Jadrová energia – Európska atómová dilema – Atómky, alebo bomby?
Svet sa mení. Nielen u nás, kde noví víťazi skladajú vládu, ale aj mimo Slovenska.
V Európskej únii je jadrová energia najväčším zdrojom nízko-uhlíkovej elektriny. Jadrová energia dodáva - 45,93 %, vodné elektrárne - 22,9 %, veterné elektrárne na pobreží - 21,14 %, slnečné elektrárne - 5,02 %, a veterné elektrárne v mori (pri pobreží) - 1,55 %.
EÚ potrebuje všetky nízko-uhlíkové zdroje na dosiahnutie svojich cieľov v oblasti klímy a každá politika EÚ (na podporu týchto cieľov) by mala so všetkými nízko-uhlíkovými technológiami rovnako aj zaobchádzať.
Žiaľ nie je to tak!
Komisárka pre regionálnu politiku EÚ Elisa Ferreira (14. januára 2020) pri informovaní podrobností mechanizmu „spravodlivého“ prechodu vo výške 100 miliárd EUR, kľúčovej finančnej zložky európskej zelenej dohody, ktorá by mala do roku 2050 urobiť z klimatického bloku neutrálny blok potvrdila, že "Jadrová energia je vylúčená z mechanizmu spravodlivého prechodu"!
Zdá sa akoby nastávala pre Európskych politikov atómová dilema – Atómky, alebo bomby? Pričom sa však žiaľ ukazuje, že s komerčnými jadrovými elektrárňami, ktoré využívajú jadrovú energiu výlučne na mierové účely a vyrábajú z nej elektrickú energiu a dodávku tepla majú problémy, ale skladovanie veľkého množstva jadrových zbraní na svojom území im problémy nerobí.....
Okrem toho...
Aktívnou pomocou prezidenta Trumpa (ale aj Putina) skončila Zmluva o likvidácii rakiet stredného a krátkeho doletu (INF - Intermediate-Range Nuclear Forces Treaty) podpísaná ešte Reaganom a Gorbačovom v roku 1987, podľa ktorej bolo k 1. júnu 1991 zlikvidovaných spolu 2 692 rakiet (Sovietsky zväz zničil 1 846 rakiet, a USA 846).
Zdá sa že obe strany túto zmluvu ku koncu vlastne už nedodržiavali, o čom svedčia nielen ich vzájomné obviňovania, ale aj súčasné expresné nasadenie nových typov zbraní na oboch stranách.
Medzi tým Rusko, ktoré v poslednom desaťročí výrazne investovalo do rôznych jadrových zbraňových systémov a nasadilo viacero nových jadrových zbraňových systémov o ktorý sa moc konkrétneho zatiaľ nevie.
Jeden z nich je torpédo „Poseidon“ (predtým známy pod kódovým názvom „Status-6“) – ktorý je vyzbrojený 2-megatónovou hlavicou. To je viac ako dosť na zničenie mesta. Samotný Putin tvrdí, že „jadrový zdroj Poseidonu je jedinečný svojou malou veľkosťou a ponúka úžasný pomer výkonu a hmotnosti. Že je stokrát menší ako majú moderné ponorky, ale že je výkonnejší a môže byť ľahko prepnutý do bojového režimu, čo znamená dosiahnuť 200 krát rýchlejšie maximálnu kapacitu.“
Pochopiteľne aj USA nasadili nové (nový variant) jadrové hlavice, a to s nízkym výnosom W76-2 (modifikácia W76-1). Nasadenie takýchto hlavíc (s nízkym výnosom) na jadrové ponorky bolo žiadané už v roku 2018 pri modifikovaní americkej Nuclear Posture Review. Hlavica je teraz dokonca menšia ako bomba zhodená na Hirošimu. Dôvod USA vychádzal z domnienky, že Moskva by potenciálne asi použila menšiu jadrovú zbraň, aby odradila Ameriku od vstupu alebo rozšírenia konfliktu, pod doktrínou „eskalácia na deeskaláciu“; Keďže predtým USA malo nasadené iba väčšie strategické zbrane na odvetné opatrenia, prišla takáto odveta.
O rok asi skončí aj tzv. Nová dohoda START(z anglického Strategic Arms Reduction Treaty), ktorá nadväzuje na staršie zmluvy– teda dohoda o znížení počtu strategických zbraní, uzatvorená medzi USA a Ruskou federáciou a podpísaná prezidentmi Medvedevom a Obamom v Prahe 8. apríla 2010. Do platnosti vošla roku 2011 a je platná do 5. februára 2021. Nový START umožňuje mať 1 500 nasadených hlavíc, a zabezpečuje, že tak USA ako aj Rusko by malo vedieť, čo má každá krajina v zásobách. Umožňuje overovanie, či a ako si obidve krajiny plnia svoje povinnosti, pričom je to kontrola na mieste (!) a výmena údajov. Je to režim mimoriadne náročný, a pravdepodobne pomohol vyhnúť sa ďalšej studenej vojne. Podľa dohody by sa obe strany mali usilovať o zníženie počtu nasadených hlavíc, nie o ich aktívne zvyšovanie, ale ku koncu sa zdá, že to ani jednej strane už naďalej nevyhovuje.
Rusko medzitým strategicky fakticky zaberá Arktídu, čo bude mať v dôsledku aj klimatických zmien ďalekosiahle teritoriálne dôsledky v budúcnosti.
Odhliadnuc od jadrovej histórie Arktídy, ako jadrového polygónu, sú Rusi v tomto regióne omnoho ďalej ako iné štáty (USA, Kanada, Nórsko) a navyše americký Kongres nie je ochotný investovať do ťažkých ľadoborcov, ktoré poskytujú kritický prístup k polárnemu kruhu.
Američania majú v podstate len jeden, a aj to starý ťažký ľadoborec (Polar Star USCGC - WAGB-10); Na druhej strane Rusko má 40 ľadoborcov.
Ruské severné hranice v skutočnosti hraničia s arktickou oblasťou, takže má pre nich zmysel kontrolovať tento región. A zdá sa, že sa tu USA ani veľmi nepokúšajú Kremľu čeliť.
Takže zvýšenie počtu jadrových (vojenských) inštalácií a zbraní v arktickom regióne je len ďalším významným geopolitickým krokom v Moskve, ktoré nemá ohraničenie.
Predpokladá sa že až 60 percent z ruských námorných strategických jadrových hlavíc je na polostrove Kola, a zvyšných 40 percent je v tichomorskej flotile v Kamčatke.
Aj Európa sa mení.
Euratom (presnejšie Európske spoločenstvo pre atómovú energiu), resp. zjednodušene - Európska Únia, bola (a zatiaľ aj je, uvidíme však dokedy?) jednoznačne svetovým lídrom v oblasti jadrovej energie.
Mala úplne pokrytú celú škálu možných aktivít v tejto oblasti (od prieskumu, dolovania, spracovávania jadrových palív) taktiež bola schopná vyrábať a budovať jadrové zariadenia pre mierové ako aj vojenské aplikácie.
Jednoznačne mala (ešte stále má) šancu stále byť na svetovej špičke vo výskume a jej aplikáciách (ale zdá sa, ako by sa tejto pozície nezmyselne sama vzdávala..).
Brexit....
Koncom januára odišlo Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej Únie (a tiež z Euratomu, Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu).
V EÚ zostala iba jediná jadrová veľmoc - Francúzsko, ktoré vzápätí vyhlasilo svoju novú jadrovú doktrínu.
Je úplne jasné, že Francúzsko jadrovú energiu nikdy (áno čítate správne NIKDY) neopustí.
Je to pre nich nielen otázka cti, ale aj záruka suverenity Francúzska ako takého!
Stačí si napríklad pripomenúť ich „Force de Frappe“ (Úderná sila) a ich dištancovanie sa dokonca od NATO v šesťdesiatych rokoch.
Ostatné krajiny EÚ, aj keď nie sú jadrovými veľmocami (z vojenského ponímania), sú mnohé v popredí výskumu a aplikácií jadrovej energie pre mierové ciele.
Žiaľ, dá sa konštatovať, že sú čím ďalej, tým viac, priamo či nepriamo pod politickým ovplyvňovaním a spoločensko-hospodárskym nátlakom presviedčané, aby nasledovali vzor Nemecka.
A žiaľ viaceré z nich koketujú s ukončením využívania jadrovej energie.
Čo je však zarážajúce, je skutočnosť, že pri týchto trendoch nemajú problém s dlhodobým súhlasom pre ponechávanie si jadrových zbraní na svojom území!
Nemecká dvojtvárnosť.....
Nemeckí politici idú vo svojich zámeroch odstavovania svojich jadrových elektrární aj za cenu spustenia nových projektov fosílnych elektrární (1100 MW Datteln-4), aj za cenu neuveriteľných ekonomických nákladov, aj za cenu že nedodržia svoje prísľuby vo výpustiach CO2, a keď ide „iba o peniaze“, - dokonca aj za cenu podpory projektov nových jadrových elektrární, pochopiteľne však nie doma, ale v Južnej Amerike (Argentína, Brazília)!
Naopak, „východné“ štáty EÚ, kde už jadrové zbrane nie sú(!) , teda zatiaľ..., sa snažia o aktívne využívanie jadrovej energie pre mierové účely, a chceli by budovať aj nové jadrové projekty.
Agenda ozónovej vrstvy a kvalita ovzdušia v EÚ
Európska Únia má údajne najrozsiahlejšiu environmentálnu legislatívu. Táto politika je výrazne prepojená s inými medzinárodnými a vnútroštátnymi dohodami a samozrejme má významný vplyv aj na právne predpisy jej členských štátov. Environmentálne právne predpisy Európskej únie sa zaoberajú otázkami, ako sú kyslé dažde, ničenie ozónovej vrstvy, kvalita ovzdušia, znečistenie hlukom, odpad, znečistenie vody ale aj dostatočne udržateľné energetické zdroje.
Inštitút pre európsku environmentálnu politiku odhaduje, že súbor právnych predpisov EÚ v oblasti životného prostredia predstavuje vyše 500 smerníc, nariadení a rozhodnutí. Bolo by to určite chvályhodné a aj nasledovania hodné, keby to bolo sprevádzané logickými a racionálnymi rozhodnutiami v praxi.
Čo však v skutočnosti môžeme vidieť?
Napriek tomu, že za posledné dva roky bolo publikovaných viacero serióznych správ, (z Medzivládnej komisie pre zmenu podnebia, Medzinárodnej energetickej agentúry, a dokonca aj zo samotnej Európskej Komisie), ktoré zdôraznili, že jadrová energia, ako nízko-uhlíkový energetický zdroj je nevyhnutnou súčasťou nízko-uhlíkovej hospodárskej politiky - najvyšší politickí lídri EÚ to nechcú brať do úvahy!
A to už nehovoriac o tom, že na konci minulého roka niekoľko členských štátov EÚ veľmi jasne formulovalo a prehlásilo (Maďarsko, Poľsko, Česká republika a Slovensko), že ak chcú splniť ciele v oblasti dekarbonizácie do roku 2050, musia mať možnosť investovať do jadrovej energie(!).
Svojim rozhodnutím o „EÚ Green Deal (Zelený Dohovor)“, EÚ fakticky úplne ignoruje svoj vlastný najväčší čistý zdroj energie.
Je to ťažko pochopiteľné a ešte ťažšie vysvetliteľné....
Prečo?
Pretože Európska komisia vo svojom najnovšom pláne na trvalo udržateľné investície vo výške najmenej 1 bilión EUR v nasledujúcom desaťročí a Investičnom pláne (EGDIP) ktorý je investičným pilierom dohody Green Deal, kde je cieľom dosiahnuť do roku 2050 klimatickú neutralitu EÚ, vylúčila jadrovú energiu z možnosti financovania nielen nových projektov, ale aj odstavovania starých jadrových blokov.
O čom to asi svedčí?
Áno, je známe že EÚ funguje prostredníctvom akéhosi hybridného systému nadnárodného a medzivládneho rozhodovania a v súlade so zásadami prenesenia právomocí. V tých sa ale veľmi jasne uvádza, že EÚ by mala konať iba v medziach právomocí, ktoré jej boli udelené zmluvami) a iba v prípade, že cieľ nemôže byť dostatočne dosiahnutý tým, že členské štáty konajú samostatne. Zákony inštitúcií EÚ sa prijímajú rôznymi spôsobmi. Vo všeobecnosti sa dajú rozdeliť do dvoch skupín: tie, ktoré nadobúdajú účinnosť bez potreby vnútroštátnych vykonávacích opatrení (nariadení) a tých, ktoré si osobitne vyžadujú vnútroštátne vykonávacie opatrenia (smernice). Z ústavného hľadiska sa EÚ teda podobá aj na konfederáciu ale aj na federáciu, formálne sa však ako taká nedefinovala.
V tomto prípade dokonca napriek tomu čo na jednej strane EÚ deklaruje v klimatickej politike, na druhej strane takéto „demokratické“ riešenia inštitúcií EÚ (Európskej Komisie a Európskeho Parlamentu) vlastne tlačia politikov tých krajín, ktoré chcú využívať jadrovú energiu (Slovinsko, Poľsko, Maďarsko, Česko, ale aj Slovensko, a v budúcnosti pravdepodobne aj Estónsko) do náručia buď amerických, ruských, či ázijských spoločností, samozrejme aj s následnými hospodárskymi (a možno aj politickými) dôsledkami.
Je to do očí bijúce, že to nie je v súlade s globálnou politikou EÚ ako takou a že to dokonca hrubo protirečí základným princípom EÚ stále platným!
Veď „Euratom Treaty, teda Zmluva o Euratome“ je stále platná, je jednou z prvotných Rímskych zmlúv, a neoddeliteľnou súčasťou tzv. Acquis Communautaire (teda Dohodou o jednote). Acquis Communautaire (AC) je vlastne súbor právnych predpisov EÚ; ktoré tvoria zmluvy a právne akty vydané na základe týchto zmlúv orgánmi Únie (teda primárne a sekundárne právo Únie). Jeho (AC) prijatie a zapracovanie do právneho systému každej členskej krajiny je jednou z viacerých podmienok členstva v Európskej únii!
A Euratom Treaty jasne už vo svojej preambule hovorí.... citujem:
„Uznávajúc, že jadrová energia predstavuje významný zdroj pre rozvoj a oživenie hospodárstva a mierový pokrok, presvedčení, že len spoločné, bezodkladne vynaložené úsilie môže viesť k výsledkom, ktoré zodpovedajú tvorivému potenciálu ich krajín, rozhodnutí vytvoriť podmienky potrebné pre rozvoj silného jadrového priemyslu, ktorý rozšíri výrobu energie, povedie k modernizácii technických procesov a prispeje v mnohých ďalších oblastiach k prosperite ich ľudu, usilujúc sa vytvoriť záruky potrebné pre vylúčenie každého ohrozenia života a verejného zdravia, želajúc si zapojiť ďalšie krajiny k svojmu úsiliu a spolupracovať s medzinárodnými organizáciami zaoberajúcimi sa mierovým rozvojom atómovej energie, sa rozhodli založiť Európske Spoločenstvo pre Atómovú Energiu (EURATOM);“
A potom úplne hneď v pokračovaní formuluje jeho úlohy: - citujem:
„HLAVA I – Úlohy Spoločenstva,
Článok 1,- Poslaním Spoločenstva (teda Euratomu, či v širšom ponímaní dnes aj EÚ - pozn. autora) je prispievať k zvyšovaniu životnej úrovne v členských štátoch a k rozvoju vzťahov s inými krajinami vytváraním predpokladov potrebných pre urýchlený vznik a rast jadrových priemyslov.
Článok 2 - Za účelom plnenia svojho poslania Spoločenstvo v súlade s ustanoveniami tejto zmluvy:
a) podporuje výskum a zabezpečuje rozširovanie technických poznatkov;
b) zavádza jednotné normy bezpečnosti na ochranu zdravia verejnosti a zdravia pracovníkov, a zabezpečuje ich uplatňovanie;
c) uľahčuje investovanie a zabezpečuje, najmä podporovaním podnikových podnetov, vytváranie základných zariadení potrebných pre rozvoj jadrovej energie v Spoločenstve;
d) dohliada, aby všetci užívatelia Spoločenstva dostávali pravidelné a rovnaké dodávky rúd a jadrového paliva;
e) zaručuje vhodným dozorom, aby sa jadrové materiály nepoužívali na iné účely, ako na ktoré sú určené;
f) vykonáva právo vlastníctva, ktoré mu bolo priznané v oblasti osobitných štiepnych materiálov;
g) zabezpečuje rozsiahle trhy odbytu a prístup k najlepším technickým prostriedkom vytváraním spoločného trhu v oblasti špecializovaných materiálov používaných v jadrovom odvetví a zariadení voľným pohybom kapitálu pre investície v oblasti jadrovej energie a voľným zamestnávaním špecialistov v rámci Spoločenstva;
h) vytvára s ďalšími krajinami a medzinárodnými organizáciami všetky také vzťahy, ktoré urýchlia rozvoj mierového využívania jadrovej energie....“ koniec citátu.
A už nehovoriac o tom, že samostatné rozhodnutia členských štátov (politika využívania, či obmedzovania) o jadrovej energii ako energetického zdroja členským štátom EÚ v jeho energetickom mixe nikdy neboli a ani nie sú v kompetenciách ani Európskej Komisie a ani Európskeho Parlamentu! Je to výslovne vlastná záležitosť členského štátu!
Ďalej....Na okraji a okolo EÚ....
Bielorusko za chvíľu už svoju novú jadrovú elektráreň, ktorú stavia s Ruskom už spustí.....
Fíni už spúšťajú tretí reaktorový blok na JE Olkiluoto, a stavajú novú JE taktiež spoločne s Rusmi.
Už aj Turecko (členský štát NATO) buduje s Rusmi jadrovú elektráreň, kúpilo od nich (Rusov) protiraketový systém, a to s ironickým podtextom, napriek tomu, že je tam vojenská základňa NATO, kde sú umiestnené „západné“ jadrové zbrane.
Ale to nie je všetko, Turecko sa už dlhodobejšie zahráva aj s ideou, že by rado vlastnilo aj jadrové zbrane (o čom dokonca aj verejne hovorí).
Len kúsok na juh je Izrael, ktorý jadrové zbrane má už dávno, a „hneď vedľa“ je Saudská Arábia ktorá ich chce tiež. Pri jej bohatstve a celosvetovom vplyve to asi nebude nemožné.
V Spojených Arabských Emirátoch už ide Južná Kórea spolu s USA prevádzkovať niekoľko reaktorových blokov.
A „za kopcami“ je Sýria, kde spustenie jadrového reaktora zastavil v 80-tich rokoch minulého 20. storočia až raketový útok Izraela.
No a ešte samozrejme Irán.... Ďalšia dlhá pesnička, o „nezištných zahraničných medzinárodných intervenciách a pomoci“, výsledkom čoho nakoniec je, že sa pôvodné dva nemecké jadrové reaktory zmenili na jeden ruský, ktorý už úspešne pracuje a ďalší je vo výstavbe.
A ako vidíme – získanie jadrovej zbrane (alebo ešte skôr a radšej garancii nedotknuteľnosti s prístupom na svetové trhy s ropou a plynom) je už pre Irán iba otázkou času.
Teda o čo ide?
Pokračovanie bude v budúcom článku..... a to nájdete tu: https://nanias.blog.sme.sk/c/529529/jadrova-energia-europska-atomova-dilema-atomky-alebo-bomby-2.html
