlivosti, a prijmem Tvoju ako dar, čistý pestrofarebný plášť, (dosť veľký pre kohokoľvek.)
Keď Ťa Peter s Jánom v hrobe nenašli, to bolo najväčšie prázdne miesto na svete; nabité otázkami. Dýchol si na nich pokojom, pripravil raňajky a naplnil si im sieť rybkami; bez ovácií, po svojom...(nebolo to veľké huncútstvo?)
Mali istotu, ktorá im priniesla aj prenasledovanie, no strach nad nimi stratil moc.
Kiežby som pochopila veľkosť týchto vecí a ich nevtieravosť. Nestal si sa križiakom, ale ukrižovaným. A predsa víťazom - nad smrťou.
Zahataj, prosím, dvierka strachu v mojom živote a veď ma k veľkým veciam, aj keby sa druhým zdali akokoľvek nepatrné.
Daj, nech vidím v každom, naoko všednom dni, jeho obrovský potenciál.
