Po čase

Serba mi odovzdal auto už ráno. Prišiel za svitania a vytiahol ma z postele. Na nose mal náplasť a pod hustým obočím živé očká. Naozaj pripomína medveďa.
Pozor na pokuty, povedal a podal mi kľúče a doklady.
Od kedy mi Volgan posiela autá, nedívam sa na označenie na karosérií, ale do papierov. Quattro s turbom.

-

Vtedy som vošiel do pizzérie, oproti hotelu Notre Dame.
Ešte je skoro, nie je tu veľa ľudí a aj tí sedia v boxoch, do ktorých nie je vidieť. Čítam si noviny, kým čakám, tak to tu robí každý. Francúzi sú v tomto dokonalí, v čakaní na jedlo a čítaním novín, z ktorých ich aj tak nič nezaujíma.
A ešte vedia len sedieť a nič nerobiť pri presse piccolo. V tom sú fakt dobrí.

Do jedla mi spadol tieň. Anna Karenina stojí vedľa mňa a čaká reakciu. Tu, v Paríži, sa oplatí byť slušný, vstať, vymeniť si bozky na líce a ponúknuť stoličku oproti. Robí to dojem. Zmäkčuje situáciu.
Ani si nepamatám v akých náladách sme sa videli naposledy.

Skončili sme v posteli. Všetci traja, Anna Karenina, jej kamáratka z detsva, ktorej meno si nepamätám a ja. Boli príjemne opité a bezstarostné.
Najprv sa zavreli oči kamarátke, ležala na posteli, skrútená podľa nejakého neznámeho vzorca. Sukňa sa jej vyhrnula na pás. Vyzul som jej aspon topánky.
Potom sme otvorili ďalšiu flašu vína a preberali kamarátkine nohy. Anne sa páčili členky. Išla k nej a prstom mi ukazovala krivky na priehlavku, potom prepadla na bok, privrela oči a zaspala.
Tak som šiel za nimi. A nad ránom ma zobudil Serba telefónom.

-

Na pumpe som kúpil koňak a benzín, pohonné hmoty pre Sebastiana a auto. A nejaké croissanty.
Keď som prišiel na izbu, obidve ešte spali zamotané jedna do druhej. Spokojné a pomaly dýchajúce. Vyzerali ako obraz, veľmi realistický, mierne rozmazaný. Veľká biela posteľ, horúce telá, tričká nad prsiami. Vlhké pery.
Ten obraz by sa mohol volať Nepotrebujeme vás.