Záh/r/adný plač
V noci chodím po záhrade a hľadám slová,
ktoré by ťa odkliali, mama.
Možno tu niekde sú, veď v noci vychádzajú
ostýchavé tvory na prechádzku.
Možno, že čakajú na prahu tvojho domu,
aby ťa navštívili v spánku.
Možno Ti potichučky nôtia uspávanku.
Možno ich vdýchneš nosom, nebadane,
a potom ráno vstaneš a spomenieš si na ne.
Slová, ktoré liečia
horkosť v srdci mamy
dnes v noci
plačú za dverami.
...
Hľadám pravé slová,
slová vlnolamy,
také, ktoré tvoria
pokoj medzi nami
pokoj medzi vami
pokoj nad vodami.
Deň čo deň ich hľadám, noc čo noc.
S ceruzkou v ruke si volám
slová na pomoc,
akoby mali zvláštnu moc.
po vetre ich púšťam k ľuďom ako papierové šarkany,
neraz dúfam, že ma pravé slovo zachráni.
...
Večer chodím po záhrade
a prijímam Tvoje slová, mama.
Raz mrazia ako ľad, inokedy hrejú, blažia, napoja ma.
Ďakujem Ti za dar úsmevu.
Pod striebornou jedľou je mi do spevu.
A za zázrak Tvojho hlasu,
ktorý dodá slovám jasu.
Zázrak Slova
v Tichej noci
zve ma do úžasu.
