Bar bol dnes nezvyčajne pustý. Celkom odľudnený. Dnes bolo zatmenie Slnka. Úplné. Pôvodne to mala byť len niekoľko minútová show. No tieň na Slnku nezmizol po piatich minútach, ani po desiatich, ani po hodine, ani po dvoch hodinách. Jednoducho ostal tam. Zotmelo sa navždy. Viete si to predstaviť? Tma na odvrátenej strane Zeme, a tma aj na strane, kde by logicky mal byť deň. Prúser.
"Dobré ráno." povedala.
"Dobré ráno? To je dosť provokatívny pozdrav v týchto časoch." povedal som.
"Podľa hodín, je 7.30 ráno." povedala.
"Ráno býva charakteristické tým, že vychádza Slnko..."
"Prepáčte."
"To nič."
"U nás je to to isté."
"U vás?"
"U nás. Štvrtý kameň od Slnka."
"Aha."
"Ja som Clarine."
"Ja som Marek."
"Teší ma."
"A ako to vyzerá tam u vás?"
"Tak ako tu. Teda od toho zatmenia."
"Zistili tam u vás čo sa to vlastne stalo?"
"Nikto nič nevie."
"No, tak ako tu."
"Je to prúser."
"Čo tu vlastne robíš?"
"Som tu v azyle."
"Za čo?"
"Je v tom politika."
"Aha. A ako dlho si tu?"
"Ako sa to vezme..."
"Ako to myslíš?"
"Čas je veľmi relatívny..."
"..."
"Hlavne teraz. Po tom zatmení."
"Hm..."
"Päť sekúnd, päť dní..."
"Jasné..."
"Ako dlho si tu ty?
"Do zatmenia to bolo 24 rokov. Potom som to prestal počítať."
"No vidíš."
"Chápem."
"Máš tu dosť pusto."
"Hm."
"Podávaš tu Bodyshoot?"
"Samozrejme. Pozývam ťa."
Po poslednom zatmení Slnka prestalo existovať včera a zajtra. Ostalo nám iba dnes. Dnes bolo v bare nezvyčajne pusto. Dnes som sa zoznámil s Clarine. Dnes som ju pozval na Bodyshoot. Dnes sme prežili krásnu noc. Dnes sa nám narodili traja marťankovia. Majú vôňu človeka, ale zelené oči a tykadielka. Dnešok si zapamätám na celý život. Bar je otvorený 24/7
