Ale my sme predsa nie otroci. My predsa máme právo hlasovať. Ale chceme?
“Veď aj mŕtvi”, priznáva Hašek, “vstali z hrobov, aby sa mohli zúčastniť vo voľbách...“ Takto ironickým tónom popisuje známy český spisovateľ Jaroslav Hašek vo svojej poviedke „Obecní volby“. Opisuje tam voľby v najlepších tradíciách politickej satiry ako „nevyhnutný prvok ľudskej radosti“, ako nejaké terapeutické činidlo, bez ktorého by sa „ľudský život stal diabolsky monotónnym“, taký ako na Sahare. A hoci tento príbeh vyšiel už v roku 1922 v zvláštnom kontexte vtedajšieho politického života, takýto posmešný postoj k voľbám v minulom storočí nielenže pretrvával, ale viedol neskôr k významným politickým otrasom.
Demokracia nie je iba zákon väčšiny, ale aj ochrana menšiny. - Albert Camus
Kríza zastupovania? – Veď Vy ste nie ten kto nás zastupuje!
Zdá sa však, že ľudia prestávajú chodiť voliť. Prečo sa to deje a ako tento proces môže zmeniť politické systémy štátov – a v konečnom dôsledku aj náš každodenný život.
Aj keď u nás na Slovensku posledné voľby prezidenta ukázali dosť aktívny záujem obyvateľstva (v prvom kole 51,91 percent oprávnených voličov, a v druhom kole až 61,14 percent) je globálny trend relatívne skeptický. Ak bola napríklad v 60. rokoch priemerná volebná účasť v Európe aspoň 85 %, potom v 90. rokoch klesla na 80 % a v roku 2000 na 75 %. V USA sa v posledných rokoch volebná absencia prejavila ešte výraznejšie: účasť v prezidentských voľbách klesla pod 60 % a v strednodobom horizonte sa pohybuje okolo 40 %. Ale aj na Východe, kde panujú iné pomery – napr. v Rusku vo voľbách do Štátnej dumy v roku 2021 bola podľa Ústrednej volebnej komisie účasť 51,7 %, ale v roku 2016 už iba 47,8 %.
Na druhej strane aj tí, ktorí naďalej chodili do volebných miestností, začali voliť čoraz nepredvídateľnejšie.
Príklon k extrému.
Napríklad, oproti tomu keď predtým podporovali umiernených centristov, nastupuje ale trend k radikálnym politickým silám – od extrémnej ľavice, či extrémnej pravice, až po populistov a niekedy aj vyslovených demagógov.
Iba samé blablabla…
Často to bolo (resp. aj je) sprevádzané mohutným náporom masových protestov, ktorých výraznou charakteristickou črtou ale pozoruhodne je absencia jasných hesiel či premysleného politického programu. V kontexte rozpadu sociálneho štátu, rastu nerovnosti a chudoby, ako aj neoliberálnych reforiem (znižovanie dávok, zvyšovanie veku odchodu do dôchodku, opustenie bezplatného zdravotníctva a školstva) vychádzajú ľudia do ulíc, aby vyhlásili, že ich vlastne nikto (z tých na vrchu) problémy nerieši. Že ako by sa na nich akoby vlastne zabudlo.
Vy nie ste naši zástupcovia.
A to nie je iba teraz, začalo to už viac ako pred desiatimi rokmi napríklad počas protestov “Indignados”, “Occupy Wall Street” či „Occupy Abai“, ktoré sa prehnali Európou a Spojenými štátmi v rokoch 2011–2012. Už v máji 2011 kričali pobúrení Španieli "Vy nie ste naši zástupcovia", a už o pol roka neskôr analogicky kričali aj ruskí demonštranti, ale už na “Bolotnoj ploščadi”, keď tam opakovali tento španielsky slogan.
A hoci bol tento výkrik o nedostatku zastúpenia jasne adresovaný tým, ktorí sú pri moci, napodiv odhalil krutú logiku samotnej inštitúcie volieb, na ktorú bola demokracia zázračne zredukovaná. Veď často práve toto zvláštne stotožnenie demokracie s volebným lístkom viedlo k nárastu skeptických nálad, a následne buď pokles účasti, alebo posilnenie pouličných protestov a politických radikálov.
Kríza reprezentácie.
Azda najpresnejší popis tejto modernej politickej slepej uličky popísal Hunter Thompson v roku 1972, keď skúmal americký prezidentský súboj, a dospel k záveru, že v modernej politike existujú len dva spôsoby, ako sa dostať na vrchol:
- „Jedným z nich je ukázať sa ako nahnevaný dinosaurus s mocným volebným strojom za vami, ktorý vystraší Vašu opozíciu, alebo
- druhým - je využiť silnú, ale potláčanú energiu mladého, rozčarovaného voliča, ktorý sa už dávno vzdal myšlienky, že musia ísť voliť všetci”.
Ale Thompson zároveň dodáva, že je to ako si vyberať pri kúpe nového auta, že si budete musieť vybrať medzi Fordom alebo Chevroletom (ktoré sú v podstate rovnaké). Ale to je situácia, ktorá je v jazyku profesionálnych politológov opisovaná ako „kríza reprezentácie“: Volič dnes už nemá pocit, že jeho hlas niekto vôbec zastupuje.
Aj na Slovensku to cítime. Slovenský jedno-mandátový volebný systém od čias Mečiara každá nová politická garnitúra kritizovala a sľubovala že ho zmení. Nuž nezmenila. Ba dokonca tá predposledná Matovičovská ho dokonca ústavne zabetónovala. A v súčasnosti žiaľ v celosvetovom trende vidíme, že existujúce strany, ktoré by teoreticky mali byť platformami, na ktorých sú zastúpené záujmy rôznych skupín občanov, sa dnes zhoršujú. V očiach ich voličov sa zmenili na akési televízne štúdiá pravidelne produkujúce politické relácie, ktoré len napodobňujú politickú participáciu (svojich voličov). To znamená, že kríza zastupovania znamená masívnu stratu dôvery v politiku, pretože samotní politici už akoby ani len netušili o medzerách medzi svojimi spoluobčanmi (svojimi voličmi). A preto je tu tá skepsa o zmysle hlasovania.
Otázka znie: Ak vám politická strana môže ponúknuť iba útlu brožúrku s približne rovnakým politickým programom ako pred štyrmi rokmi, aký zmysel má potom strácať svoj čas vo volebnej miestnosti?
Voľby vlastne ponúkajú demokraciu.
Slovo demokracia pochádza z gréckych slov „demos“ („ľud“) a „kratos“ („moc“), takže demokraciu možno chápať ako „vládu ľudu“: je to teda spôsob vlády, ktorý závisí od vôle ľudí. Vo svete existuje veľa rôznych modelov demokratického vládnutia a niekedy je ľahšie pochopiť myšlienku demokracie z hľadiska toho, čo nie je. Demokracia v tomto prípade nie je autokracia alebo diktatúra, kde vládne jedna osoba; a nie oligarchia, ked vládne malá časť spoločnosti. Správne chápaná demokracia by nemala byť „vládou väčšiny“, ak by to malo znamenať, že záujmy menšiny budú úplne ignorované. Demokracia, aspoň teoreticky, je vláda v mene celého ľudu, v súlade s jeho „vôľou“.
Ale aj demokracia (teda opäť inými slovami “Vláda ľudu”) ako taká môže mať rôzne formy. Dôležité je aké vyznáva a presadzuje hodnoty. A potom už záleží na type, či ako priama demokracia (alebo participatívna demokracia alebo deliberatívna demokracia), ktoré podporujú rovnakú a priamu účasť na politických rozhodnutiach všetkých členov verejnosti. Alebo iné, vrátane mnohých variantov zastupiteľskej demokracie, kde sú uprednostňované nepriame alebo procedurálne prístupy ku kolektívnej samospráve, a kde rozhodnutia prijímajú volení zástupcovia a nie priamo ľudia.
Voľby do Európskeho parlamentu, ktoré nás čakajú sú o zastupiteľskej demokracii. Aj tá bola časom poznačená krízou, ktorá samozrejme neprišla len tak z ničoho nič. V istom zmysle sa zintenzívnila a prehĺbila práve spolu s prirodzeným úpadkom politickej štruktúry (a kultúry), ktorá sa rozšírila po celom svete za posledné dve storočia. Metóda demokratickej vlády je tu založená na princípe „deľby politickej práce“, kde existuje predpoklad, že v spoločnosti existuje užšia skupina podmienečne najvhodnejších ľudí (kvázi elita), ktorých si spoluobčania zvolia na určité obdobie za tých, ktorým delegujú právo spravovať celú krajinu (resp.. spoločnosť – v našom prípade EÚ). To znamená, že v takejto demokracii v skutočnosti “nevládnu” doslova „všetci“, ale „niekoľko“, ale aby títo „pár“ vládli, musia získať podporu „väčšiny“. Charakteristické je, že samotná myšlienka takejto demokracie vznikla v ére americkej a francúzskej revolúcie, ktoré znamenali začiatok formovania štátu v modernom zmysle slova a priniesla postavu občana do politickej arény.
Predtým boli iba vládcovia.
Politické režimy kedysi, snáď s výnimkou Holandskej, Florentskej či Benátskej republiky, poznali iba tému, a všetka moc bola vtedy sústredená prakticky v rukách jedného suverénneho vládcu. Rozpad tohto poriadku prirodzene viedol k prehodnoteniu základných základov politického systému. Teraz sa zdrojom moci a nositeľom suverenity stáva ľud, a nie panovník pomazaný rukou biskupa. Práve jeho (teda ľudu!) vôľa by mala určovať všetky najdôležitejšie smery štátneho života. A mechanizmom, ktorý mal umožniť zvýrazniť obsah tejto ľudovej vôle, bol a aj je inštitút volieb, kým platformou na kryštalizáciu konkrétnych zákonov a iniciatív „od ľudu“ bol (a je) parlament. Voľby aj parlament, ktorý vytvorili, nech to znie akokoľvek čudne, mali zároveň prispieť k jednote a spolupatričnosti národa.
Sloboda a Demokracia resp. Demokracia a Sloboda
Sloboda je morálnym imperatívom konať spravodlivým a zodpovedným spôsobom. Sloboda je to čo nám umožňuje robiť to, čo chceme. Je to schopnosť konať podľa našich túžob a impulzov bez akéhokoľvek zasahovania. Zatiaľ čo demokracia súvisí s výberom vodcov, politikov alebo samotných politík, sloboda sa týka slobody zapojiť sa do určitého správania alebo zastávať a vyjadrovať názory bez vládnych zásahov. Medzi tieto individuálne slobody patrí sloboda prejavu, sloboda zhromažďovania, sloboda náboženského vyznania a právo na spravodlivý proces. Udelenie volebného práva a politická participácia sú dva kľúčové demokratické ideály, ktoré zabezpečujú angažovanosť občanov v politickej sfére. Ale historicky aj v demokracii nebola kedysi sloboda bezvýhradná a pre každého. Napríklad už v aténskej polis – „rodisku demokracie“ – bol prístup k politickému životu značne obmedzený: cirkev, čiže ľudové zhromaždenie, mohli založiť iba slobodní ľudia so dostatočným súkromným majetkom. Dovoľte zopakovať slovo “slobodní” – teda otroci nemali právo hlasovať!
Dávna história - Rozvoj demokracie
Vytvorenie úplne prvej demokracie sa pripisuje starým Grékom, hoci takmer určite existujú ešte skoršie príklady primitívnej demokracie v iných regiónoch sveta. Grécky model vznikol v 5. storočí pred Kristom v Aténach. Medzi morom autokracií a oligarchií, ktoré boli v tej dobe normálnou formou vlády, aténska demokracia jasne vyčnievala. V porovnaní s tým, čo dnes chápeme pod pojmom demokracia, má však aténsky model dva dôležité rozdiely:
1. Bola to forma priamej demokracie – inými slovami, namiesto volených zástupcov, ktorí vládli v mene ľudu, sa sami „ľudia“ stretávali, diskutovali o záležitostiach vlády a potom implementovali politiku.
2. Takýto systém bol možný čiastočne preto, že „ľudia“ boli veľmi obmedzenou kategóriou. Tí, ktorí sa mohli priamo podieľať na demokracii, predstavovali len malú časť populácie, pretože ženy, otroci, cudzinci – a, samozrejme, deti – boli vylúčení. Počet ľudí zapojených do tohto procesu bol však oveľa väčší ako v modernej demokracii: možno asi 50 000 ľudí z celkového počtu asi 300 000 bolo priamo zapojených do politiky.
Demokracia v modernom svete
“Hoci rôzne demokracie majú spoločné črty, neexistuje jednotný model demokracie”. - Rezolúcia OSN o rozvoji a upevňovaní demokracie (A/RES/62/7) V súčasnosti existuje toľko rôznych foriem demokracie, koľko je demokracií vo svete. Žiadne dva systémy nie sú úplne rovnaké a žiadny systém nemožno považovať za „model“. Existujú prezidentské a parlamentné demokracie, demokracie, ktoré sú federálne alebo unitárne, demokracie, ktoré používajú pomerný volebný systém, ako aj tie, ktoré používajú väčšinový systém, existujú demokracie, ktoré sú monarchiami atď. Jedna vec, ktorú však majú moderné systémy demokracie spoločné a čo ich odlišuje od antického modelu, je využívanie zástupcov ľudu.
Zastupiteľská demokracia
Moderné demokracie namiesto priamej účasti na tvorbe zákonov využívajú voľby na výber zástupcov, ktorých menuje ľud, aby vládli v ich mene. Tento systém je známy ako zastupiteľská demokracia. Môže tvrdiť, že je „demokratický“, pretože je, aspoň do určitej miery, založený na dvoch princípoch načrtnutých vyššie:
- rovnosť pre všetkých (jedna osoba, jeden hlas) a
- právo každej osoby na určitý stupeň osobnej autonómie.
Čo je teda demokracia stručne a jasne?
Demokracia je typ politickej štruktúry štátu (spoločnosti), v ktorej ľudia vykonávajú legislatívne a výkonné funkcie vlády buď priamo (priama demokracia) alebo prostredníctvom svojich zástupcov (zastupiteľská demokracia). Demokracia je všeobecne akceptovaný ideál založený na spoločných hodnotách ľudí na celom svete, bez ohľadu na kultúrne, politické a ekonomické rozdiely.
„...volebné právo je právo, nie privilégium. V 21. storočí musí byť prezumpcia v demokratickom štáte v prospech inklúzie... Akákoľvek odchýlka od princípu všeobecného volebného práva pravdepodobne podkope demokratickú účinnosť takto zvoleného zákonodarného zboru, ako aj účinnosť zákony, ktoré prijímajú." - Rozsudok Európskeho súdu (Hirst proti Veľkej Británii)
A prečo je vlastne demokracia potrebná?
Myšlienka demokracie čerpá svoju morálnu silu – a populárnu príťažlivosť – z dvoch základných princípov:
1. Individuálna autonómia: myšlienkou je, že nikto by nemal dodržiavať pravidlá uložené inými ľuďmi. Ľudia musia byť schopní riadiť svoj vlastný osud (v rozumných medziach).
2. Rovnosť: Myšlienkou je, že každý človek by mal mať rovnakú možnosť ovplyvňovať rozhodnutia, ktoré ovplyvňujú ľudí v spoločnosti.
Tieto princípy sú samy osebe príťažlivé a pomáhajú vysvetliť, prečo je demokracia taká populárna. Samozrejme, všetci si myslíme, že je spravodlivé, že máme rovnakú možnosť ako ktokoľvek iný rozhodovať o všeobecných pravidlách! Problém nastáva, keď začneme uvažovať o tom, ako tieto princípy uviesť do praxe, pretože potrebujeme mechanizmus na rozhodovanie, ako sa prispôsobiť protichodným názorom. Demokracia v tomto smere ponúka jednoduchý mechanizmus, zvyčajne „vládu väčšiny“; pravidlo väčšiny však môže znamenať aj to, že záujmy niektorých ľudí nie sú nikdy zastúpené. Prijateľnejším prístupom k zastupovaniu záujmov všetkých sú rozhodnutia prijímané konsenzom, kde úlohou je nájsť spoločnú základňu záujmov.
John Adams (americký štátnik, právnik, diplomat, a spisovateľ, ktorý bol druhým prezidentom USA a pred prezidentským úradom bol vodcom americkej revolúcie, ktorá dosiahla nezávislosť USA od Veľkej Británie veril, že pre ľudí je najsprávnejšie zvoliť si cnostných poslancov, ktorí budú „myslieť, cítiť, uvažovať a konať“ ako tí, ktorí ich zvolili: „Mali by sa stať presným miniatúrnym portrétom celej populácie.“
Zastupiteľská demokracia nie je nová ani u nás.
Napríklad na tomto obrázku vidíte že na Slovenskom Honte fungovala zastupiteľská demokracia už cca pred 300 rokmi teda forma vlády ľudu založená na princípe voľby svojich zástupcov v priamych voľbách. Ako dôkaz môže poslúžiť tento text z roku 1737 – je to titulná strana dokumentu (knihy) z Hontianskych Nemiec, ktorý našiel náš rodák, bývalý dlhoročný riaditeľ Slovenského Banského Múzea - pán PhDr Jozef Labuda CSc v rámci svojej bádateľskej aktivity.
Ako je vidieť Nemčania už pred cca 300 rokmi mali svojich volených zástupcov, ktorých si vážili, ktorým dôverovali a ktorí za nich rozhodovali vo vážnych veciach (Medzi ktorými najdeme praprapradeda nášho známeho herca Marána Labudu, ako aj môjho praprapradeda). Originál textu v latinskom jazyku: LIber Ecclesia Oppidana Nimethiensis Divo Martino Episcopo dicata, Anné à partu Virginis 1737 in quo conscribuntur Nomina Baptismatorum, Conjugatorum et Defunctorum, cim annexo Statu Animarum, sub Archi-Diaconatu Reverendissimi Domini Domini Stephani Nedecziy de Adem (pa)rte Notarij Apoctolici E.M.Strigoni Canonici, administratione veri Patris Andrea Pierstl jurati Conventualis S.Benedicti, et F.Cottus Hosten Districtus Superioris Vice-archi Diaconi, et Parochi Lovi Romano-Catholici. Sub magistro Schola Thoma Labuta, adituis Paule Rondik & Nathia Palenik, Judice Ordinario, Georgio Buzak, iur(atis) Mathia Filip, Martino Benedik, Stephano Vician, Petro Doukoss, Joanne Naniass, Georgio Palenik & Thoma Petroge.
Počas storočí tento základný predpoklad „zastupiteľskej demokracie“ – dalo by sa povedať „bezpečnej demokracie“ – pretrval. A na tomto základe v polovici 19. storočia vznikli politické strany, koncipované ako nástroj politickej mobilizácie más, ktoré napokon získali volebné právo. A na tomto základe sa priestor verejnej sféry rozšíril a stal komplexnejším, ako aj samotná štruktúra spoločnosti na pozadí rozsiahlej urbanizácie a industrializácie, ktorá nakoniec viedla k nárastu vzdelanosti a postupnému znižovaniu nerovností.
Lenže problém je v tom, že svet sa zmenil, ale politický systém nie
Zdá sa ako keby za posledné storočie stratil klasický príbeh o rozdelení moci svoj význam. Vidíme, že výkonná moc drví legislatívnu. A toto podriadenie prichádza samotnou realitou moderného byrokratického štátu, ktorý je čoraz zložitejší a viacrozmerný, v ktorom zástupcovia ľudí jednoducho nemôžu prevziať plnohodnotnú aktívnu legislatívnu úlohu – a kde príprava zákonov v každom prípade patrí aj do vládneho aparátu.
Veď sa stačí pozrieť napríklad aj na minulých poslancov Slovenskej národnej rady, ktorých legislatívny mlynček pred voľbami vyzeral ako keď kuchárky režú doma robené rezance. Pripomínalo to Lasicovsko-Satinské výroky “kto ešte nedal nejaký legislatívny (nezmyselný) návrh? To všetko postupne viedlo k degradácii straníckeho systému, ako aj celej reprezentatívnej zložky vlády. Činnosť ľudových poslancov bola čoraz dekoratívnejšia. Štátna správa bola iba nedávno úplne sústredená v rukách nikým nevolených úradníkov. A volič, ktorého každodenné problémy sa len množili, sa nakoniec ocitol v úlohe diváka, ktorý sledoval predstavenie, ktoré sa pred ním odohrávalo s názvom „voľby“.
Ako demokraciu zachrániť?
Medzi opatreniami, o ktorých dnes diskutujú politológovia a politici a ktoré by mali demokraciu „zachrániť“ a skutočne vrátiť zastúpenie voličom, možno rozlíšiť dva podmienené smery. Jeden z nich je podmienečne techno-optimistický a druhý je podmienečne inštitucionálny.
Tí prví napríklad veria, že rast digitálnych technológií môže dať druhý dych inštitúcii priamej demokracie. Volič môže napríklad prostredníctvom online platformy neustále kontaktovať svojho poslanca, oznámiť mu svoje problémy a spoločne spolurozhodnúť o ďalšom návrhu zákona prerokovaného v parlamente. Takto to práve už čiastočne funguje v Európskom parlamente…. Odporcovia tohto prístupu – podmienení inštitucionalisti – však upozorňujú, že takéto opatrenia zásadne nič nezmenia. Rovnaké elektronické hlasovanie je nielen nebezpečné, pretože nezaručuje, že výsledky budú chránené pred vonkajšou manipuláciou, ale zvyšuje odcudzenie samotných voličov. Preto je potrebné reformovať skutočné politické inštitúcie. A musíme začať so samotnými stranami, ktorých fungovanie je načase úplne prekopať. Veď je normálne keď politická strana funguje ako nejaká SRO-čka? No asi nie!
A prečo je to tak?
Je to preto, lebo politická strana je dnes stále o politickej “umelosti”. Politické strany pred divákmi (voličmi) vytvárajú akúsi umelú masmediálnu športovú súťaž, a nie skutočnú politicko-sociálne-hospodársku súťaž. Nehovoriac už o tom, že kedysi vlastne skutočne vznikli v podmienkach surovej tvrdej triednej spoločnosti, keď tu bol proletariát, roľníci a buržoázia.
Ale dnes to všetko už nie je. Veľké sociálne skupiny sú rozmazané, pracovná sila sa stáva mobilnou a flexibilnou.
Ale aká politická alternatíva strán by mohla fungovať?
Zaujímavý návrh predstavuje kniha „Proti voľbám“ od belgického filozofa Davida van Reybroecka. Navrhuje v ňom návrat k ideálom demokracie v starovekých Aténach, kde hlavnou metódou výberu občanov na účasť v najdôležitejších riadiacich orgánoch bolo žrebovanie. Veď žrebovanie svojou náhodnosťou je v podstate zárukou rovnosti a spravodlivosti. Náhodnosť je nepodplatiteľná a nepriepustná pre zákulisné dohody elít. Mimochodom, takéto projekty sa už realizujú. Napríklad na Islande na vytvorenie ústavného zhromaždenia sa používa na vytvorenie porôt práve žrebovanie. „Losovanie nie je iracionálne, je racionálne,“ píše filozof. „Ide o zámerne neutrálny postup, v ktorom sú politické šance rozdelené rovnomerne a predchádza sa nezhodám. Znižuje sa riziko korupcie, ustupuje volebná horúčka a zvyšuje sa pozornosť venovaná spoločnému dobru. Občania vybraní žrebom možno nie sú takí kompetentní ako profesionálni politici, ale majú niečo iné – slobodu.“
Voľby do Európskeho parlamentu.
Čo je dôležité vedieť. Európsky parlament je jediná inštitúcia EÚ, ktorej členovia sú priamo volení občanmi.
Má významnú úlohu pri tvorbe zákonov, rozpočtu a pri kontrole ďalších inštitúcií EÚ. Preto voľby do Európskeho parlamentu priamo ovplyvňujú politické smerovanie Únie. Voľby do Európskeho parlamentu sú jedinečnou príležitosťou pre občanov Európskej únie ovplyvniť politické smerovanie a rozhodovanie na európskej úrovni. Tieto voľby sú vlastne zároveň aj základným pilierom demokracie v EÚ a poskytujú občanom možnosť vyjadriť svoje názory a hodnoty. Predstavujú veľkú výzvu, keďže vyžadujú aktívnu účasť a zapojenie občanov do demokratického procesu.
Voľte s rozumom
Každá krajina má pridelený určitý počet poslancov na základe veľkosti svojej populácie, preto úprimne porozmýšľajte, koho pôjdete voliť. Hlavne sa nenechajte oklamať, pretože na kandidátke sú zapísaní nielen aj dnešní – súčasní poslanci Národnej Rady SR, ale aj množstvo minulých aktívnych politikov o ktorých si ľahko môžete urobiť predstavu (pokiaľ ste si ju už neurobili o nich vtedy, keď boli pri moci). Poslanci, o ktorých ba sa dalo očakávať že si budú plniť úlohy na svojom poste, chcú ísť zase niekde inde? Niekde vyššie (kde je vyššia odmena?) alebo naozaj tam kde budú mať väčší vplyv, alebo iba preto aby boli na 5 rokov v závetrí? Alebo tam naopak kandidujú mladučkí, ktorí doteraz neboli v žiadnych miestnych lokálnych verejných funkciách? Čo to je? Nie je to trúfalosť typu “však to skúsim, nemám čo stratiť”?
Ideálny poslanec je taký, ktorý síce začínal už ako mladý, ale na úrovni svojej obce, štvrte – mesta. Potom postúpil do VÚC, resp. sa stal starostom či primátorom, ktorý pozná problémy ľudí skutočne “od piky”. A potom bol v Národnej Rade, resp.. sa osvedčil (opakujem ešte raz – nielen bol, ale sa OSVEDČIL!) ako minister, či v inej vysokej štátnej funkcii – takýto ľudia by mali za nás kandidovať.
Sú tam takí?
Zaujímavý prehľad o kandidátoch poskytol psychológ a známy humorista – výtvarník Mikuláš Sliacky: citujem: “Preštudoval som si Zoznam zaregistrovaných kandidátov pre voľby do Európskeho parlamentu. Zaujali ma vedecké tituly, ktoré si kandidáti uvádzajú. Sú to: JUDr., PhDr., RNDr., PaedDr., Mgr., Bc., MBA., MPH., MUDr., Ing., PhD., MVDr., MSc., BA., LL.M., dr.jur., prof., CSc., DrSc., MHA., Rsc., Ing. et Ing., Mgr. Art., Dr.h.c., MA., DESS., ArtD. Aj z toho vidno, aký sme vzdelaný národ a koľko učencov máme v politických elitách. Len úplné minimum kandidátov nemá uvedený žiadny titul. Napríklad akýsi Ľudovít Ódor. Najvzdelanejší mi pripadá kandidát strany ,,Srdce Vlastenci a dôchodcovia Slovenská národná jednota": XY…, Dr.h.c., Ing., Ing., MSc., MBA., 64 r., zahranično-ekonomický analytik z Pliešoviec. A povolanie závidím kandidátovi strany MYSLOVENSKO: …YX…, 26 r., podnikateľ v oblasti zelených energií a vesmírnych technológií z Bratislavy. Bude to prisámbohu ťažké rozhodovanie.” Koniec citátu.
Ani ja som si nie tak istý, či by akademické tituly mali byť kritériom pri týchto voľbách. Nič proti nim nemám, veď aj ja som ho dostal, ale zároveň som vo svojom živote stretol aj takých ľudí čo ich mali viac a neboli to ani múdri a ani slušní – dokonca niektorí boli doslova gauneri. Aj keď ktovie, možno v našej otčine, kde je pomaly v každom okresnom meste nejaká univerzita a kde verejní činitelia s takýmito titulmi hrdo dokonca prehlásia “že si už na titul svojej záverečnej práce nepamätajú”… to na ľudí snáď aj zapôsobí.
Druhým extrémom, ktorým sa Slovensko asi zapíše do Guinnessovej knihy rekordov je pohľad na terajších našich kandidátov z iného uhlu: – V súčasných voľbách do Európskeho parlamentu na Slovensku (ak som to dobre spočítal), kandiduje 24 politických strán, 278 uchádzačov. A z toho – jeden bývalý Komisár Európskej komisie za SR, Traja bývalí predsedovia Vlády SR, desať bývalých ministrov SR, a až dvadsaťosem súčasných poslancov a vysokých štátnych úradníkov SR. Uf, to je teda sila! Taký výber – bude to veru fuška!
Voľby do Európskeho parlamentu sú na Slovensku v sobotu 8. júna.
Exit polls budú zverejnené v nedeľu o 18:15 a 20:15 bruselského času; Výsledky volieb budú známe po 23:00, keď sa uzavrú volebné miestnosti vo všetkých členských krajinách EÚ.
Najzrejmejším spôsobom účasti na vláde je voliť alebo kandidovať a stať sa zástupcom ľudu. Demokracia je však oveľa viac ako len voliť a existuje mnoho ďalších spôsobov, ako sa zapojiť do politiky a riadenia krajiny. Efektívne fungovanie demokracie totiž závisí od bežných ľudí, ktorí tieto iné prostriedky využijú na maximum.
Príďte hlasovať – na každom hlase záleží! Aj jediný rozdielny hlas (možno práve ten Váš) v sumáre môže spôsobiť že ktorý človek sa stane poslancom Európskeho parlamentu – tým kto bude spolu-formovať náš budúci spoločný život!
A nakoniec - ako je to teda z tými otrokmi?
Otroci nevolia, nielen pretože im to nie je dovolené, ale otroci by dokonca nevolili ani vtedy, keby mohli, pretože veria, že nič od ich činov nezávisí!
Už Platón cca 400 rokov pred Kristom hovoril, že “byť otrokom je vtedy, keď človek nedokáže ovládnuť sám seba. A keď sa to stane, stanú sa z ľudí už iba otrokmi svojich túžob.”
Samozrejme ísť voliť je Vaše právo, a teda (zatiaľ) nie povinnosť.
Ak sa tohto práva však sám dobrovoľne vzdáte (čo samozrejme môžete) tak minimálne strácate morálne právo potom kritizovať to čo z danej inštitúcie (Európskeho parlamentu) neskôr vyjde.
Budete však prinútení musieť akceptovať aj to, že aj Váš osobný život bude ohraničený podľa takých schválených platných celospoločenských noriem ktoré prijali tí a takí o ktorých ste Vy osobne (mohli rozhodnúť, ale) nerozhodli. Chcete to?
