Áno som ochotný a pripravený sa pred Vás postaviť a povedať: "Som si vedomý, že sme to posrali! Prepáčte Slováci, prepáčte Slovenky." Úlohu, ktorú sme na seba vzali dobrovoľne a bez nátlaku sme absolútne nezvládli.
Pôvodne som nemal v pláne sa k ZSS po mojom odchode z hnutia vyjadrovať. V podstate, pre zbytočnú zlú krv som si skutočné dôvody rozhodol nechať pre seba a nepovedal o nich ani mojim bývalým kolegom. Rozhodol som sa urobiť čo najviac pre lepšiu spoločnosť na Slovensku samostatne a nemal som potrebu nikoho ani urážať ani kritizovať. Možno som mal. Možno by bolo ZSS prežilo. Alebo by aspoň neodišlo do zabudnutia takto hanebne.
Deviaty august však absolútne potopil zbytky toho, na čo toto hnutie na Slovensku ašpirovalo. Stať sa ambasádormi Slováka, ktorému sa vysoká politika s prenikavými prvkami organizovaného zločinu vysmievala a zadupávala do zeme jeho národnú (!!!neextrémistickú!!!) identitu a jeho základnú občiansku dôstojnosť.
V nehanebnom článku sa zmohli moji bývalí kolegovia len na vzájomné osočovanie, zvádzanie zodpovednosti . A to je smutné práve od týchto vojakov v prvej línii slušného Slovenska. Jediný kto sa ako tak zmohol aspoň na akú takú osobnú zodpovednosť bol Juraj Šeliga. Bohužiaľ si ale na to vybral dôsledok a nie jednu zo základných príčin.
To, čo sa nedarilo Ficovi ani Pellegrinimu sme zvládli sami. Môžeme hľadať výhovorky. Nedostatok skúseností, nízky vekový priemer celej skupiny najaktívnejších členov. Výhovorky! Mali sme všetko. Mali sme pokrytý právny rozmer veci, mali sme poradenstvo ľudí, ktorí svoje skúsenosti s občiansko-politickým bojom v 89-tom s radosťou odovzdali mladým puškám. Mali sme pozornosť každého média na Slovensku (myslím tie skutočné samozrejme). Mali sme za sebou stotisíc nahnevaných no slušných Slovákov. A mali sme vládu topiacu sa vo vlastnej arogancii. Mali sme ju na podnose. A nechali sme ju sa z neho postaviť aby sme na ňom skončili my!
Nemá zmysel sa vyhovárať. Na konci účtu je totiž dvojmo podčiarknutá výsledná suma: "Nezvládli sme to. Zlyhali sme!" Taká je bohužiaľ pravda. Rozmýšľam čo by si o tom, ako sa všetko nakoniec vyvinulo, povedal Jano... Nesnažím sa čitateľovi vnútiť svoju pravdu. Prinášam len iný uhol pohľadu na udalosti. Druhú stranu mince.
Z môjho pohľadu sú signifikantné štyri momenty v období keď ZSS požívala priazeň väčšiny, ktoré toto hnutie nakoniec dostali na kolená. Asi každý očakáva, že jedným z prvých ak nie prvým bol "Bratislavský ústup" 24 hodín pred protestom. Sám Juraj to označil ako zásadnú chybu. Chyba určite áno. Ale bola len dôsledkom prvej príčiny úpadku ZSS. Tou boli kontradirektívne a autonómne rozhodnutia najmä, ale nielen, zložky z hlavného mesta.
Nemôžete totiž ľuďom, ktorí sa rozhodli tento ťažký a vyčerpávajúci boj podstúpiť, hovoriť, že sme v tom všetci spolu, že sme jeden tím. A potom robiť samostatné rozhodnutia ovplyvňujúce celú krajinu, ktoré tomu odporujú. Odvolanie protestu totiž bolo len prejavom tohto správania. Napriek tomu, že šlo o udalosť len v ich meste, vedeli sme veľmi dobre, že dianie na námestí SNP priamo ovplyvňuje dianie vo zvyšku slovenských miest. Bohužiaľ stiahnutie z Bratislavy bol len jedným z takých rozhodnutí, ale pre nezainteresovaného asi najviditeľnejší. Každopádne toto započalo prvé náznaky nevôle a postupne aj prvých odpadlíkov. Ani mne sa to vôbec nepáčilo. Ale ešte stále som veril, že hnutie môže byť tým, o čom tak veľmi rado básnilo. Zostal som.
Druhý moment, ktorý pomaly spečaťoval osud ZSS sa udial o niekoľko dní neskôr na stretnutí v Banskej Bystrici. Jednou z najzávažnejších tém bola otázka politickej aktivity členov hnutia. Čo s tými, ktorí sa rozhodli vstúpiť do politiky. Tu treba spomenúť niekoľko vecí. V prvom rade, najmä Košičania veľmi tvrdo presadzovali okamžité prerušenie spolupráce s tými, ktorí s kandidatúrou už počítali. Nemohol som súhlasiť viac. Bohužiaľ silný bol aj protiargument, že ak by sme už teraz potenciálnych budúcich kandidátov vylúčili prišli by sme o signifikantnú časť hnutia. A tento argument zabral. Nakoniec sme sa dohodli na kompromise, ktorý stál na tom, že každý musí okamžite po ohlásení kandidatúry ukončiť aktívnu spoluprácu v ZSS. Druhým dôležitým faktom je, že väčšina, ktorá vtedy okamžitému ukončeniu spolupráce oponovala, dnes kandiduje do komunálnych volieb. Nechám na svedomí každého z týchto ľudí, kedy a ako sa rozhodli oficiálne vystúpiť s kandidatúrou a prečo to urobili práve tak ako to urobili.
A tu cítim povinnosť spomenúť ďaľší fakt, presnejšie ďalšieho človeka. Je ním môj prešovský kolega z počiatkov zhromaždení Rišo Jánoš. V skutočnosti Rišo bol ten, kto ťahal prvú pietnu spomienku kým ja som sa vtedy sťahoval z Košíc. Na ďaľšom proteste sme už makali spolu. Lenže Richard bol už dlhšie v hľadáčiku vznikajúcej strany SPOLU. A tak keď prišla ponuka stať sa podpredsedom strany, neloboval o posunutie o zopár týždňov. Naopak, oficiálne ponuku prijal a okamžite sa z iniciatívy stiahol. Na druhej strane Rišo vedel, že spolu s našim užasným zvukárskym tímom Ruda Voita som na to v podstate v Prešove sám. A tak, zatiaľ čo si veľmi dával pozor na mediálne spájanie jeho osoby s hnutím, na každý ďalší protest prišiel o hodinu skôr, dávno pred prvými ľuďmi aby nám pomohol vyložiť zvukový aparát a všetko potrebné, aby sa hneď na to stiahol do davu medzi ostatných a neohrozoval tak pozíciu ZSS. V súvislosti s vyššie spomenutým som osobne presvedčený, že ako jediný zachoval pôvodnú náturu dohody o politickej činnosti členov hnutia.
Tu musím podotknúť, že tu nikoho neprotežujem ani nepodporujem. Neviem aký bude Rišo politik. Ale viem, že v mojich očiach ako jediný situáciu vyriešil okamžite a bez priam machiavelistických kalkulácií. Ako inak si vysvetliť, že pomohol vtedy keď mu to ťažko mohlo priniesť nejaký politický kapitál, keďže námestie sa ešte ani zďaleka nepodobalo zhromaždeniu, no sám si potrpel aby ho viac už ani náznakom nespájali zo Za Slušné Slovensko.
A tu sa dostávame k tretej príčine úpadku toho, čo mala byť chrbtica občianskej spoločnosti na Slovensku. Časovo sa síce už nebezpečne blížime k dnešku, tématicky však na seba tieto dve príčiny priamo nadväzujú. Ide o nehanebné znesvätenie všetkého, čím sa kedy ZSS prezentovalo. Hovorím o chvíli, keď sa iniciatíva postavila do role morálneho kompasu a začala otvorene podporovať kandidátov. O tom nikdy, aspoň pokiaľ som bol súčasťou hnutia nepadla ani zmienka. Naopak, v časoch keď som bol koordinátorom prešovského kraja sa to považovalo za ďaleko za čiarou. A to veľmi hrubou. Neviem či šlo o snahu zachrániť upadajúcu pozíciu iniciatívy v spoločnosti, alebo už len o politické ciele tých ktorých jednotlivcov.
V tej chvíli som si spomenul na tie dni ťažkého rozhodovania či zo Za Slušné Slovensko vystúpim. A poviem pravdu, bolo to moje srdce, bol to môj sen stvoriť nevídany občiansko-spoločenský aparát asistujúci občanom tam, kde potrebovali pomoc a vyhrešiť politikov ak vkročili na pôdu, na akú ani omylom nemali. Aj mi vyskočila slza, ale uvedomil som si, že ZSS tak ako ho vidím ja, je fatamorgána. Nikdy sa takou nestane lebo jej hlavní predstavitelia už nešli touto líniou. A tak, síce len veľmi ťažko, padlo rozhodnutie odísť. Keď sa po pár týždňoch zrazu ZSS postavila do role vševedúcej organizácie, ktorá vie kto je ten správny kandidát bol som rád, že som sa rozhodol ako som sa rozhodol z dvoch dôvodov. Za prvé nebol som súčasťou tejto spoločenskej hanby hnutia a nemusel som celému mestu vysvetľovať prečo som tvrdil, že sa nikdy nestane čo sa práve stalo. Lebo toto bolo proste úplne mimo realitu. A za druhé nemusel som sa obávať, že sa o rok o dva budem musieť svojim spolumešťanom ospravedlniť za to koho som im odporučil voliť. Také odporúčanie na oficiálnej úrovni by som sa bez dostatku dát neodvážil urobiť a tie dáta Za Slušné Slovensko jednoducho nemalo. Ale skôr než sa im to stihne odraziť späť, ZSS bude už len spomienkou na jar 2018, na Slovenskú jar. Ktorú nezastavili tanky ale vlastné ego ľudí v hnutí zapojených.
A štvrtou príčinou bol včerajší článok uverejnený na Aktuality.sk. Zbytky kredibility ZSS tu boli rozprášené na kopytách vzájomným osočovaním a vlastným ospravedlňovaním sa ľudí, ktorí ešte pred niekoľkými týžďňami tvrdili, že v ich spoločnom boji za slušnosť nič nezastaví a nerozdelí. No zastavili sa sami. Za najopovržlivejšie považujem vyjadrenia Mateja Bórika, ktorý pre svoju povýšeneckosť dehonestoval poctivú, tvrdú a oduševnenú prácu desiatok ľudí na celom Slovensku, ktorých ale skôr či neskôr znechutil prístup ich kolegov k ich práci a k nim samotným.
Keď tak na konci článku spomínam ako som v apríli viedol tvrdú polemiku s Arpádom Soltészom, ktorý moju naivitu videl už vtedy a povedal vetu, ktorú si zapamätám do konca života, lebo to bola až šialene presná predpoveď. "Matúš nebuďte naivný, do septembra po Za Slušnom Slovensku nezostane ani pach!" Zdá sa, že Arpád videl veľmi dobre nielen predikciu vývoja ale i dobu spotreby.
Tu považujem za dôležité povedať posledné. Zatiaľ čo mnohí sa uspokojili s komunálnym frontom, o Jurajovi ešte podľa mňa budeme počuť. V prvom rade čoskoro končí doktorát a teda bude hľadať uplatnenie. V druhom rade nás za necelé dva roky čakajú asi najzaujímavejšie parlamentné voľby od čias samostatnosti. A dodávam, že Juraj bol jeden z tých, ktorí predčasné voľby zásadne odmietali. Nuž tak či onak, čas ukáže. Ja som len rád, že som ZSS tvoril také, aké sa prezentovalo aj navonok. Akonáhle sa v činnosti odklonila od svojho mediálneho obrazu, odmietol som sa zúčastniť na tomto spoločenskom hyenizme.
