Rozvod 2

Dokonca mi v hlave bežal dialóg, vlastne skôr monológ mojich slov, ktoré ti poviem, keď otvoríš oči. Chcel som ťa zobudiť. Asi sme obaja chceli spraviť veľa vecí, ale neurobili sme. Asi sme mali.

Niekedy si premietam ten rozhovor. Mala si pravdu. A ja tiež. Ale tiež si uvedomujem, že to rozhodnutie mať alebo nemať dieťa som vlastne spravil ja a hneď vtedy, ako si mi to oznámila. Zodpovednosť je na mne, tebe ostal smútok a nám tá stena medzi nami, ktorú spomínaš.

Stále si myslím, že to bolo správne rozhodnutie, na danú situáciu, v ktorej sme obaja boli a čas a miesto, kde sme práve žili. Nikdy si nemala ilúzie o tom, prečo sa máme tak celkom fajn a tiež si nikdy nepovedala ani slovo, keď v noci pípol telefón a ja som odišiel.

Odlišovali sme sa od sveta, ktorý bol podobný tebe a od toho môjho. Nebolo to štastne vymyslené, ale nejaké to bolo. Teraz... no možno by si povedala tragikomické.
V ten deň toho bolo príliš. Prebdená noc, plač veľa slov a veľa ticha. Ráno u lekára, naspäť ťa viezol taxík, ja som musel preč s tými, čo nás doviezli.

Našiel som ťa podvečer, na posteli s ihlou v ruke, po rokoch, už ani neviem koľkých si to mala znovu. Vnímala si aj nevnímala. Musel som odísť. Zase. Odchádzal som vždy, keď som nemal.

A potom som s tebou žil ešte dva roky a potom som odišiel. Prežili sme pár rokov a zažili viac, ako len za tých pár rokov. Čítam si tvoj denník tiež, tak ako ty môj. Žiješ úplne iný život. Ja žijem ten svoj, ale niekde inde. Pamätáš si môjho starého otca? On to predpovedal. Povedal mi, že tak ako jeho rodičia s ním ušli z Ruska, tak ja odídem tiež niekam do sveta.

A rozvod? O tom nemusíme diskutovať, mali sme to spraviť dávno. Časť mailu si nechala na svojej stránke, túto časť nechám aj ja. Ostatné ti pošlem v ďalšom maili.