Carterove ranné detstvo.
James Earl Carter, „Junior“ (teda mladší), sa narodil 1. októbra 1924 v malom farmárskom mestečku Plains v štáte Georgia a vyrastal v komunite Archery. Otec, James Earl Carter, Sr., bol farmár a obchodník; a matka Lillian Gordy Carter, bola registrovaná zdravotná sestra.
Plains (v preklade „roviny“), pôvodne obývali kmene Muscogee. "Zapadák", ktorý sa zmenil v roku 1885 keď tam rozšírili hlavnú východo-západnú železnicu, čo umožnilo zvýšené pestovanie bavlny. Miestni podnikatelia v roku 1896 dosiahli preň štatút mestečka „Plains of Dura“ zjednodušene „Plains.“
Jamesa Cartra Jr. na celý život poznačilo a pozitívne formovalo viacero vecí,,,,,
Ako sám Carter spomína, rodina žila na farme, kde v dome neboli záchody, a pre nočné potreby v predsieni ponechali vedrá, ktoré ráno vylievali buď na hnojisko, alebo do okolitých kríkov, pretože dom musel byť v noci zamknutý. Široko ďaleko nebolo nikoho, iba pár domov s námezdnými robotníkmi pre ich plantáže podzemnice olejnej (arašidy - búrske oriešky), ktorú rodina pestovala. Teda najbližší susedia, a v prípade núdze aj ľudia odkázaní na pomoc jeden druhému bolo iba pár belochov, drviná väčšina černochov a zopár Mexičanov. Život v takých drsných podmienkach, kde Vás možno zastrelia, ak sa ocitnete na cudzom pozemku, kde je najbližšia civilizácia minimálne desiatky kilometrov ďaleko, a kde je možné ktorýmkoľvek smerom vystreliť bez obavy že niekoho nebodaj zraníte, ale zároveň aj potreba byť ozbrojený proti divej zvery, resp. zlým ľuďom človeka poznačí. Asi aj preto Európania stále nedokážu pochopiť americkú mentalitu a vnímanie práva slobodnej držby zbraní ako prejav ich skutočnej slobody. Platila zásada, že sa nič z domu a hospodárstva nevyhadzovalo. Všetko odkladali buď do stodoly, alebo na skládku za ňou. A keď sa niečo pokazilo, alebo bolo niečo nové potrebné urobiť, tak sa nebežalo hneď do obchodu (veď ten bol desiatky km ďaleko a navyše nebolo vôbec isté či by to aj mali), ale najprv sa pozreli na tieto staré odložené veci, či ba sa z toho niečo nedalo vhodne použiť...
Mestečko Plains rástlo spoločne s pestovaním bavlny až do začiatku 20. storočia. V 20. rokoch 20. storočia postavili aj školu „Wise“, kam chodil aj náš hlavný hrdina a jeho súrodenci. Počas Veľkej hospodárskej krízy v USA však napriek rozvinutiu pestovania arašidov komunita stratila veľkú časť svojej prosperity. Aj dnes je to však stále drobné mestečko – pri sčítaní ľudu v roku 2020 malo iba 573 obyvateľov.
Zo svojho ranného detstva kde vyrastal vo vidieckej atmosfére a navštevoval bežné verejné školy si teda James Earl Carter, Jr. odniesol dôležité poznanie a poslanie - že pre šťastie nie je dôležitá farba pleti, ale dobrota v duši človeka a vzájomná nezištná pomoc. To ho bude sprevádzať po celý jeho život.
Keď v roku 1941 Carter ukončil Plains High School, nastúpil na Georgia Southwestern College v mestečku Americus, a po roku prestúpil na Georgia Institute of Technology, kde rok študoval matematiku, aby sa mohol kvalifikovať na námornú akadémiu USA. V roku 1943 dostal Carter pozvanie (menovanie) na akadémiu a stal sa členom triedy 1947. Bola vojna a kadeti absolvovali zrýchlený vojnový program. Carter promoval 5. júna 1946 s vyznamenaním a získal hodnosť práporčíka.
Služba v americkom námorníctve US Navy.
Práporčík Carter nastúpil umiestnený v Norfolku.
Námorná stanica Norfolk je základňa námorníctva USA vo Virgínii, ktorá je sídlom a domovským prístavom veliteľstva námorných síl flotily USA. Je to najväčšia námorná stanica na svete s najväčšou koncentráciou síl amerického námorníctva (75 lodí popri 14 mólach a so 134 lietadlami a 11 hangármi na priľahlej základni Chambers Field). Norfolk riadi viac ako 3 100 pohybov lodí ročne, a letecká prevádzka každoročne vykonáva viac ako 100 000 letov, v priemere 275 letov denne (jeden let každých šesť minút). James Carter bol pridelený na staršiu bojovú loď USS Wyoming (E-AG 17), ktorá bola ale prerobená na plávajúce laboratórium na testovanie novej elektroniky a výzbroje. Na nej Carter slúžil ako radarový dôstojník a tiež ako spravodajský dôstojník tajnej služby USA CIC. Keď bol Wyoming vyradený z prevádzky 23. júla 1947, Carter bol v ten istý deň pridelený k inej podobne používanej bojovej lodi USS Mississippi (E-AG 128) ako výcvikový a vzdelávací dôstojník. Po dvoch rokoch služby na hladinových lodiach sa však Carter rozhodol požiadať o službu v ponorke.
Služba na ponorkách.
Po získaní súhlasu veliteľstva začal šesťmesačný kurz od 14. júna do 17. decembra 1948 na ponorkovej škole amerického námorníctva, na ponorkovej základni, New London, Connecticut.
Námorná ponorková základňa New London je hlavnou ponorkovou základňou námorníctva USA na východnom pobreží, známa ako „domov ponorkových síl“. Nachádza sa v Grotone v štáte Connecticut priamo cez rieku Temža od rovnomenného mesta New London. Po ukončení kurzu bol Carter pridelený na dieselovú ponorku USS Pomfret (SS 391) so sídlom v Pearl Harbor na Havaji, kam prišiel 29. decembra. Pomfret hliadkoval v západnom Pacifiku a okolo čínskeho pobrežia. Počas služby sa Carter plne kvalifikoval na ponorku a slúžil ako komunikačný dôstojník, sonarový dôstojník, elektronický dôstojník, delostrelec a zásobovací dôstojník.
Ponorka sa vrátila do Pearl Harbor 25. marca. Čoskoro po Carterovom povýšení na podporučíka (5. júna 1949) bola Pomfret v júli poslaná do San Diega, kde ponorka operovala pozdĺž pobrežia Kalifornie. Prvého februára 1951 bol Carter z Pomfretu odvelený a bol pridelený ako technický dôstojník pred spustením pre USS K-1 (SSK 1) kde mal dohliadať na technické detaily. Ponorka USS Barracuda (SSK-1/SST-3/SS-550) (pôvodne USS K-1 (SSK-1)), bola veliteľská loď svojej triedy, prvá povojnová ponorka USA, tiež dieselová. Po uvedení K-1 do prevádzky 10. novembra 1951 Carter slúžil ako výkonný dôstojník, technický dôstojník a dôstojník opráv elektroniky. Počas toho sa už plne kvalifikoval aj na velenie ponorky.
Stretnutie s Rickoverom.
Keď (neskôr legendárny admirál) Hyman G. Rickover (vtedy ešte iba kapitán, ktorý je dnes vnímaný ako „otec amerického jadrového loďstva“), začal svoj program na vytvorenie ponoriek s jadrovým pohonom, mladý Carter sa chcel do programu zapojiť. Rickover ho pozval na pohovor, veľmi pozorne vypočul a aj si ho vybral. To bolo dôležité a aj veľmi vážne. Rickover bol tým povestný, že si do svojho tímu vždy vyberal ľudí osobne!
Hyman G. Rickover bol admirál námorníctva Spojených štátov amerických, ktorý osobne riadil vývoj námorného jadrového pohonu USA a tri desaťročia riadil jeho prevádzku ako riaditeľ úradu US Naval Reactors. Okrem toho dohliadal na vývoj atómovej elektrárne Shippingport, prvého komerčného tlakovodného reaktora na svete používaného na výrobu elektriny. Rickover je jeden z iba siedmich ľudí, ktorým boli udelené dve zlaté medaily amerického Kongresu. Rickover slúžil ako veliteľ takmer 30 rokov (1953 až 1982), a skončil ako štvorhviezdičkový admirál. Jeho roky služby prevýšili roky služby každého z päťhviezdičkových admirálov flotily amerického námorníctva – Leahy, King, Nimitz a Halsey – ktorí všetci slúžili v aktívnej službe doživotne po svojom vymenovaní. Sumárne bol Rickover 63 rokov v aktívnej službe, čo z neho robí najdlhšie slúžiaceho amerického námorného dôstojníka, ako aj najdlhšie slúžiaceho člena ozbrojených síl USA v histórii. Ale ako každý veliteľ (či riadiaci pracovník), ktorý je náročný na seba a aj na svojich podriadeným bol Rickover kontroverzná postava a mal aj mnoho nepriateľov. Medzi jeho významné technické úspechy však bezpochybne patrí neustála a efektívna snaha námorníctva USA o predchádzanie nehodám jadrových reaktorov. Napríklad v analýze dánskej Technickej Univerzity „Accidents in Nuclear Ships - P. L. 0lgaard” sa pri hodnotení udalosti s jadrovými plavidlami uvádza iba šesť udalostí pre USA, jedno pre Francúzov a až 54 pre sovietske/ruské plavidlá. Teda niet pochýb o tom, že bezpečnostný rekord je pre jadrové plavidlá na západe bol (je) podstatne lepší ako v Sovietskom zväze (Rusku), je to pomer 7 ku 54.
Admirál Rickover mal tvrdé zásady – tvrdiť že „Zodpovednosť je jedinečný koncept... Môžete sa o ňu podeliť s ostatnými, ale váš podiel sa nezmenšuje. Môžete to delegovať, ale stále je to na vás... Ak je zodpovednosť oprávnene na vás, žiadne vyhýbanie sa, nevedomosť alebo prenášanie viny nemôže presunúť bremeno na niekoho iného.“ Rickover sa toho aj držal a tvrdo vyžadoval aj od svojich spolupracovníkov nasledujúcich sedem „pravidiel úspechu“:
1. Praktizujte neustále zlepšovanie,
2. Najmite šikovných ľudí,
3. Zaviesť dohľad nad kvalitou,
4. Rešpektujte nebezpečenstvá, ktorým čelíte,
5. Školenie musí byť neustále a prísne,
6. Auditovať, kontrolovať a kontrolovať, a....
7. Poučte sa z minulých chýb.
„Jimmy“ James Earl Carter, Junior sa stal členom Rickoverovho tímu a to bol určite ďalší dôležitý bod v jeho živote, ktorý ho navždy poznačil. Títo ľudia boli „iní“, títo ľudia chceli byť tí „najlepší z najlepších“... Autor článku vie veľmi dobre o čom píše, pretože mal tú česť pracovať viacero rokov pod vedením iného Rickoverovho muža, jeho námestníka Dr. Zacka T. Pateho.
Služba v jadrových ponorkách.
Po prijatí Cartera do tímu Rickovera bol Carter povýšený na poručíka a od 3. novembra 1952 do 1. marca 1953 slúžil v dočasnej službe v námornej pobočke, US Atomic Energy Commission, Washington, DC, aby pomáhal „pri navrhovaní a vývoji zariadení s jadrovým pohonom pre námorné plavidlá."
V rámci prípravy programu jadrových ponoriek bol Carter pridelený do Schenectady v New Yorku, kde absolvoval postgraduálnu prácu na Union College v oblasti reaktorovej technológie a jadrovej fyziky. Schenectady bolo výrobné centrum známe ako „Mesto, ktoré osvetľuje a ťahá svet“ – čo odzrkadľovalo dva prominentné podniky v meste, Edison Electric Company (teraz známu ako General Electric) a American Locomotive Company (ALCO). Ako hlavný dôstojník pre predbežné uvedenie do prevádzky druhej jadrovej ponorky USA (USS Seawolf SSN-575), tam Carter prišiel ako súčasť tímu pracujúceho s General Electric a neďalekým Laboratóriom pre atómovú energiu Knolls. Profesor Frederick A. Klemm ktorý bol jeho učiteľom, na neho spomína: "Bol to veľmi sympatický dôstojník, úplne oddaný námorníctvu a mužom pod jeho velením," "Bol to muž, ktorý riadil ponorku s pochopením pre ľudskú stránku problémov spojených so zložitosťou podmorskej služby." Carter tam zostal od 1. marca do 8. októbra 1953.
Pomoc pri jadrovej havárii v Kanade.
Na Université de Montréal bolo počas druhej svetovej vojny tajné laboratórium zriadené na základe spojenectva medzi Kanadou, Britániou a USA. Niekoľko stoviek výskumníkov a technikov tam vykonávalo jadrový výskum s dvoma cieľmi - postaviť reaktory na dodávku elektriny a výrobu plutónia, aby nakoniec vyrobili atómovú bombu. Laboratórium robilo testy a pripravovalo reaktor NRX [National Research Experimental] a zariadenia na extrakciu plutónia.
V roku 1945 odskúšali USA v Novom Mexiku prvú atómovú bombu na svete a o niekoľko týždňov neskôr boli ďalšie dve zhodené na Japonsko, čím sa vojna skončila. Chalk River Laboratories pokračovali v jadrových výskumoch a Kanada aj 20 rokov po vojne dodávala USA urán na vojenské účely a v rokoch 1959 až 1964 aj 252 kg plutónia.
Typická chyba („v piatok poobede a ešte k tomu posledný experiment...“)
V piatok 12. decembra 1952 okolo 15. hodiny sa mal začať posledný experiment toho dňa. Pre test bol upravený chladiaci systém reaktora a jeho prietok vody znížený, úpravy nevnímali za znepokojujúce, pretože bol potrebný len veľmi nízky výkon. Operátor bol dole v suteréne a robil rutinnú kontrolu. Mylne sa „domnieval“, že ventily systému stlačeného vzduchu sú v nesprávnej polohe. A tak ich „opravil“ a tým spôsobil, že z aktívnej zóna reaktora sa vysunuli štyri riadiace tyče. V riadiacej miestnosti sa rozsvietili červené svetlá. Operátor sa ponáhľal dole a bol šokovaný, keď zistil chybu. Rýchlo sa pokúsil spustiť tyče pomocou gravitácie. Žiaľ, iba jedna tyč sa vrátila späť do reaktora, zatiaľ čo ostatné boli vysunuté tak ďaleko, že zhasli červené svetlá. Aby sa všetky tyče dostali späť do reaktora, dozorca zavolal svojmu asistentovi a povedal mu, aby stlačil tlačidlá jedna a štyri. Jeho asistent odložil telefón, aby vykonal pokyny, takže nepočul svojho šéfa kričať, že chcel povedať tlačidlo tri a štyri. Následkom omylu sa z reaktora sa zdvihli štyri ďalšie riadiace tyče, celkovo sedem tyčí z dvanástich. Výkon v reaktore sa teraz zdvojnásoboval každé dve sekundy. Znovu sa rozsvietili červené svetlá. Asistent sa pokúsil spustiť rad štyroch tyčí, ale iba jedna spadla späť do reaktora a aj to trvalo deväťdesiat sekúnd. V riadiacej miestnosti zavládla panika. Chladiaca voda namiesto cirkulácie začala vrieť, a neodvádzala teplo von z reaktora. Prístroj merajúci teplotu už nedokázal držať krok s náporom. Uránové tyče sa roztavili a kontaminovali chladiacu vodu. Reaktor, ktorý bol síce navrhnutý tak, aby zvládol výkon až 30 megawattov, vzrástol na 60 až 100 megawattov. Zamestnanci nakoniec vyliali ťažkú vodu do nádrže a úspešne zastavili štiepenie. Úplná strata kontroly trvala síce iba šesťdesiatdva sekúnd, ale nasledovali však ďalšie problémy. dozorca v suteréne počul zvuk vzduchom aktivovaných piestov, po ktorom nasledovalo tupé buchnutie. Hluk bol v skutočnosti výbuchom, ktorý nastal, keď sa vodík tvoriaci sa v reaktore z taviaceho sa uránu dostal do kontaktu so vzduchom vstupujúcim do reaktora. Z poškodeného zariadenia sa teraz vyliala chladiaca voda. Nehoda sa síce skončila, ale radiácia sa šírila. Celkovo sa v suteréne ocitlo 4,5 milióna litrov vody. Voda bola sedemkrát rádioaktívnejšia ako celková svetová produkcia rádia v tom čase, ktorú si nechala objednať AECL v 60. rokoch (podľa knihy Canada’s Nuclear Story a novinára Wilfrida Egglestona). Vypúšťanie tejto vody do rieky preto neprichádzalo do úvahy. Kontaminovaný bol aj vzduch. V budove a okolí sa spustili alarmy.
Nehoda bola prvým (neplánovaným) roztavením aktívnej zóny reaktora na svete.
Bola to dosť významná udalosť, podľa medzinárodnej stupnice na meranie jadrových havárií podľa závažnosti, podobne ako v prípade zemetrasení je hodnotenie od jednej do sedem. Najhoršia zaznamenaná nehoda je Černobyľ, čo je sedmička. Chalk River, keďže došlo k roztaveniu jadra, je päťka.
Kanaďania potrebovali pomoc...
Keď sa kanadská vláda obrátila na amerických jadrových expertov o pomoc, poručík Carter sa stal súčasťou naliehavej operácie. Carter bol v tom čase jedným z mála na svete s odbornou znalosťou v tejto novej technológii. Najprv bolo treba odstaviť reaktor a potom ho rozobrať a vymeniť. Na neďalekom tenisovom kurte si preto postavili presnú repliku reaktora, kde Carter a jeho muži trénovali každý pohyb a sledovali svoju prácu, ako postupovať. Každá rúrka, skrutka a matica boli prerobené presne tak, aby kopírovali poškodený reaktor.
Carter rozdelil seba a svojich mužov do tímov po troch. Každý tím pracoval na 90-sekundové smeny, ponáhľal sa a čistil a opravoval reaktor presne tak, ako to nacvičovali na tenisovom kurte. Minúta a pol sa považovala za najdlhší čas, ktorý ľudské telo dokázalo zvládnuť množstvo žiarenia, ktoré zostalo v oblasti - dokonca aj s ochranným vybavením. Stále to bolo príliš veľa žiarenia. Carter a jeho muži absorbovali radiáciu za rok v každej z týchto 90-sekundových zmien. Carterov moč bol stále testovaný a ako rádioaktívny bol ešte aj o šesť mesiacov neskôr a zdravie budúceho prezidenta bolo tým ovplyvnené po zvyšok jeho života. Mladý americký námorný dôstojník 28-ročný poručík (budúci prezident USA, Jimmy Carter) a jeho tím sa odvážne vystavili tisíckrát vyššej úrovni radiácie, ktorá je podľa dnešných štandardov považovaná za bezpečnú. V skutočnosti sa však do operácie nakoniec zapojilo vyše tisíc Kanaďanov a Američanov. Správy o roztavení reaktora v Chalk River z 12. decembra 1952 vyvolali medzi vedcami, politikmi a širokou verejnosťou na celom svete vlnu paniky. Táto nočná mora ovplyvnila Carterove názory na jadrovú energiu aj po zvyšok jeho dní. Jeho priame vystavenie sa katastrofe na Chalk River zrazu poskytlo Carterovi hlbší rešpekt k ničivej sile jadrovej energie – a to ovplyvnilo rozhodnutia, ktoré urobil o štvrťstoročie neskôr v Oválnej pracovni – vrátane jeho rozhodnutia zrušiť vývoj neutrónovej bomby pre americkú armádu.
V júli 1953 však zomrel Carter Sr. – Jimmyho otec.
Carter z námorníctva odišiel, vzdal sa tam svojej rozvíjajúcej sa kariéry a vrátil sa do rodnej Georgii, aby manažoval rodinné záujmy. Z námorníctva bol prepustený 9. októbra 1953 „s cťou“ a na jeho žiadosť bol prevelený do vyslúžilej zálohy v hodnosti poručíka.
Omnoho neskôr bola na jeho počesť pomenovaná atómová ponorka triedy Seawolf (SSN-23) už ako po 39. prezidentovi ako „Jimmy Carter“.
James Carter vzal svoju rodinu späť do Plains, prevzal otcove farmy a spolu s manželkou Rosalynn okrem pestovania arašidov prevádzkovali aj „Carter’s Warehouse“, dodávateľskú spoločnosť na osivo a potreby fárm. Rýchlo sa stal vodcom komunity a slúžil v okresných radách dohliadajúcich na vzdelávanie, vedenie nemocnice a knižnicu. V roku 1962 vyhral voľby do senátu.
Svoju prvú gubernátorskú kampaň síce prehral v roku 1966, ale vyhral ďalšie voľby a 12. januára 1971 sa stal 76. guvernérom amerického štátu Georgia. Počas svojho funkčného obdobia pôsobil vo výkonnom výbore Konferencie národných guvernérov. Bol predsedom kampane Demokratického národného výboru pre voľby do Kongresu v roku 1974.
12. decembra 1974 oznámil svoju kandidatúru na prezidenta USA. Už v prvom hlasovaní získal nomináciu svojej (Demokratickej) strany na Národnom zhromaždení demokratov v roku 1976 a za prezidenta bol zvolený 2. novembra 1976.
Jimmy Carter bol prezidentom od 20. januára 1977 do 20. januára 1981.
Medzi jeho významné zahraničnopolitické úspechy patria napr. zmluvy o Panamskom prieplave, dohody z Camp Davidu, mierová zmluva medzi Egyptom a Izraelom, zmluva SALT II so Sovietskym Zväzom a nadviazanie diplomatických vzťahov USA s Čínskou ľudovou republikou.
Bojoval za ľudské práva na celom svete. Na domácej strane úspechy administratívy zahŕňali komplexný energetický program vedený novým ministerstvom energetiky (DoE); deregulácia v energetike, doprave, komunikáciách a financiách; hlavné vzdelávacie programy pod novým ministerstvom školstva; a hlavné právne predpisy na ochranu životného prostredia vrátane zákona o ochrane územia národného záujmu Aljašky.
Havária na JE Three Mile Island.
Ako je všeobecne známe, havária na 2. reaktorovom bloku komerčnej JE Three Mile Island spôsobila tiež čiastočné roztavenie aktívnej zóny reaktora.
Nehoda reaktora sa začala o 4:00 ráno 28. marca 1979 a do životného prostredia sa čiastočne uvoľnili aj rádioaktívne plyny a rádioaktívny jód. Ide o najhoršiu nehodu v histórii komerčnej jadrovej elektrárne v USA, a v sedembodovej medzinárodnej stupnici jadrových udalostí je nehoda reaktora TMI-2 hodnotená stupňom 5, teda „nehoda so širšími dôsledkami“. Aj táto havária bola spôsobená chybou operátora.
Vzhľadom na svoje technické vzdelanie a skúsenosti z Kanady mal Carter jasný prehľad o potenciálnej katastrofe, ktorá by mohla nastať, ak by došlo k úplnému roztaveniu, a ako už ostrieľaný politik si tiež uvedomoval možnú paniku, ktorá by nastala, ak by ľudia uverili, že sa blíži krach. Prezident osobne 1. apríla navštívil havarovaný blok JE, čo mimoriadne pomohlo k ukľudneniu situácie. Po havárii nariadil prezident Carter vytvorenie špeciálnej komisie na čele s prezidentom univerzity Dartmouth College Johnom G. Kemenym, ktorá túto udalosť preskúmala.
Výsledná správa zistila viacero chýb v prevádzkovaní ako aj v jadrovom dozore NRC. Keď prezident Carter zriadil Kemenyho komisiu, admirál Rickover pridelil komisii svojho kapitána námorníctva (vyškoleného v jadrovej oblasti), aby zostal informovaný o vyšetrovaní. Rickover a jeho vedúci zamestnanci, vrátane Zacka Pate, boli každý týždeň informovaní o pokroku Komisie pri vyšetrovaní havárie a jej vypracovaní odporúčaní.
V roku 1979 v reakcii na hlavné odporúčania Kemenyho Komisie americká komerčná jadrová energetika založila Inštitút prevádzky jadrovej energetiky (INPO) s poslaním podporovať najvyššiu úroveň bezpečnosti a spoľahlivosti – podporovať excelentnosť – pri prevádzke komerčných jadrových elektrární.
A ešte neskôr toto v roku 1986 keď sa stala katastrofa na jadrovej elektrárne v Černobyle došli energetici a politici spoločne k názoru, že medzinárodná bezpečnostná organizácia podľa vzoru INPO by bola ideálnym riešením. Vedeli však, že takáto organizácia nemôže byť rozšíreným INPO a nemôže mať ústredie v Amerike. A navyše to nemohol viesť Američan.
Napokon, vzniklo WANO – celosvetová asociácia prevádzkovateľov jadrových elektrární so štyrmi regiónmi s regionálnymi centrami v Moskve, Paríži, Atlante a Tokiu. Koordinačné centrum WANO bolo umiestnené v Londýne.
Zriadenie FEMA.
Prezident Jimmy Carter navyše nariadením z 1. apríla 1979 ustanovil aj novú federálnu agentúru FEMA - Federal Emergency Management Agency pod Ministerstvom vnútornej bezpečnosti USA (DHS). Primárnym cieľom agentúry je koordinovať reakciu na katastrofu, ku ktorej by došlo v USA a ktorá prekročí zdroje miestnych a štátnych orgánov.
Guvernér štátu, v ktorom dôjde k katastrofe, musí vyhlásiť stav núdze a formálne požiadať prezidenta, aby FEMA a federálna vláda na katastrofu reagovali. Jednou z katastrof, na ktoré potom FEMA reagovala, bolo vypustenie toxického odpadu do kanála Love v Niagarských vodopádoch v New Yorku koncom 70. rokov 20. storočia. FEMA potom tiež reagovala na jadrovú haváriu na Three Mile Island.
Čo na záver?
Jimmy Carter, ktorý zomrel vo veku 100 rokov, sa dostal k moci s prísľubom, že nebude nikdy klamať americkému ľudu. Po turbulentných následkoch Watergate bývalý farmár arašidov z južného štátu Georgia omilostil tých, ktorí sa vyhýbali odvodu z Vietnamu, a stal sa prvým americkým lídrom, ktorý bral klimatické zmeny vážne. Na medzinárodnej scéne pomáhal sprostredkovať historickú mierovú dohodu medzi Egyptom a Izraelom, no ťažko riešil iránsku rukojemnícku krízu a sovietsku inváziu do Afganistanu. Po jedinom funkčnom období ho vo voľbách v roku 1980 zmietol republikán Ronald Reagan a vyhral len šesť štátov.
Tu je pár poznámok o Jimmy Carterovi od Američanov, ktoré napísali na internete teraz nedávno, keď James "Jimmy" Carter umrel....
· Bez ohľadu na jeho politiku alebo vládnutie to bol noblesný, čestný a pravdivý človek, ktorý ani raz nevyužil svoje postavenie na svoj osobný prospech.
· Predstavuje to najlepšie v ľudstve a prajem si, aby bol priemerný človek aspoň na polovicu slušnejší ako bol on.
· Muž pozoruhodnej bezúhonnosti, ktorý pomohol prinavrátiť česť úradu, urobil maximum a svoj život zasvätil službe druhým. Nemôže to byť lepšie.
· Najozajstnejší morálny a etický prezident, akého sme kedy mali.
. Prezident, ktorý sa k Američanom správal ako k dospelým, žiadal ich, aby sa obetovali pre spoločné dobro, prijali zložitosť, boli morálni a spravodliví a povedal im pravdu.
