Hneď na začiatku menšie upozornenie – tak ako to býva v kinách: “V prípade že sa Vám v tomto článku zdajú niektoré veci familiárne a spojené so súčasnosťou – ide o púhu náhodu….”
V pondelok ráno 30. januára 1933 bol pred 92 rokmi vymenovaný Adolf Hitler za 15. kancelára Weimarskej republiky. V jednej z najúžasnejších politických premien v dejinách demokracie sa Hitler pustil do zničenia ústavnej republiky ústavnými prostriedkami. Podarilo sa mu to za menej ako dva mesiace – konkrétne v priebehu 53 dní, - za mesiac, tri týždne, dva dni, osem hodín a 40 minút.
Adolf Hitler and his cabinet, January 30, 1933, the day he became Chancellor of Germany. (Everett Collection / Alamy)
Keď Hans Frank, (Hitlerov súkromný právnik a hlavný právny stratég v prvých rokoch nacistického hnutia) čakal na popravu v Norimbergu za spoluúčasť na nacistických zverstvách, komentoval Hitlerovu mimoriadnu schopnosť svojho klienta vycítiť „potenciálnu slabosť, ktorá je vlastná každej formálnej forme zákona“ a potom túto slabosť nemilosrdne využiť.
Po neúspešnom tzv. “Pivnom puči” z novembra 1923 sa Hitler vzdal pokusu o zvrhnutie Weimarskej republiky násilnými prostriedkami, ale nevzdal sa záväzku zničiť demokratický systém krajiny, čo bolo odhodlanie, ktoré zopakoval aj v septembri 1930 v “Legalitätseid” – „prísahe zákonnosti“ – pred ústavným súdom. Odvolávajúc sa na článok č. 1 Weimarskej ústavy, ktorý uvádzal, že “vláda je prejavom vôle ľudu”, Hitler informoval súd, že “kedže získal moc legálnymi prostriedkami, má v úmysle formovať vládu tak, ako uzná za vhodné”. Bolo to prekvapivo drzé vyhlásenie.
"Takže ústavnými prostriedkami?" spýtal sa predseda senátu.
"Jawohl!" odpovedal Hitler.
Hitler strávil desaťročie v opozičnej politike, a z prvej ruky vedel, ako ľahko sa dá poraziť ambiciózny politický program. Roky drtil konkurentov a paralyzoval legislatívne procesy a hral obštrukčnú politiku, pomoholl zosadiť troch kancelárov a dvakrát prinútil prezidenta, aby rozpustil Reichstag a vyzval na tzv. nové voľby.
Keď sa však stal sám kancelárom, chcel zabrániť ostatným, aby mu urobili to, čo on urobil im. A hoci podiel hlasov jeho Národno-socialistickej strany stúpal (vo voľbách v septembri 1930 zvýšili svoje zastúpenie v Ríšskom sneme takmer deväťnásobne, z 12 delegátov na 107, vo voľbách v júli 1932 viac ako zdvojnásobili svoj mandát na 230 kresiel), boli stále ďaleko od väčšiny.
Mali len 37 percent zákonodarného zboru a väčšia pravicová koalícia, ktorej súčasťou bola aj nacistická strana, kontrolovala sotva 51 percent Ríšskeho snemu. Hitler však veril, že by mal vykonávať absolútnu moc a argumentoval, že: „37 percent predstavuje 75 percent z 51 percent“ (v skutočnosti je to necelých 73 percent). Vedel však, že v politickom systéme viacerých strán s meniacimi sa koalíciami nie je jeho politický výpočet taký jednoduchý. Ale veril, že “Zákon o splnomocnení – Ermächtigungsgesetz” by bol pre jeho politické prežitie rozhodujúci. Ale prijatie takého zákona (ktorý rušil deľbu moci, a udelil exekutíve právomoc prijímať zákony bez súhlasu parlamentu a umožnil vládnuť dekrétmi, obchádzajúcimi demokratické inštitúcie a ústavu) – si vyžadoval skutočne aspoň podporu dvoch tretín v Reichstagu. Ale proces bol náročnejší, ako očakával.
V pondelok ráno o 11:30 zložil prísahu, že bude dodržiavať ústavu, a potom odišiel cez ulicu do hotela Kaiserhof na obed, potom sa vrátil na Ríšsky úrad urobiť skupinovú fotografiu „jeho - Hitlerovho kabinetu“, po ktorej mal jeho prvé formálne stretnutie so svojimi deviatimi ministrami presne o 5. hodine. Schôdzu otvoril tým, že sa pochválil, že milióny Nemcov privítali jeho vládu s „nadšením“, načrtol svoje plány na odvolanie kľúčových vládnych úradníkov a obsadenie ich pozícií lojalistami. Hneď aj zdôraznil svoj hlavný bod programu: Splnomocňovací zákon, ktorý, ako tvrdil, mu poskytne čas (štyri roky, podľa návrhu zákona) a právomoc potrebnú na to čo sľuboval v kampani - oživenie ekonomiky, zníženie nezamestnanosti, zvýšenie vojenských výdavkov, odstúpenie od záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, očistenie krajiny od cudzincov, o ktorých tvrdil, že „otrávia“ krv národa, a vykonanie pomsty na politických oponentoch. Doslova prehlásil: „Hlavy sa budú váľať v piesku“.
Matematicky získať dve tretiny hlasov (ktoré Hitler potreboval) však nebolo možné, lebo sociálni demokrati a komunisti spoločne ovládali 221 kresiel, teda zhruba 38 percent, z 584-miestneho Reichstagu. Navrhol zakázať komunistickú stranu a zrušiť jej hlasy. Problém bol v tom, že by to takmer určite vyústilo do štrajku 6 miliónov nemeckých komunistov, čo by zase mohlo viesť ku kolapsu ekonomiky krajiny. Alternatíva boli nové voľby do Reichstagu. "Čo predstavuje väčšie nebezpečenstvo pre ekonomiku?" pýtal sa Hitler. "Neistoty a obavy spojené s novými voľbami alebo s generálnym štrajkom?" Vyhlásenie nových volieb sa mu zdala bezpečnejšia cesta.
Minister hospodárstva Alfred Hugenberg nesúhlasil. Ten tvrdil, že ak niekto chce dosiahnuť dvojtretinovú väčšinu Reichstagu, neexistuje iný spôsob, iba zákaz komunistickej strany. Hugenberg mal, samozrejme, svoje vlastné dôvody, prečo sa staval proti novým voľbám, pretože v predošlých voľbách 14 kresiel prebral práve od Hitlerových národných socialistov, čím sa stal nepostrádateľným partnerom vo vtedajšej Hitlerovej koaličnej vláde.
Keď Hitler uvažoval, o použití armády (na potlačenie akýchkoľvek verejných nepokojov), minister obrany Werner von Blomberg túto myšlienku okamžite zamietol a poznamenal, „že (nemecký) vojak bol vycvičený tak, aby videl vonkajšieho nepriateľa ako svojho jediného potenciálneho protivníka“.
Ako kariérny dôstojník si Blomberg nevedel predstaviť, že by nemeckí vojaci dostali rozkaz strieľať do nemeckých občanov na nemeckých uliciach na obranu Hitlerovej (alebo inej nemeckej) vlády.
Hitler viedol kampaň na základe sľubu, že vysuší „parlamentnú bažinu – den Parliamentarischen Sumpf” – a vtedy zistil, že naráža na ústavné zábrany. Jeho odpoveď bola taká ako vždy, keď bol konfrontovaný s odlišnými názormi alebo nepohodlnými pravdami: Ignoroval ich a zdvojnásobil svoje arogantné útoky.
Nasledujúci deň Hitler oznámil nové voľby do Reichstagu, (ktoré sa mali konať začiatkom marca), a vydal memorandum svojim straníckym lídrom. „Po trinástich rokoch boja sa národne socialistickému hnutiu podarilo preraziť do vlády, ale boj o získanie nemeckého národa sa len začína,“ vyhlásil Hitler a potom jedovato dodal: „Národnosocialistická strana vie, že nová vláda nie je národnosocialistickou vládou, aj keď si je vedomá, že nesie meno svojho vodcu Adolfa Hitlera”. Paradoxne - Adolf Hitler vyhlásil vojnu vlastnej vláde.
Vo svete to mnohî ešte nechâpali a napríklad v novinách New York Times z 31. januára 1933 bol o Hitlerovom vymenovaní za kancelára článok s titulkom „Hitler odložil svoj cieľ stať sa diktátorom“.
Aj pre samotného Hitlera bolo vymenovanie za kancelára prvej demokratickej republiky v krajine takmer rovnakým prekvapením ako pre zvyšok krajiny. Veď po závratnom trojročnom politickom vzostupe Hitler vo voľbách v novembri 1932 prepadol (stratil 2 milióny hlasov a 34 kresiel Reichstagu). Do decembra 1932 Hitlerovo hnutie prakticky skrachovalo finančne, politicky, a aj ideologicky. Hitler vtedy povedal niekoľkým blízkym spolupracovníkom, že uvažuje o samovražde. Ale séria zákulisných obchodov, ktorá zahŕňala šokujúce víkendové odvolanie kancelára Schleichera koncom januára 1933, priviedla Hitlera do pozície kancelára. Schleicher neskôr spomínal, ako mu Hitler povedal, že „v jeho živote bolo úžasné, že bol zachránený práve vtedy, keď sa sám vzdal všetkej nádeje“.
Na tejto nečakanej rýchlej ceste k moci sa však ocitol s kabinetom, ktorý vybral jeho politický nepriateľ, bývalý kancelár Franz von Papen, (ktorého vládu Hitler pomohol zvrhnúť a ktorý teraz pôsobil ako Hitlerov vicekancelár). Okrem toho bol Hitler stále rukojemníkom Hugenberga (ktorý mal 51 hlasov Reichstagu), ktorý ho mohol zničiť (a skoro sa mu to podarilo).
Keď prezident Hindenburg v pondelok ráno v januári 1933 čakal na prijatie Hitlera, Hugenberg sa dostal s Hitlerom do sporu kvôli otázke nových volieb do Reichstagu. Hugenbergova pozícia stále bola:„Nie! Nie! Nie!" A kým sa Hitler a Hugenberg hádali vo foyery pred prezidentskou kanceláriou, Hindenburg, vojenský hrdina prvej svetovej vojny, ktorý od roku 1925 slúžil ako nemecký prezident, už začal byť netrpezlivý. Podľa Otta Meissnera, šéfa prezidentovho kabinetu, keby hádka medzi Hitlerom a Hugenbergom trvala ešte niekoľko minút dlhšie, Hindenburg by bol odišiel. Ak by k tomu došlo, nepríjemná koalícia, ktorú Papen urobil počas predchádzajúcich 48 hodín, by sa bola zrútila. Hitler by nebol kancelárom a nebola by ani žiadna “Tretia ríša”.
Nakoniec dostal Hitler dva mizerné posty v kabinete, ktoré mal obsadiť – ale žiadne z najdôležitejších, ktoré sa týkalo ekonomiky, zahraničnej politiky alebo armády.
Za ministra vnútra si Hitler vybral Wilhelma Fricka a Hermanna Göringa za ministra bez portfeje. Ale so svojím neomylným inštinktom odhaliť slabé miesta v štruktúrach a procesoch prikázal Hitler svojim dvom ministrom zaútočiť na kľúčové demokratické piliere Weimarskej republiky: Na slobodu prejavu, riadny verejný proces, verejné referendum a práva štátov.
Frick mal zodpovednosť za federatívny systém republiky, ako aj za volebný systém krajiny a za tlač. Frick bol vlastne prvým ministrom, ktorý poodhalil plány Hitlerovej vlády - keď pre tlač vysvetľoval: „Predložíme ríšskemu snemu splnomocňujúci zákon, ktorý v súlade s ústavou rozpustí ríšsku vládu,“ pretože Hitlerove ambiciózne plány pre krajinu si vyžadujú extrémne opatrenia. Bol to postoj, ktorý Hitler zdôraznil aj vo svojom prvom národnom rozhlasovom prejave 1. februára. „Národná vláda bude preto považovať za svoju prvú a najvyššiu úlohu obnoviť nemeckému ľudu jednotu mysle a vôle,“ a dodal, že "Zachová a bude brániť základy, na ktorých spočíva sila nášho národa."
Medzitým čo Fricka obvinili z potláčania opozičnej tlače a centralizácie moci v Berlíne (Frick skutočne podkopával práva nemeckých štátov a uvaľoval zákazy na ľavicové noviny – vrátane komunistických denníkov The Red Banner a Social Democratic Forward), Hitler vymenoval Göringa aj za úradujúceho štátneho ministra vnútra Pruska, (najvačšieho federálneho štátu, ktorý ovladal až dve tretiny nemeckého územia). Göring dostal za úlohu vyčistiť pruskú štátnu políciu, najväčšiu bezpečnostnú silu v krajine po armáde a baštu sociálnodemokratického cítenia.
Ako spomínal Rudolf Diels (šéf pruskej politickej polície), jedného dňa začiatkom februára keď sedel vo svojej kancelárii na adrese Unter den Linden 76, mu Göring zaklopal na jeho dvere a jasne mu povedal, že je čas vyčistiť dom. Doslova mu povedal, že "Nechcem mať nič spoločné s týmito darebákmi, ktorí sedia tu na tomto mieste". Nasledoval tzv. “Schiesserlass”, čiže tzv. „strelecký dekrét“, ktorý umožnil štátnej polícii strieľať (pôvodne na protestoch) bez obáv z následkov. Göring im poskytol svoju osobnú podporu, aby strieľali beztrestne a vysvetľoval to svojrázne: "Nemôžem sa spoliehať na to, či polícia pôjde po červenej mafii, ak sa bude musieť obávať, že bude čeliť disciplinárnemu konaniu, keď si len robí svoju prácu,". Navyše ich do toho nutkal braním svojej osobnej zodpovednosti: "Keď strieľajú, to strieľam ja," povedal Göring. "Keď tam niekto leží mŕtvy, som to ja, kto ho zastrelil." Göring vlastne z nacistických útočníkov urobil “Hilfspolizei” teda „pomocníkov polície“, čím prinútil oficiálne štát, aby násilníkom v hnedej košeli poskytol osobné zbrane a posilnil ich policajnou autoritou v pouličných bitkách. Diels neskôr poznamenal, že táto manipulácia so zákonom poslúžila ich cieľom a legitimizovala násilie a excesy desiatok tisíc hnedých košieľ – čo vlastne bola „dobre odskúšaná Hitlerova taktika“.
Keď sa Hitler snažil zabezpečiť si moc a rozdrviť opozíciu, šírili sa zvesti o blížiacom sa páde jeho vlády. Jedna fáma tvrdila, že Schleicher, (naposledy zosadený kancelár), vraj plánoval vojenský prevrat. Boli aj fámy, že Hitler je Papenova bábka a zapadákovský rakúsky chlapec v nevedomých službách nemeckých aristokratov. Iní tvrdili, že Hitler je pre Hugenberga len "slamák v hnedej košeli" a je tam sprisahanie priemyselníkov, ktorí vraj chcú odstrániť ochranu pracovníkov kvôli vyšším ziskom. O priemyselníkovi Ottovi Wolffovi sa vtedy hovorilo, že „inkasoval“ na svojom financovaní Hitlerovho hnutia. A ďalšia fáma hovorila, že Hitler riadi iba zástupnú vládu, zatiaľ čo prezident Hindenburg, je tajný monarchista, a pripravuje sa na návrat cisára. Na tom veľa pravdy nebolo, ale Hitler musel čeliť politickej realite, aby splnil svoje predvolebné sľuby frustrovaným nemeckým voličom pred marcovými voľbami do Reichstagu.
Červený prapor zverejnil zoznam Hitlerových predvolebných sľubov robotníkom a Strana stredu verejne požadovala uistenie, že Hitler bude podporovať poľnohospodársky sektor, bojovať proti inflácii, vyhýbať sa „finančno-politickým experimentom“ a dodržiavať Weimarskú ústavu. Zároveň nastalo zdesenie medzi prívržencami pravice, ktorí najprv tlieskali skoršej Hitlerovej požiadavke na diktátorskú moc a odmietnutie vstúpiť do koalície, sa prejavilo iba v úbohých neefektívnych prejavoch. 18. februára stredoľavé noviny Vossische Zeitung napísali, že napriek Hitlerovým predvolebným sľubom a politickým postojom sa pre priemerného Nemca vlastne nič nezmenilo. A ak niečo, tak sa veci zhoršili.
Hitlerov prísľub zdvojnásobenia ciel na dovoz obilia sa zamotal do zložitosti a zmluvných záväzkov. Minister Hugenberg počas zasadnutia vlády posmešne školil Hitlera, že „katastrofické ekonomické podmienky“ ohrozujú samotnú „existenciu krajiny“. Noviny Vossische Zeitung však predpovedali, že "Nakoniec prežitie novej vlády nebude závisieť od slov, ale od ekonomických podmienok." Napriek všetkým Hitlerovým rečiam o tisícročnej ríši nebolo vôbec isté, či jeho vláda vydrží aspoň mesiac.
Pred vymenovaním Hitlera za kancelára, počas ôsmich mesiacov prezident Hindenburg odvolal z postu kancelára už troch jeho predchodcov – Heinricha Brüninga, Papena a Schleichera. A to že Hinderburg pohŕdal Hitlerom bolo všeobecne známe. Dokonca verejne vyhlásil, že „v záujme Boha, môjho svedomia a krajiny“ nikdy Hitlera za kancelára nevymenuje. A v súkromí Hindenburg vtipkoval, že ak by už mal vymenovať Hitlera do nejakej funkcie, bol by to generálny riaditeľ pošty, „aby ma mohol zozadu lízať na mojich známkach“. V januári však Hindenburg konečne súhlasil s vymenovaním Hitlera, no s veľkou nevôľou — a to dokonca pod podmienkou, že nikdy nezostane sám v miestnosti so svojím novým kancelárom. Koncom februára mali všetci na mysli symbolickú otázku, že: “ako dlho ešte bude starnúci poľný maršál znášať svojho rakúskeho desiatnika?”
Novinový článok s titulkom “Ako dlho”? sa objavil v sobotu ráno 25. Februára.
No už o dva dni neskôr, v pondelok večer, krátko pred 21:00, vzbĺkol Reichstag v plameňoch, ohnivé zväzky zrútili sklenenú kupolu plenárnej sály a osvetlili nočnú oblohu nad Berlínom. Svedkovia si spomínajú, že videli požiar z dedín vzdialených až 60 km. Obraz sídla nemeckej parlamentnej demokracie v plameňoch vyvolal kolektívny šok po celej krajine. Komunisti obvinili národných socialistov. Národní socialisti obvinili komunistov. 23-ročný holandský komunista Marinus van der Lubbe bol pristihnutý inflagrante, ale šéf berlínskych hasičov Walter Gempp, ktorý riadil hasičskú operáciu, videl dôkazy o potenciálnej účasti nacistov.
Keď Hitler nasledujúce ráno zvolal svoj kabinet, aby prediskutoval krízu, vyhlásil, že požiar bol jednoznačne súčasťou pokusu o komunistický prevrat. Göring ihneď podrobne opísal komunistické plány na ďalšie podpaľačské útoky na verejné budovy, ako aj na otravu verejných kuchýň a únosy detí a manželiek prominentných predstaviteľov. Minister vnútra Frick predložil návrh zákona (dekrétu), ktorý pozastavuje občianske slobody, povoľuje prehliadky a zabavovanie a obmedzuje práva štátov počas národného núdzového stavu. Papen vyjadril obavy, že navrhovaný návrh „by sa mohol stretnúť s odporom“, najmä zo strany „južných štátov“, čím mal na mysli Bavorsko, ktoré bolo svojou veľkosťou a mocou na druhom mieste po Prusku. Papen navrhoval aby sa navrhované opatrenia prediskutovali s vládami štátov, aby sa zabezpečila „priateľská dohoda“, lebo inak by sa opatrenia mohli považovať za uzurpovanie práv štátov.
Nakoniec bolo pridané iba jedno jediné slovo, ktoré na pozastavenie práv štátu vysvetľovalo či skôr naznačovalo ako “nepredvídané udalosti”.
A prezident Hindenburg popoludní podpísal dekrét.
Mimoriadny dekrét, ktorý vstúpil do platnosti vlastne iba jeden týždeň pred marcovými voľbami!
Dekrét dal Hitlerovi obrovskú moc zastrašiť – a aj uväzniť politickú opozíciu. Komunistická strana bola zakázaná (ako si to Hitler želal od svojho prvého zasadnutia vlády) a členovia opozičnej tlače boli zatknutí, ich noviny boli zatvorené. Göring to vlaste urobil už mesiac predtým, ale súdy vždy nariadili prepustenie zadržaných. Ale keďže dekrét vstúpil oficiálne ihneď do platnosti, súdy nemohli zasiahnuť. Tisíce komunistov a sociálnych demokratov bolo zaistených.
A v nedeľu ráno 5. marca, týždeň po požiari Reichstagu, išli nemeckí voliči k urnám.
V ten deň v americkom The New York Times napísal Frederick Birchall „V civilizovanej krajine by sa to snáď nikdy nemohlo stať”. Birchall vyjadril svoje zdesenie nad zjavnou ochotou Nemcov podriadiť sa autoritárskej vláde, keď mali príležitosť na demokratickú alternatívu a dodal, že „V každej americkej alebo anglosaskej komunite by bola okamžitá a ohromujúca iná reakcia“.
K voľbám prišlo viac ako 40 miliónov Nemcov, čo bolo o viac ako 2 milióny viac ako v akýchkoľvek predchádzajúcich voľbách, (predstavovalo to takmer 89 percent registrovaných voličov) – ohromujúca demonštrácia demokratickej angažovanosti.
Noviny Vossische Zeitung písali „Od založenia nemeckého Reichstagu v roku 1871 nebola nikdy taká vysoká volebná účasť“. Väčšina z týchto 2 miliónov nových hlasov pripadla nacistom a Vossische Zeitung to označili, že "Obrovské rezervy hlasov takmer úplne prospeli národným socialistom".
Ale stále to nebolo to, čo Hitler národním socialistom sľuboval - 51 percent (bolo to stále iba 44 percent voličov).
Napriek masívnemu potlačeniu stratili sociálni demokrati v Reichstagu len jediné kreslo a zákaz komunistickej strany prinútil Hitlera vytvoriť koalíciu, lebo na schválenie splnomocňovacieho zákona potreboval dvoj-tretinovú väčšinu Reichstagu.
Na druhý deň vtrhli národní socialisti do štátnych úradov po celej krajine. Na verejných budovách boli vyvesené transparenty s hákovým krížom. Opoziční politici utekali ako o život. Otto Wels, líder sociálnych demokratov, odišiel do Švajčiarska. Rovnako aj Heinrich Held, ministerský predseda Bavorska. Desaťtisíce politických oponentov boli vzaté do “Schutzhaftu” - „ochrannej väzby“), čo umožňovalo držať jednotlivca bez dôvodu na neurčito.
A prezident Hindenburg zostal ticho.
Nevolal svojho nového kancelára na zodpovednosť za násilné verejné excesy proti komunistom, sociálnym demokratom a Židom. Nevyužil svoje právomoci podľa článku 53.
Namiesto toho podpísal dekrét, ktorý povoľuje vyvesenie vlajky národných socialistov s hákovým krížom popri národných farbách. Vyhovel aj Hitlerovej požiadavke na vytvorenie novej pozície vo vláde, ministra verejnej osvety a propagandy, kde ihneď nasadil Josepha Goebbelsa. Ten (Goebbels) o Hindeburgovi napísal vo svojom denníku „Aké šťastie pre nás všetkých, keď vieme, že tento vysoký starec je s nami“, „a aká je to zmena osudu, že teraz kráčame po rovnakej ceste spolu.“
O týždeň neskôr sa to naplno prejavilo na verejnosti.
Na slávnosti v Postupime sa Hindenburg objavil vo vojenských regáliách v spoločnosti svojho kancelára, ktorý mal na sebe tmavý oblek a dlhý kabát. Bývalý poľný maršál a rakúsky desiatnik si podali ruky. Hitler sa “uklonil v domnelej úcte”. „Deň Postupimu“ bol signál od Hindenburga, že je koniec akejkoľvek nádeje na skrotenie kancelára podľa článku 53.
A v ten istý utorok, 21. marca, bol vydaný dekrét s článkom 48 o amnestii národných socialistov odsúdených za zločiny, vrátane vrážd, spáchané „v boji za národnú obnovu“. Muži odsúdení za vlastizradu boli teraz národnými hrdinami.
Prvý koncentračný tábor otvorili popoludní v starom pivovare neďaleko centra mesta Oranienburg, severne od Berlína.
Nasledujúci deň prvá skupina zadržaných dorazila do iného koncentračného tábora v opustenej továrni na muníciu pri bavorskom meste Dachau.
Plány na legislatívu vylučujúcu Židov z právnických a lekárskych profesií, ako aj z vládnych úradov, boli v plnom prúde, hoci Hitlerov prísľub masovej deportácie 100 000 Ostjuden, (židovských imigrantov z východnej Európy), sa ukázal byť komplikovanejší. Mnohí získali nemecké občianstvo a boli zárobkovo činní. A keďže strach z deportácie narastal, útok na miestne banky vyvolal v ostatných bankách a podnikoch paniku. Účty židovských vkladateľov boli zmrazené, kým, ako vysvetlil jeden úradník, „si nevyrovnajú svoje záväzky s nemeckými obchodníkmi“. Hermann Göring, teraz už ako predseda novozvoleného Reichstagu, sa snažil upokojiť záležitosti a uistil židovských občanov Nemecka, že si zachovávajú rovnakú „ochranu zákona pre osobu a majetok“ ako každý iný nemecký občan. A potom ihneď vynadal medzinárodnému spoločenstvu: “Cudzinci sa nemajú miešať do vnútorných záležitostí krajiny. Nemecko urobí so svojimi občanmi, čo uzná za vhodné.”
Príhovor Adolfa Hitlera k Reichstagu 23. marca 1933 v Kroll Opera House. V tento deň väčšina delegátov hlasovala za odstránenie takmer všetkých ústavných obmedzení Hitlerovej vlády. (Ullstein Bild / Getty)
Vo štvrtok 23. marca sa delegáti Reichstagu zhromaždili v budove opery Kroll, priamo oproti zhoreným ruinám Reichstagu. Nasledujúci pondelok bol tradičný ríšsky orol odstránený a nahradený obrovským nacistickým orlom, dramaticky podsvietený s krídlami doširoka roztiahnutými a s hákovým krížom v pazúroch. Hitler, teraz oblečený v hnedej uniforme stormtroopera s páskou na ruke s hákovým krížom, prišiel predložiť svoj navrhovaný zákon, ktorý formálne nazval „Zákon na nápravu utrpenia ľudu a Ríše“. O 16:20 vystúpil na pódium. Vyzeral netypicky nepokojne, poprehadzoval zväzok strán, než začal váhavo čítať z pripraveného textu. Až postupne si osvojil svoj obvyklý animovaný rétorický štýl. Vymenoval zlyhania Weimarskej republiky a potom načrtol svoje plány na štvorročné funkčné obdobie ním navrhovaného splnomocňujúceho zákona, ktorý zahŕňal obnovenie nemeckej dôstojnosti a vojenskej parity v zahraničí, ako aj ekonomickú a sociálnu stabilitu doma. "Zrada voči nášmu národu a ľudu bude v budúcnosti neľútostne potlačená," sľúbil Hitler.
Reichstag ustúpil, aby prerokoval tento zákon.
Keď sa delegáti znovu zišli v ten večer o 6:15, slovo dostal Otto Wels, sociálnodemokratický vodca, ktorý sa napriek obavám o svoju osobnú bezpečnosť vrátil zo švajčiarskeho exilu. Keď Wels začal hovoriť, Hitler urobil krok k pultu, ale Papen sa dotkol jeho zápästia, aby ho držal pod kontrolou.
Wels povedal: “V tejto historickej hodine sa my, nemeckí sociálni demokrati, slávnostne zaväzujeme k princípom humanity a spravodlivosti, slobody a socializmu,“ a vyčítal Hitlerovi za snahu podkopať Weimarskú republiku a za nenávisť a rozkol, ktoré zasial. Bez ohľadu na zlo, ktoré Hitler zamýšľa v krajine uskutočniť, vyhlásil Wels, základné demokratické hodnoty republiky pretrvajú. „Nič vám nedáva silu zničiť myšlienky, ktoré sú večné a nezničiteľné“.
Hitler vstal, a začal: „Pekné teórie, ktoré ste práve vyhlásil, pán delegát, sú slová, ktoré však do svetových dejín prišli príliš neskoro,“. Odmietol Welsove obvinenia, že predstavuje akúkoľvek hrozbu pre nemecký ľud. Welsovi pripomenul, že “sociálni demokrati mali už 13 rokov na to, aby sa zaoberali otázkami, ktoré boli pre nemecký ľud skutočne dôležité – ako sú zamestnanosť, stabilita, a dôstojnosť. "Kde ste boli, keď ste mali moc v rukách?" pýtal sa Hitler.
Delegáti národných socialistov spolu s pozorovateľmi na galériách jasali. Zvyšok delegátov však zostal nehybný – boli akoby zmrazení. Viacerí z nich vyjadrili svoje obavy a postoje k navrhovanému zákonu.
Centristi, ako aj predstavitelia Bavorskej ľudovej strany uviedli, že sú napriek výhradám, „ktoré by sa v normálnych časoch sotva dali prekonať“ ochotní hlasovať za.
Podobne aj Reinhold Maier, vodca Nemeckej štátnej strany, vyjadril znepokojenie nad tým, čo sa stane s nezávislosťou súdnictva, riadnym procesom, slobodou tlače a rovnakými právami pre všetkých občanov podľa zákona, a uviedol, že má „vážne výhrady“ o diktátorských chúťkach Hitlera. Potom však oznámil, že za zákon hlasuje aj jeho strana, čo vzápatí vyvolalo v delegátoch smiech.
Krátko pred ôsmou hodinou večer bolo hlasovanie ukončené.
Proti zákonu hlasovalo iba 94 prítomných delegátov sociálnych demokratov.
(Medzi sociálnymi demokratmi bol aj bývalý minister vnútra Pruska Carl Severing, ktorý bol v ten deň už raz zatknutý (keď sa chystal vstúpiť do Reichstagu), ale bol dočasne prepustený, aby mohol ísť hlasovať.
Zvyšní delegáti Reichstagu, 441 celkovo hlasovali za nový zákon, čím Hitler získal štvorpätinovú väčšinu, čo bolo viac než dosť na to, aby splnomocňujúci zákon nadobudol účinnosť bez zmien a obmedzení.
Nasledujúce ráno poslal veľvyslanec USA Frederic Sackett poslal svojmu ministerstvu zahraničných vecí telegram: „Na základe tohto zákona môže Hitlerov kabinet zrekonštruovať celý systém vlády ako len zachce, pretože eliminuje prakticky všetky ústavné obmedzenia”.
Joseph Goebbels, ktorý bol v ten deň prítomný ako delegát Národného socialistického Reichstagu, sa neskôr čudoval, že sa národným socialistom podarilo úplne rozložiť federatívnu ústavnú republiku ústavnými prostriedkami.
Nakoniec už pred sedem rokov predtým, v roku 1926, keď ho zvolili do Reichstagu ako jedného z prvých 12 národných socialistických delegátov, bol Goebbels v podobnej situácii: Bol prekvapený, keď zistil, že on a tých 11 ďalších mužov (vrátane Hermanna Göringa a Hansa Franka) sediaci v jednom rade na okraji plenárnej sály v hnedých uniformách s páskami s hákovým krížom– dokonca aj ako samozvaní nepriatelia Weimarskej republiky – získali bezplatné cestovanie vlakom v prvej triede a dotované stravovanie spolu s možnosťou ľubovoľne narúšať, brániť a paralyzovať demokratické štruktúry a procesy.
Vo svojom denníku si napísal: "Veľký vtip na demokracii je v tom, že dáva svojim smrteľným nepriateľom prostriedky na vlastnú deštrukciu."
Hlavnê Info zdroje: Timothy W. Ryback - Hitler's Final Rise to Power, The Atlantic.
