Jeden z najvýznamnejších vedcov všetkých čias, ruský jadrový fyzik, okrem iného aj „otec“ sovietskej vodíkovej bomby, spoluautor termo-jadrovej fúzie, tokamaku, ale aj inšpirátor zmluvy o zastavení jadrových skúšok a jadrovej politiky, neskôr prenasledovaný sovietsky disident, obranca ľudských práv a nositeľ Nobelovej ceny mieru Andrej Sacharov je známy hlavne za svoju esej ( mája 1968) „Úvahy o pokroku, mierovom spolužití a intelektuálnej slobode“ v ktorej protiraketovú obranu označil za veľkú hrozbu svetovej jadrovej vojny.
Po tom, čo sa esej šírila v samizdate a následne bola publikovaná mimo Sovietskeho zväzu bolo Sacharovovi zakázané vykonávať akýkoľvek vojenský výskum a bol nielen vynútený sa základnou teoretickou fyzikou, ale bol zároveň na 12 rokov poslaný do vyhnanstva do mesta Gorky (dnes Nižný Novgorod) až do januára 1980.
Andrej Sacharov sa však rok predtým v inej eseji, ktorá nie je až natoľko známa, zamýšľal (skoro pred pol storočím) nad významom jadrovej energetiky v kontexte ekonomickej a politickej slobody a v roku 1977 napísal svoju „JADROVÚ ESEJ“, v ktorej Západ vyzval, aby budoval jadrovú energetiku ako záruku svojej slobody a prosperity.
Túto Sacharovovu Esej rozšíril do západných krajín na jar 1978 František Janouch, český (a neskôr švédsky) jadrový fyzik, autor mnohých populárnych vedeckých prác, disident a zakladateľ Nadácie Charty 77, ktorej bol aj predsedom.
František Janouch na vysokoškolské štúdiá odišiel do ZSSR, kde najprv vyštudoval fyzikálnu fakultu Leningradskej univerzite a potom ešte robil ašpirantúru a obhájil kandidátsku dizertáciu na Lomonosovej univerzite v Moskve. Po návrate do Československa bol vedúcim oddelenia teoretickej jadrovej fyziky v ÚJF v Řeži a docentom na MFF UK v Prahe. Bol zakladajúcim členom Európskej fyzikálnej spoločnosti a zástupcom jej výkonného tajomníka. V roku 1970 bol z politických dôvodov vyhodený zo zamestnania. Po početných medzinárodných protestoch mu bolo v roku 1974 umožnené odísť do zahraničia. Pracoval najskôr v Niels Bohrovom Inštitúte v Kodani, potom prijal hosťujúcu profesúru, ktorú mu ponúkla Švédska Kráľovská akadémia vied. Po skončení tejto profesúry pre neho zriadila švédska vláda zvláštne miesto vedeckého pracovníka v Štokholme. Prednášal na desiatkach univerzít v mnohých krajinách Európy, USA a Ázie; v roku 1985 bol povolaný ako profesor, a členom radu vedeckých rád aby prednášal na Goetheho univerzite vo Frankfurte. V roku 1975 bol zbavený československého občianstva, od roku 1979 je poddaným Švédskej koruny, a československé občianstvo mu bolo vrátené až v roku 1990. V roku 1978 v Štokholme spolu s ďalšími založil Nadáciu Charty 77, ktorú vedie až do súčasnej doby. V roku 1992 bol veľvyslancom Československa a vedúci československej delegácie na Helsinskej následnej konferencii. V rokoch 1996 – 2000 zastupoval EÚ v Kyjeve ako európsky zástupca riaditeľa projektu Science and Technology Center in Ukraine. V súčasnej dobe je predsedom Nadácie Charty 77, voleným členom snemu AV ČR a členom vedeckých rád radu inštitúcií.
Aj vďaka nemu si túto skoro neznámu esej Sacharova môžeme aj dnes prečítať...
Vrele Vám to odporúčam!
A keď si ju pozorne prečítate, budete určite prekvapení a bohužiaľ zistíte že aktuálnejšia ako kedykoľvek predtým.
Dnes sú naše krajiny (už demokratické?..) surovo a neúnavne ovplyvnené „zelenou ideológiou“ z krajín kedysi pre nás „demokratického Západu“, ktoré však závisia jednak na dodávkach technológií obnoviteľných zdrojov, a ktoré surovinovo a technologicky (údajne až 85 % pre celý svet) ovláda Čína. V Európskej Únii bude mnoho krajín na čele s Nemeckom doslova zúfalo závislé na stúpajúcich dodávkach zemného plynu z Ruska, aby mohla elektrina z plynu zachraňovať nestabilnú a prerušovanú výrobu z obnoviteľných energetických zdrojov.
Text Sacharovho pojednania:
Často počujem z rozhlasu správy a čítam o búrlivých mnohotisícových demonštráciách, o vystúpeniach známych i neznámych politikov aj o najrôznejších kampaniach na Západe namierených proti rozvoju jadrovej energetiky, proti výstavbe jadrových elektrární, proti rýchlym jadrovým reaktorom atď. Napriek tomu, že to trvá už dlho, som k tomu nenapísal žiadne verejné vyhlásenie, najmä z toho prirodzeného dôvodu, že v ZSSR sa nič také nedeje.
Postupne som však dospel k záveru, že si táto téma zaslúži pozornosť a že k nej mám čo povedať.
Protijadrové nálady sú zrejme vyvolané predovšetkým nedostatočnou informovanosťou ľudí o zložitých odborných aspektoch veci. Táto nedostatočná informovanosť spôsobuje, že prirodzená a oprávnená túžba moderného človeka o zachovaní životného prostredia je namierená zlým smerom.
Je ťažké vysvetliť laikovi (hoci tomu tak je), že reaktor jadrovej elektrárne je niečo úplne iné ako atómová bomba a že elektráreň spaľujúca uhlie alebo naftu je oveľa nebezpečnejšia pre ľudské zdravie i životné prostredie ako jadrové elektrárne alebo množivé (rýchle) jadrové reaktory s rovnakým výkonom.
Mnoho zodpovedných štátnikov Západu, vedúcich pracovníkov priemyslu a jadrových vedcov teraz začína chápať (aj keď s istým oneskorením), že je nevyhnutné širokej verejnosti v tejto oblasti sprostredkovať základné technické údaje, že je potrebná vedecká a technická propagácia veľkého rozsahu.
Toto je skutočne veľmi dôležité.
Hans Bethe, laureát Nobelovej ceny za fyziku, napísal vynikajúci, dobre vyargumentovaný článok s názvom „O nutnosti jadrovej energetiky“, ktorý bol vydaný v Scientific American v januári 1976.
Bethe je autorom teoretických diel o termonukleárnych pochodoch vo hviezdach, o kvantovej elektrodynamike fyzike. Jeho diela vošli do dejín fyziky. Európski čitatelia pravdepodobne poznajú aj meno fyzika F. Janoucha, ktorý sa k tejto téme opakovane vyjadroval. Úplne súhlasím s argumentáciou týchto a mnohých ďalších významných autorov.
Vývoj jadrovej technológie kládol oveľa väčší dôraz na výskum bezpečnostnej techniky a na ochranu životného prostredia než rozvoj takých technologických odborov, ako je metalurgia, koksárenstvo, baníctvo, chemický priemysel, tepelné elektrárne, moderná doprava, chemizácia poľnohospodárstva atď. Preto je z hľadiska bezpečnosti a možných vplyvov na životné prostredie súčasná situácia v jadrovej energetike relatívne dobrá a rovnako dobré sú aj perspektívy ďalšieho zdokonalenia bezpečnosti jadrových elektrární.
Principiálny rozdiel, ktorý odlišuje jadrovú energetiku od energetiky využívajúcej chemické palivá, spočíva vo vysokej koncentrácii paliva v malom množstve odpadu aj v malom rozmere samotného procesu. Vďaka tomu je možné otázky bezpečnosti a vplyvov na životného prostredia jadrových elektrární riešiť ľahšie než porovnateľné problémy energetiky využívajúce uhlie, naftu atď.
Okrem toho je zjavné, že rozvoj jadrovej energetiky je nutné urýchliť, pretože je to jediný ekonomicky uskutočniteľný spôsob, ako v najbližších desaťročiach nahradiť využitie nafty. (Podľa väčšiny odhadov bude ropa do konca storočia príliš drahá a príliš vzácna kvôli vyčerpaniu vhodných nálezísk a zvýšeným nákladom na jej ťažbu.)
Bude tiež veľmi dôležité nielen budovať „konvenčné“ jadrové elektrárne pracujúce na obohatenom uráne, v ktorom je používaný izotop vzácneho uránu – U-235, ale tiež riešiť problém produkcie štiepnych materiálov z hlavného izotopu uránu a prípadne z tória. To umožní z ekonomického hľadiska výhodne používať chudobnejšie uránové rudy, ktorých veľké zásoby sa nachádzajú v zemskej kôre. Neskôr to umožní používať aj rudy tória, ktorých zásoby sú ešte hojnejšie.
Ako je dobre známe, reaktory s rýchlymi neutrónmi (množivé reaktory) sú iba jedným z možných riešení tohto problému. Ich konštrukčné návrhy, tak rozvoj bezpečnostných opatrení sú veľmi pokročilé.
Zrejme bude v blízkej budúcnosti nutné začať s výstavbou priemyselných rýchlych (množivých) reaktorov.
Pritom budú prirodzene vyžadované maximálne bezpečnostné opatrenia.
O jednom z možných alternatívnych riešení problému produkcie štiepnych materiálov som sa zmienil už skôr. Napriek tomu je vhodné, aby som sa o ňom zmienil aj tu. (Zdôrazňoval som skôr a robím tak aj teraz, že nie som autorom tejto myšlienky.) Hovorím o návrhu vystavať veľkú podzemnú komoru (pravdepodobne s hermeticky uzavretým, žiaruvzdorným plášťom z vrúbkovaného materiálu), v ktorej budú pravidelne uskutočňované špeciálne pripravené termonukleárne explózie.
Produkty týchto výbuchov budú následne z komory vybraté a spracované. Pri takýchto náložiach môže byť dosiahnutý vysoký koeficient produkcie štiepnych materiálov, vznikajúcich pri absorpcii neutrónov z termonukleárnej reakcie uránom alebo tóriom. Táto myšlienka je síce atraktívna, ale samozrejme existuje celý rad veľkých ťažkostí pri jej implementácii.
Ďalším problémom, o ktorom sa často v literatúre diskutuje, je možná krádež štiepnych materiálov z elektrárne alebo z chemicko-metalurgického spracovateľského závodu. Ukradnuté materiály by mohli byť použité na výrobu primitívnej atómovej bomby.
Čo sa týka pravdepodobnosti krádeže, myslím si, že seriózna organizácia a technické bezpečnostné opatrenia takúto možnosť obmedzia na minimum. Okrem toho možno len ťažko závidieť zlodejovi, ktorý by sa odvážil ukradnúť palivovú kazetu z jadrového reaktora: s najväčšou pravdepodobnosťou by sám zahynul a plutónium obsiahnuté v jednej palivovej kazete by na výrobu atómovej bomby aj tak nestačilo. A čo sa týka možnosti výroby „domácej“ atómovej bomby, som samozrejme viazaný bezpečnostnými ohraničeniami (informovania pozn. autora článku) rovnako, ako je nimi zrejme viazaný Bethe. Avšak rovnako ako Bethe aj ja môžem čitateľov uistiť, že sa jedná o veľmi zložitý postup, ktorý by nebol o nič jednoduchší ako napríklad snaha postaviť si podomácky vesmírnu raketu. Okrem toho by individuálna výroba funkčnej atómovej bomby bola s najvyššou pravdepodobnosťou sťažená dodatočnou „denaturalizáciou“ plutónia a ďalších štiepnych materiálov neutróno-aktívnymi prímesami.
Jadrová energetika ale nemá iba ekonomické a technologické aspekty.
Vo zvyšnej časti tohto článku sa chcem venovať jej medzinárodným a politickým dôsledkom. Už v čase, keď som mal tento text rozpísaný, som náhodou v rádiu počul program o knihe anglického astrofyzika Freda Hoyla.
Túto knihu som nečítal, ale súdiac podľa tohto programu sú názory a predstavy Freda Hoyla blízke mojim.
Politickí činitelia sa vždy domnievajú, a nie bezdôvodne, že jedným z mnohých faktorov určujúcich politickú nezávislosť určitej krajiny, jej vojenskú a diplomatickú silu a jej medzinárodný vplyv, je úroveň ekonomického rozvoja krajiny a jej ekonomická nezávislosť.
Táto domnienka platí dvojnásobne v prípade dvoch proti sebe stojacich svetových systémov.
Úroveň ekonomiky určitej krajiny je však určovaná jej energetikou: tj využívaním ropy, plynu, uhlia dnes a uránu a tória v blízkej budúcnosti (vo vzdialenejšej perspektíve možno tiež deutéria a lítia, až budú vyriešené veľmi zložité problémy riadené termo-jadrovej syntézy).
Preto tvrdím, že rozvoj jadrovej energetiky je jednou z nevyhnutných podmienok pre uchovanie ekonomickej a politickej nezávislosti každej krajiny – nielen tých, ktoré už dosiahli vysoký stupeň rozvoja, ale aj tých, ktoré sa ešte len rozvíjajú.
Zvlášť veľký je význam jadrovej energetiky pre krajiny Západnej Európy a Japonska.
Pokiaľ bude ekonomika týchto krajín naďalej do významnej miery závislá na dodávkach chemických palív zo ZSSR alebo z krajín pod jeho vplyvom, bude Západ neustále čeliť hrozbe odrezania týchto kanálov. Dôsledkom toho bude potupná politická závislosť.
V politike jeden ústupok vždy vedie k ďalšiemu a je ťažké predpovedať, kde tieto ústupky nakoniec skončia.
Mal som už príležitosť vyjadriť sa o výroku jedného významného sovietskeho činiteľa, ktorý som si vypočul v roku 1955, keď som ešte bol v Sovietskom zväze považovaný za „jedného z nás“. Hovoril o zmene orientácie sovietskej politiky na Blízkom východe a o podpore Nássira za účelom vyvolania ropnej krízy ako účinnej páky na manipulovanie so západnou Európou. Teraz je situácia oveľa zložitejšia a existuje tu mnoho jemných nuáns. Avšak niektoré paralely tu bezpochyby sú. Zo strany ZSSR existuje politický záujem, ktorý chce využiť nedostatok zdrojov energie na Západe.
Je súčasná kampaň proti rozvoju jadrovej sily inšpirovaná ZSSR (alebo ďalšími krajinami východnej Európy)?
Neviem o žiadnych overených skutočnostiach, ktoré by túto hypotézu podporili. Ak by to tak však bolo, potom stačí iba celkom zanedbateľná a nepoznateľná snaha na to, aby rozmery tejto kampane boli ovplyvnené v dôsledku rozšírených predsudkov voči jadrovej energii a nedostatočnému pochopeniu nevyhnutnosti jadrovej éry.
Tento článok musím zakončiť v rovnakom duchu, v akom som ho začal.
Ľudia musia mať možnosť – teda znalosti a právo – spoznať všetky vzájomne prepojené ekonomické, politické a ekologické problémy rozvoja jadrovej energetiky rovnako ako problémy alternatívnych ciest ekonomického rozvoja.
A musia mať možnosť ich posúdiť triezvo, zodpovedne, bez neopodstatnených emócií a bez predsudkov.
Nie je to len otázka pohodlia alebo ochrany tzv. kvality života, ide tiež o základné problémy ekonomickej a politickej nezávislosti a zabezpečenie slobody pre naše deti a vnukov.
Som presvedčený, že sa nakoniec dosiahne správne rozhodnutie.
Andrej Sacharov 1967.
Poznámka: Ilustračné obrázky doplnil autor článku pre čitateľov na lepšie spoznanie predvídavých slov akademika Sacharova spred 45 rokov. '
