Vždy som chcel byť Chlap. Hrdina. Dub. Aj Stroj. V tomto poradí. Chlap(c)om som sa už narodil. To bol prvý a úspešný krok. Hrdinom som sa stal, keď som počas toho, ako som ležal v posteli s Angínou (v tom čase mojou jedinou a mimoriadne vernou frajerkou), prečítal fascinujúci príbeh o Tarzanovi. Ak som bol predtým obeťou klasickej detskej šikany na 1.stupni základnej školy, tak po tom, ako som s novoobjavenou silou, entuziazmom a zanietením, natrhol niekoľko obočí, vybil zopár mliečnych zubov, rozbil pár nosov a vykĺbil niekoľko zápästí a lakťov, som sa stal neporaziteľným Hrdinom. A to sa môj prerod z Lemry, na Super Muža, začal zatiaľ len v mojej hlave – čo je dôkaz toho, akú silu má samotná myšlienka. Potom prišiel Dub. Arnold Schwarzenegger. To som mal už za sebou prechod z konárov stromov, na prvé kľuky, drepy, brušáky a zhyby. A myšlienka sa začala zhmotňovať!.. Nie nebol som genetický super talent a nebol to rýchly proces. Ale progres bol zjavný. To, že som bol (z iniciatívy môjho starostlivého otca – ktorý ma vždy považoval za fyzicky hendikepovaného polointeligenta) takmer celú základnú školu oslobodený od telocviku, už zrazu na strednej škole neplatilo. Naopak: fyzicky som bol na tom skvele (i keď stále polointeligent) a v zhyboch na hrazde, som na telocviku exceloval (už ako prvák na strednej, som v tejto disciplíne porážal aj najzdatnejších štvrtákov). A v tom čase, som práve začal zažívať opojnú chuť činiek, napumpovania a svaloviek. Bol som Dub. Arnold. Conan. A chcel som byť Predátor, Terminátor, Stroj.. A makal som ako mašina. Deň čo deň. A zistil som, že na to, aby stroj dokonale fungoval, musí byť namazaný a potrebuje pravidelný servis. Tak som začal študovať, ako mazať a servisovať. To som už mal za sebou maturitu a bolo mi jasné čo chcem v živote robiť. Tak som išiel na prijímačky na telocvik. Nespravil som. Och aká hanba! Kulturista – gymnastika tut, atletika tut, loptove hry tut, ale v bazéne sa takmer utopil. Blamáž a potupa. Nevadí sú aj iné cesty. V tom čase ešte povinná základná vojenská služba – absolvovaná s certifikátom profesionálneho požiarnika – vysvetlím prečo: Môj vyššie spomínaný starostlivý otec si nevšimol, že už nie som od telocviku oslobodená Lemra a zhodnotil, že určite potrebujem Modrú knižku. Ale.. bolo potrebné nájsť vhodnú diagnózu. Keďže skolióza a vpadnutý hrudník, ako aj moja v minulosti nerozlučná kamarátka Angína (a s ňou aj obe nosné aj krčné mandle) boli „zrazu“ fuč, bola ešte šanca, že na spirometrii (test kapacity pľúc) to nedám. No.. Dal som. Na 160% (Áno 100% je zdravý priemer). Keď som otcovi ukázal výsledky, len v rozčúlení skonštatoval: „Ty si debil? Ja ti tu vybavujem modrú knižku, a ty do toho fúkaš ako debil?“.. Nevadí základná vojenská služba mi nedala nič – nespravila zo mňa chlapa ani hrdinu ani dub ani stroj. To všetko som už bol. Teraz som chcel byť športovec a následne tréner. Fitness tréner. Osobný fitness tréner. Profesionálny osobný fitness tréner. No čakalo ma ešte pár rokov driny, súťaženia vo vrcholovom športe a samoštúdia. A ako už z predchádzajúcich riadkov iste viete – nebol som genetický talent a k tomu som bol polointeligent, tak trvalo pomerne dlho kým sa výsledky dostavili. Ale.. drina, samoštúdium, disciplína, vytrvalosť, viera, nádej aj láska sa oplatili a PODARILO SA TO! A darilo sa čím ďalej tým lepšie, keďže ma nič z toho neopúšťalo a neopúšťa doteraz. Ďakujem!
Marek FITMAKER
