Jadrová energia – Koniec II. Svetovej vojny a použitie atómových bômb.
Použitie atómových bômb na konci II. Svetovej vojny bolo a stále je kontroverzná téma pre politikov, historikov ako aj bežných občanov. Ako to bolo naozaj? Pohľad do archívov......
Pár originálnych materiálov na osvieženie, ako to bolo....
Kompilácia z primárnych zdrojových dokumentov projekt Manhattan,
Petície proti vojenskému použitiu atómových zbraní,
Diskusie o podmienkach kapitulácie Japonska,
Rozhodnutia o atómovom pokračovaní, a zaostávanie povedomia o radiačných účinkoch.
Niektoré informačné zdroje Dwight D. Eisenhowera o jeho prvých pochybnostiach o prvom použití jadrovej zbrane
Správa generála Curtisa Lemaya o bombardovaní Tokia z marca 1945
Elektronický archív americkej národnej bezpečnosti, Kniha č. 525
Niektoré z týchto informácií môžu pomôcť čitateľom pri lepšom chápaní dlhotrvajúcich kontroverziách, napríklad o tom, či bolo prvé použitie atómových zbraní opodstatnené, či prezident Harry S. Truman mal na ukončenie vojny aj iné alternatívy ako atómové bombardovanie a tiež aký dopad malo vyhlásenie vojny Sovietov proti Japonsku. S odtajňovaním dôležitých prameňov sa začalo už od 60. rokov 20. storočia, a historici sa ešte stále intenzívne venujú diskusii o bombe a konci druhej svetovej vojny. Elektronický archív americkej národnej bezpečnosti vychádza zo zdrojov v Národnom archíve USA a knižnici amerického Kongresu, ako aj z japonských materiálov, obsahujúcich viaceré kľúčové dokumenty, na ktoré sa historici udalostí spoliehali, aby potvrdili svoje predpoklady zistení a pokročili v správne historickej interpretácii.
Atómová bomba a koniec druhej svetovej vojny
Pred tri štvrte storočím (sedemdesiatimi piatimi rokmi) Spojené štáty zhodili atómové bomby na Hirošimu a Nagasaki, Sovietsky zväz vyhlásil vojnu Japonsku a japonská vláda sa vzdala Spojeným štátom a ich spojencom. Jadrový vek sa skutočne začal prvým vojenským použitím atómových zbraní. Americký archív národnej bezpečnosti zverejnil už pred piatimi rokmi zatiaľ najkomplexnejšiu on-line zbierku doteraz odtajnených dokumentov vlády USA o atómovej bombe a konci vojny v Tichom oceáne. Okrem materiálov zo spisov projektu Manhattan obsahuje táto zbierka zhrnutia „Top Secret Ultra“ a preklady japonského diplomatického káblového prenosu zachyteného v programe „Magic“. Zbierka navyše obsahuje prvýkrát preklady z japonských zdrojov stretnutí a diskusií na vysokej úrovni v Tokiu, vrátane konferencií, keď cisár Hirohito povolil konečné rozhodnutie o kapitulácii.
Kontroverzné názory od samého začiatku
Už od samotného výbuchu atómových bômb nad japonskými mestami sa historici, sociálni vedci, novinári, veteráni z druhej svetovej vojny ale aj bežní občania intenzívne zaoberajú udalosťami z augusta 1945. Spisovateľ John Hersey vo svojej knihe „Hirošima“, prvýkrát uverejnenej v New Yorku už v roku 1946 nabádal nešťastných čitateľov, aby spochybňovali bombové útoky. V tom čase aj niektoré cirkevné skupiny a niektorí americkí komentátori, najmä Norman Cousins, ich tiež výslovne kritizovali. Preto následne bývalý americký minister vojny Henry Stimson po takejto kritike, ktorá sa mu zdala neoprávnená a znepokojujúca osobne sám zverejnil veľmi jasné odôvodnenie útokov.
Dôslednejší výskum v archívoch
V priebehu 60. rokov umožnil archív dostup aj k úplne primárnym zdrojom pre historický výskum a písanie či debaty sa stali ráznejšími. Historici Herbert Feis a Gar Alperovitz nastolili otázky týkajúce sa prvého použitia jadrových zbraní a ich širších politických a diplomatických dôsledkov. Kontroverzia, najmä argumenty Alperovitza o ďalšej „atómovej diplomacii“ sa rýchlo dostali do horúcich diskusií o „revizionizme“ studenej vojny. Kontroverzia sa v priebehu rokov rozrástla s hlavnými príspevkami Martina Sherwina a Bartona J. Bernsteina, ale v polovici 90. rokov sa stala až výbušnou, keď sa kurátori Národného múzea letectva a vesmíru stretli s nevôľou Asociácie leteckých síl nad navrhovanou historickou výstavou s Enola Gay. Následkom toho bola expozícia NASM drasticky zmenšená, ale historici a novinári sa naďalej zapájali do diskusie. Alperovitz, Bernstein a Sherwin poskytli nové príspevky rovnako ako iní historici, sociálni vedci a novinári vrátane Richarda B. Franka, Herberta Bixa, Sadao Asada, Kai Birda, Roberta Jamesa Maddoxa, Sean Malloyho, Roberta P. Newmana, Roberta S. Norrisa , Tsuyoshi Hagesawu a J. Samuel Walkera.
Pokračujúca diskusia sa okrem iného týkala týchto otázok:
Boli atómové údery nutné predovšetkým na zabránenie invázie do Japonska v novembri 1945?
Povolil Truman použitie atómových bômb z diplomaticko-politických dôvodov - na zastrašovanie Sovietov - alebo bol jeho hlavným cieľom prinútiť Japonsko, aby sa vzdalo a čoskoro ukončilo vojnu?
Ak bolo rýchle ukončenie vojny najdôležitejšou motiváciou Trumana a jeho poradcov, do akej miery považovali schopnosť „atómovej diplomacie“ za „bonus“?
Do akej miery prehĺbili alebo využili odhady atómovej bomby následky vojnových strát amerických obetí v dôsledku invázie do Japonska?
Existovali iné alternatívy k použitiu jadrových zbraní? Ak áno, aké boli a ako pravdepodobné sú v retrospektíve? Prípadne, prečo neboli hľadané alternatívy?
Ako plánovala vláda USA použitie bômb? Aké koncepcie použili vojnoví plánovači na výber cieľov? Do akej miery mali vyšší úradníci záujem hľadať alternatívy k cieľom na mestá? Do akej miery bol prezident Truman oboznámený s koncepciami, ktoré viedli plánovacích pracovníkov k cieľu, prečo vybrali za cieľ hlavné mestá?
Čo vedeli vedúci pracovníci o účinkoch atómových bômb pred ich prvým použitím. Koľko vedúcich predstaviteľov vedelo o radiačných účinkoch zbraní?
Urobil prezident Truman v rozhodnom zmysle rozhodnutie o použití bomby alebo už zdedil prijaté rozhodnutie?
Boli Japonci pripravení sa vzdať skôr, ako boli bomby zhodené? Do akej miery cisár Hirohito zbytočne predĺžil vojnu tým, že nevyužil príležitosti sa vzdať?
Keby boli Spojené štáty flexibilnejšie, pokiaľ ide o „bezpodmienečnú kapituláciu“ výslovnou alebo implicitnou zárukou ústavnej monarchie, vzdalo by sa Japonsko skôr, ako to bolo?
Aké rozhodujúce boli atómové bombové útoky na japonské rozhodnutie o kapitulácii?
Bolo bombardovanie Nagasaki zbytočné? Nakoľko bolo atómové bombardovanie pre japonské rozhodnutie o kapitulácii kriticky dôležité, prečo nestačilo zničiť iba jedno mesto?
Nestačilo Sovietske vyhlásenie vojny Japonsku, aby prinútilo Tokio priznať porážku?
Bolo zhodenie atómových bômb morálne opodstatnené?
Kompilácia dokumentov nedokáže odpovedať na tieto otázky a ani použiť primárne zdroje na zvýraznenie niektorých pozícií k niektorým z nich. Nie je to ani pokus nahradiť mimoriadne bohatú literatúru o atómových bombových útokoch a konci druhej svetovej vojny. Nezahŕňa ani žiadne rozhovory, dokumenty pripravené po udalostiach, korešpondenciu po druhej svetovej vojne atď.,
Zbierka pôvodne ani neobsahovala dokumenty o pôvode a vývoji projektu Manhattan, hoci nové aktualizované zverejnenie obsahuje niektoré významné záznamy týkajúce sa kontextu. Poskytnutím prístupu k širokému spektru amerických a japonských dokumentov, najmä od jari a leta 1945, môžu čitatelia, ktorí prejavia záujem, vidieť sami rozhodujúci zdrojový materiál, ktorý vedci použili na vytváranie správ o historickom vývoji a na vyjadrenie svojich argumentov o otázky, ktoré v priebehu rokov vyvolali kontroverziu. Komentár k niektorým dokumentom pomôže čitateľom, poukázať na niektoré zo spôsobov ich interpretácie, aj keď nie zďaleka komplexne. A nakoniec s priamym prístupom k dokumentom si čitatelia môžu vytvoriť vlastné odpovede na vyššie uvedené otázky. Je samozrejme zrejmé, že dokumenty môžu dokonca vyvolať aj nové otázky.
5. mája 1943 (!) – Ešte predtým, ako projekt Manhattan vyprodukoval vôbec nejaké jadrové zbrane, mali vyšší predstavitelia vlády USA na mysli ako ukončiť vojnu s Japonskom. V rámci diskusie o programových záležitostiach (napr. stav plynových difúznych zariadení na obohacovanie uránu, výroba ťažkej vody pre reaktory, personál) sa dohodli aj na tom, že prvým cieľom pre využitie zbraní by mohli byť japonské námorné sily sústredené v prístave Truk, v atole na Karolínskych ostrovoch. Keby náhodou došlo k zlyhaniu, Japonci budú mať aj tak ťažké možnosti na spamätanie sa, čo by nebolo v prípade, ak by bol cieľ Tokio. Použitie proti Nemecku bolo zamietnuté, pretože považovali za pravdepodobné, že Nemci už majú na rozdiel o Japoncov „utajené znalosti“ (o jadrovej bombe, pretože sa ju tiež pokúšali vyrobiť pozn. MN). To znamená, že keby atómová bomba náhodou zlyhala, mohli by sa USA dostať ešte do väčšieho nebezpečenstva, ak by tým náhodou Nacisti získali viac informácií o tom, ako bombu zostrojiť.
7. augusta 1944 - Memorandum generála Grovesa a generála Marshalla prezidentovi Rooseveltovi opisuje ako ďaleko je projekt Manhattan po dvoch rokoch (od Bushovej správy z decembra 1942). Na Projekte Manhattan priamo pracovalo viac ako 125 000 ľudí; a pri zohľadnení vysokej fluktuácie pracovnej sily na projekte pracovalo približne 485 000 ľudí (v tom čase 1 z každých 250 ľudí v USA).
Pracovali na konštrukcii dvoch typov zbraní - zbraň používajúca U-235 (tzv- „Little Boy“)a implóznu zbraň používajúcu plutónium (tzv. „Fat Man“), (hoci sa zvažovala aj možnosť U-235). Keď vedci zistili, že zbraň založená na plutóniu (ale 1. typu) je „nemožná“, pretože zistili, že Plutónium má „neočakávanú vlastnosť“ tj. : spontánne emisie neutrónov spôsobia, že zbraň „zhasne“, bol stanovený taký harmonogram výroby že oba typy budú k dispozícii v roku 1945. Diskusia o účinkoch zbraní sa hlavne sústredila na modely výbuchu; ožiarenie a ďalšie účinky boli fakticky prehliadané.
30. septembra 1944 - Zatiaľ čo sa Groves obával technických a výrobných problémov, hlavní poradcovia vojnového oddelenia sa trápili diplomatickými a politickými dôsledkami týchto budúcich nových nesmierne silných zbraní a nebezpečenstvami globálneho jadrového závodu v zbrojení. Bush a Conant, boli znepokojení tým, že prezident Roosevelt mal prílišnú „gavaliersku“ vieru v možnosť zachovania povojnového anglo-amerického atómového monopolu, uznaní hraníc utajenia a chcel presvedčiť vyšších predstaviteľov o svojej predstave, že atómový monopol je možný. Preto s cieľom navrhnúť alternatívy vypracovali memorandum o dôležitosti medzinárodnej výmeny informácií a medzinárodnej inšpekcie na (eliminovanie, či) zastavenie (budúcej) nebezpečnej jadrovej konkurencie.
24. februára 1945 – Skupina bombardérov B-29, je pripravená na prvé použitie (zhodenie) atómových bômb - 509. Letecká kombinovaná skupina armádnych vzdušných síl, si vyžiadala operačnú základňu v západnom Pacifiku. Koncom februára 1945, niekoľko mesiacov pred tým, ako boli atómové bomby pripravené vybral vrchný veliteľ pre túto základňu ostrov Tinian, ostrov na severných Mariánskych ostrovoch.
12. apríla 1945 – Umiera americký prezident Franklin D. Roosevelt
25. apríla 1945 - Čoskoro po tom, čo sa po smrti prezidenta Roosevelta po prísahe stal Harry Truman novým americkým prezidentom, dozvedel sa aj o prísne tajnom projekte Manhattan z brífingu ministra obrany Stimsona a generálneho riaditeľa projektu Manhattan generála Grovesa, ktorý prišiel k nemu „zadnými dverami“, aby unikol pozornej tlači.
Stimson, ktorý neskôr opísal toto stretnutie vo svojom denníku, tiež pripravil diskusný dokument, ktorý nastolil širšie politické otázky spojené s bezprostredným držaním „najstrašnejšej zbrane, akú kedy ľudská história pozná“.
V podkladovej správe pripravenej na stretnutie poskytol Groves podrobný prehľad projektu bomby od získavania surovín cez spracovanie jadrového paliva až po zostrojenie jadrových zbraní a taktiež aj plány na ich použitie, ktoré sa už začali kryštalizovať.
Pokiaľ ide o otázku finálneho zostrojenia (montáže) zbraní, prvá zbraň „by mala byť pripravená asi 1. augusta 1945“, zatiaľ čo v tom mesiaci bude k dispozícii aj implózna zbraň. „Cieľom je a vždy sa očakávalo Japonsko.“ Otázka, či Truman „zdedil rozhodnutie“ že bomba bude použitá od Rooseveltovej administratívy, bola kontroverzná. Alperovitz a Sherwin tvrdia, že až Truman urobil „skutočné rozhodnutie“ o použití bomby v Japonsku výberom „medzi rôznymi formami diplomacie a vojny“. Naproti tomu Bernstein vraj zistil, že Truman „nikdy nespochybnil [predpoklad]“, že bomba bude a mala by byť použitá. Norris tiež poznamenal, že „Trumanovo„ rozhodnutie “bolo rozhodnutím nezmeniť predchádzajúce plány na použitie bomby.
2. mája 1945 – Bolo hlásené, že sa vojenskí dôstojníci a jadroví vedci 27. apríla stretli, aby prediskutovali techniky bombardovania, kritériá výberu cieľov a celkové požiadavky misie. Diskusia o „dostupných cieľoch“ zahŕňala Hirošimu, „najväčší nedotknutý cieľ, ktorý nie je na zozname priorít 21. bombardovacieho velenia“. Uvažovalo sa však o ďalších cieľoch, medzi ktoré patria Jawata (severný Kjúšú), Jokohama a Tokio (hoci to vtedy už boli prakticky iba „trosky“.) Súviselo to s tým, že americké letectvo v tom čase už robilo politiku „likvidáciu odpadov“ do iných japonských miest, aby tým ušetrili tie mestá, ktoré boli vybrané ako ciele na jadrové skúšky.
11. mája 1945 – V memorande J. R. Oppenheimera brigádnemu generálovi Farrellovi (Grovesovmu zástupcovi) vysvetľuje ako riaditeľ laboratória, že ich prioritnou prácou bolo vyrobiť bombu, ktorú je možné použiť v boji, ale nie skúmanie účinkov zbrane na ľudí v cieli. Napriek tomu bolo potrebné sa zaoberať aj týmito otázkami, a preto ho informuje, že sú potrebné určité preventívne opatrenia kvôli rádiologickým nebezpečenstvám jadrovej detonácie. Informoval ho, že počiatočné žiarenie z detonácie by bolo smrteľné v okruhu asi 6/10/10 míle a „škodlivé“ v okruhu 1 míle. Zdôraznil nutnosť aby posádka bombardovacej misie zostala v bezpečí; pričom ale obavy z radiačných účinkov nemali žiadny vplyv na rozhodnutie o cieľoch.
11. mája 1945 - Vedci a dôstojníci ďalej diskutovali o požiadavkách bombardovacích misií vrátane výšky detonácie, počasia, radiačných účinkov, plánov možného prerušenia misie a rôznych aspektoch výberu cieľov vrátane prioritných miest („veľká mestská oblasť cca tri míle “) a taktiež o psychologickom rozmere. Pokiaľ ide o cieľové mestá, výbor odsúhlasil aby neboli robené bombové útoky armádneho letectva na ciele: Kjóto, Hirošima, Jokohama a Kokura Arsenal, pretože tie sú predovšetkým určené na zhodenie atómových bômb! Nakoniec však bolo Japonské kultúrne hlavné mesto Kjóto zo zoznamu vyradené. Bolo to na nátlak ministra vojny Stimsona.
14. 15. mája 1945 - Stimson uskutočnil niekoľko rozhovorov týkajúcich sa S-1 (atómovej bomby); počas rozhovoru s námestníkom ministra vojny Johnom J. McCloym odhadoval, že vlastníctvo bomby prinieslo Washingtonu pri rokovaniach s Moskvou o povojnových problémoch obrovskú výhodu - „držíme všetky karty“, „kráľovský priamy postup“ – a oni "Nemôžu vyjsť bez našej pomoci a priemyslu a my uvedieme do činnosti zbraň, ktorá bude jedinečná." Nasledujúci deň viedol Stimson diskusiu o rozdieloch s Moskvou na Ďalekom východe, či bude už atómová bomba pripravená, keď sa Truman v júli stretne so Stalinom. Keby to tak bolo, veril, že bomba bude „hlavnou kartou“ americkej diplomacie. Tento a ďalšie záznamy zo Stimsonovho denníka (ako aj z nasledujúceho záznamu z Daviesovho denníka) sú dôležité pre argumenty, ktoré vypracovali Gar Alperovitz a Barton J. Bernstein, okrem iného, aj keď s výrazne odlišnými dôrazmi, ktoré sa však týkajú kontroverzií so Sovietskym zväzom nad východnou Európou a ďalšími oblasťami, pretože vedúci predstavitelia Trumanovej administratívy (vlády) verili, že vlastníctvo atómovej bomby by im poskytlo významný vplyv na vynútenie súhlasu Moskvy s americkými cieľmi.
21. mája 1945 - Zatiaľ čo sa predstavitelia Pentagonu naďalej podrobne zaoberali problémom atómových cieľov, prezident Truman, rovnako ako Stimson, premýšľali o diplomatických dôsledkoch bomby.
Počas rozhovoru s Josephom E. Daviesom, prominentným washingtonským právnikom a bývalým veľvyslancom v Sovietskom zväze, Truman povedal, že chce odložiť rozhovory so Stalinom a Churchillom až do júla, (keď budú otestované prvé atómové bomby). Alperovitz toto považuje za dôkaz na podporu argumentu atómovej diplomacie, ale iní historici, od Roberta Maddoxa až po Gabriela Kolko, popreli, že by načasovanie Postupimskej konferencie s cieľom použitia bomby malo niečo spoločné na zastrašovanie Sovietov.
24. mája 1945 - List, O. C. Brewstera, prezidentovi Trumanovi, s poznámkou Stimsona Marshallovi - Stimson to nazval „list čestného muža“, Brewster podal prezidentovi Trumanovi podrobnú analýzu nebezpečenstva a nemožnosti atómového monopolu USA. Bol to inžinier spoločnosti Kellex Corporation, ktorá sa podieľala na projekte obohacovania uránu, kde pochopil že cieľom je štiepny materiál pre jadrovú zbraň. Brewster sa obával, že tento cieľ vyvoláva desivé vyhliadky s dôsledkami na „nevyhnutné zničenie našej súčasnej civilizácie“. Upozorňoval, že ak USA použijú bombu, iné veľmoci nebudú tolerovať monopol žiadneho národa a jediným vlastníkom by potom bol „najnenávidenejší a najobávanejší národ na Zemi“. Bombu budú určite chcieť aj najbližší spojenci USA, pretože „ako by mohli vedieť, ako dlho bude naše priateľstvo - päť, desať alebo dvadsať rokov?“. Pokiaľ nebudú presadzovať USA medzinárodný dozor a inšpekciu jadrových elektrární bude zaručene nasledovať šírenie jadrových zbraní a preteky v zbrojení. Brewster navrhol, že by sa mohlo Japonsko použiť ako „cieľ“ na „demonštráciu“ bomby, ktorú ďalej nedefinoval. Jeho implicitnou preferenciou však bolo nepoužívanie (atómových bômb); a napísal, že by asi bolo lepšie vziať na seba americké obete za „dobývanie Japonska“ ako „priniesť na svet tragédiu neobmedzenej konkurenčnej výroby tohto materiálu“.
28. mája 1945 - Ďalšie informácie o výcvikových misiách, výbere cieľa a podmienkach potrebných na úspešnú detonáciu nad cieľom. Cieľom by bolo mesto - Hirošima, Kjóto (stále na zozname) alebo Niigata - ale konkrétne „cieľové body“ v tom čase neboli špecifikované a ani priemyselné „cieľové body“, pretože pravdepodobne boli na okrajoch mesta. Plánovalo sa že bomba by padla do centra mesta. Použité kódové označenie „Tekvica“ sa vzťahovala na jasne oranžové, výbušné bomby v tvare tekvice - tvarované ako implózna zbraň „Fat Man“ - používané na bombardovacie testovacie misie.
29. mája 1945 - Náčelník štábu armády George Marshall (síce mlčky, ale nesúhlasil s odporúčaniami Výboru pre zameriavanie cieľov, a) presadzoval počiatočné použitie jadrových zbraní proti jasnému vojenskému cieľu, ako je napríklad „veľká námorná inštalácia“. A až keby to nefungovalo, mali sa zamerať na výrobné oblasti, ale iba po upozornení obyvateľov. Marshall poukazoval na „problém, ktorý môže vyplynúť z nesprávneho uvažovania o použití takejto sily“. Toto zohralo úlohu v argumentoch, ktoré neskôr vypracoval Barton J. Bernstein, že Marshall a Stimson boli „tí so staršou morálkou, ktorá bola proti zámernému zabíjaniu nevinných a novšou, ktorá zdôrazňovala takmer úplnú vojnu“.
31. mája 1945 - Zasadnutie dočasného výboru – za predsedníctva ministra vojny Stimsona si členovia výboru vypočuli správy o rôznych otázkach týkajúcich sa projektu Manhattan vrátane štádií vývoja atómového projektu, problémov utajenia, možnosti informovania Sovietskeho zväzu, spolupráce s „rovnako zmýšľajúcimi“ veľmocami, vojenský vplyv bomby na Japonsko ako aj o probléme „nežiadúcich vedcov“. Mali záujem dosiahnuť „najväčší psychologický účinok“, a súhlasili s tým, že „najžiadanejším cieľom by bola životne dôležitá vojnová továreň, ktorá zamestnáva veľký počet pracovníkov a je tesne obklopená domami robotníkov“. Nehovorilo sa však už presne o tom, ako by masové úmrtia civilistov presvedčili japonských vládcov, aby sa vzdali. Bernstein neskôr tvrdil, že táto voľba cieľa predstavovala nepríjemné potvrdenie „teroristického bombardovania“ – kde cieľom nebolo výlučne iba vojenské ale aj civilné; zahŕňalo by tak mužov civilistov, ako aj ženy a deti.
Pokračovanie v ďalšom dieli už zajtra....
Pokračovanie článku nájdete tu:
