Ako je to v tých starých, múdrych knihách?
A tak hovorím: "Múdrosť je lepšia ako sila."
„Ale múdrosťou chudobného sa opovrhuje a jeho slovám sa už nevenuje pozornosť. Na tiché slová múdrych treba dbať viac ako na výkriky vládcu bláznov. Múdrosť je lepšia ako vojnové zbrane, ale jeden hriešnik zničí veľa dobrého.“ - Ecclesiastes 9:16-18
Píše sa rok 1940. Nacisti dobyli Kodaň. Doslova pochodujú ulicami a fyzik Niels Bohr má len hodiny, možno minúty na to, aby zmizli dve medaily Nobelovej ceny.
Tieto medaily sú vyrobené z 23 karátového zlata. Je ťažké s nimi manipulovať, a keďže sú lesklé a popísané, sú nápadné.
Nacisti vyhlásili, že žiadne zlato neopustí Nemecko, ale dvaja laureáti Nobelovej ceny, jeden židovského pôvodu, druhý odporca národných socialistov, potichu poslali svoje medaily na ochranu Bohrovmu inštitútu teoretickej fyziky.
Ich čin môže byť vnímaný pravdepodobne ako hrdelný zločin – v prípade, ak gestapo nájde dôkazy.
Obe Nobelovské zlaté medaily – sú teraz ako ťažké dôkazy v Bohrovej budove, a je na nich jasne napísané „Von Laue“ (pre Maxa von Lauea, víťaza Nobelovej Ceny za fyziku z roku 1914) a „Franck“ (pre Jamesa Francka, víťaza Nobelovej Ceny fyziky v roku 1925) – na možný aj rozsudok smrti.
Max Theodor Felix von Laue, bol nemecký fyzik, ktorý v roku 1914 získal Nobelovu cenu za fyziku za objav difrakcie röntgenového žiarenia kryštálmi. Okrem svojich vedeckých snáh s príspevkami v optike, kryštalografii, kvantovej teórii, supravodivosti a teórii relativity mal Laue množstvo administratívnych pozícií, z ktorých viedol a organizoval nemecký vedecký výskum a vývoj v neuveriteľnej dĺžke počas štyroch desaťročí. Bol však silný odporca nacizmu a z tejto pozície sa neskôr tiež zaslúžil aj o obnovenie a organizáciu nemeckej vedy po II. svetovej vojne.
James Franck, bol nemecký fyzik, ktorý spoločne so svojím kolegom Gustavom Ludwigom Hertzom v roku 1925 získal Nobelovu cenu. Pochádzal z bohatej židovskej rodine. Najprv začal v Heidelbergu študovať chémiu, ale pokračoval fyzikou na Humboltovej univerzite v Berlíne, kde aj získal doktorát a rovnako profesúru. Profesorom experimentálnej fyziky sa stal v roku 1921 na univerzite v Göttingene, kde pôsobil do nástupu Nacistov k moci. Vtedy sa odsťahoval do USA na univerzitu v Chicagu, kde opäť pôsobil ako profesor. V čase svojho pôsobenia v Berlíne Franck spolu s Hertzom sledoval závislosť stupňa ionizácie na energii elektrónov v parách ortuti. Spoločne dokázali, že atómy ortuti pohlcujú energiu elektrónov po kvantách, a ďalej študoval práve kvantový charakter fotochemických reakcií. V USA pokračoval vo svojej práci na využití kvantovej mechaniky k výkladu medzimolekulárnych síl. Táto jeho posledná významná práca bola potvrdená aj experimentálne. Už ako držiteľ Nobelovej ceny sa postavil v roku 1945 do čela vedcov protestujúcich proti použitiu atómovej bomby.
Niels Henrik David Bohr, bol dánsky fyzik, ktorý zásadným spôsobom prispel k pochopeniu štruktúry atómu a kvantovej teórie, za čo získal v roku 1922 Nobelovu cenu za fyziku. Ale Bohr bol aj filozof a propagátor vedeckého bádania. Bohr vyvinul (Bohrov) model atómu, v ktorom navrhol, že energetické hladiny elektrónov sú diskrétne a že elektróny sa otáčajú po stabilných dráhach okolo atómového jadra, ale môžu skákať z jednej energetickej úrovne (alebo obežnej dráhy) na druhú. Hoci Bohrov model bol neskôr nahradený inými modelmi, jeho základné princípy zostávajú v platnosti. Bohr taktiež vymyslel princíp komplementarity: - teda, že položky môžu byť oddelene analyzované z hľadiska protichodných vlastností, ako napríklad správať sa ako vlna alebo prúd častíc. Pojem komplementarity dominoval v Bohrovom myslení vo vede aj vo filozofii.
Bohr založil Inštitút teoretickej fyziky na Univerzite v Kodani, teraz známy ako Inštitút Nielsa Bohra, ktorý bol otvorený v roku 1920. Bohr bol mentorom a spolupracoval s fyzikmi vrátane Hansa Kramersa, Oskara Kleina, Georgea de Hevesyho a Wernera Heisenberga. Predpovedal existenciu nového prvku podobného zirkónu, ktorý dostal názov hafnium podľa latinského názvu pre Kodaň, kde bol objavený. Neskôr bol po ňom pomenovaný prvok bohrium.
Počas 30. rokov Bohr veľmi pomáhal utečencom pred nacizmom. To, že Bohrov inštitút roky priťahoval a chránil židovských vedcov Nacisti veľmi dobre vedeli a taktiež aj Niels Bohr to vedel (že to vedia) a teraz, keď sa Dánsko zrazu stalo súčasťou Nemeckej Ríše), že budova inštitútu bude jednoznačne ich cieľom.
Bohr netušil, čo má robiť.
Ako sa zbaviť medailí Nobelovej ceny?
V deň, keď nacisti prišli do Kodane, pracoval v Bohrovom laboratóriu aj nadaný maďarský chemik Georgy de Hevesy (jedného dňa neskôr získa vlastnú Nobelovu cenu).
George Charles de Hevesy (maď. Hevesy György Károly, nem. Georg Karl von Hevesy;) bol maďarský rádiochemik a laureát Nobelovej ceny za chémiu, uznaný v roku 1943 za jeho kľúčovú úlohu vo vývoji rádioaktívnych indikátorov. na štúdium chemických procesov, ako je metabolizmus zvierat. Hevesy bol spoluobjaviteľom prvku hafnium.
Hevesy neskôr vo svojich spomienkach napísal: "Navrhol som, že by sme tie medaily mali zakopať," ale Bohr si myslel, že to nie je dobrý nápad, že Nemci s mínohľadačkami prekontrolujú pozemok, záhradu, a tiež že budú hľadať všade v budove.
Návrh sa mu zdal príliš nebezpečný.
A tak som sa ich rozhodol rozpustiť.
Hevesyho myšlienky sa teda obrátili na chémiu. „Možno by sme ich (medaily) mohli nechať jednoducho zmiznúť“. Hovorí, že vzal prvú a kým invázne nemecké vojenské sily pochodovali v uliciach Kodane, „bol som plne zaneprázdnený rozpúšťaním medailí Laue a tiež Jamesa Francka."
Ale nebolo to jednoznačné ľahké riešenie, pretože zlato je veľmi stabilný prvok, nekazí sa, nemieša sa a v ničom sa nerozpúšťa – okrem jedného konkrétneho chemického emulgátora, nazývaného „Aqua Regia – Lúčavka Kráľovská“, zmesi troch diely kyseliny chlorovodíkovej a jeden diel kyseliny dusičnej.
Rozpúšťanie zlata je ale dosť pomalý biznis - kyselina dusičná uvoľňuje atómy zlata, a potom kyselina chlorovodíková, pomocou svojich chloridových iónov obklopuje a zlato premieňa.
A Hevesyho kadička obsahovala dve obrovské zlaté medaily. Muselo to byť mučivé odpoludnie.
Hevesy vo svojej autobiografii hovorí, že pretože zlato je „extrémne nereaktívne a ťažko sa rozpúšťa“, išlo to pomaly, ale ako minúty ubiehali, obe medaily sa najprv zmenili na bezfarebný roztok, ktorý sa potom zmenil na slabo broskyňový a nakoniec na potom jasne oranžový.
V čase, keď nacisti dorazili, už boli obe ceny skvapalnené vo fľaši, ktorá bola potom uložená na najvyššej polici v laboratóriu.
Vedecký spisovateľ (a prispievateľ do Radiolab) Sam Kean vo svojej knihe The Disappearing Spoon o tom píše:
...Keď nacisti vyplienili Bohrov inštitút, prehľadali celú budovu, aby našli korisť alebo aspoň nejaké dôkazy o previnení, ale kadičku s oranžovou Aqua Regia nechali nedotknutú (Lebo nemali ani potuchy, čo by to mohlo byť...). Hevesy bol nútený utiecť do Štokholmu v roku 1943, ale keď sa po dni V-E vrátil do svojho ošarpaného laboratória, neškodnú kadičku našiel neporušenú na poličke.
Aqua Regia - teda "Lúčavku kráľovskú", alebo ako ju tiež nazývajú, "kráľovskú vodu“ prvýkrát pripravil slávny alchymista Abū Mūsā Jābir ibn Ḥayyān v 8. storočí nášho letopočtu. Tento tradičný prchavý roztok je zmesou kyseliny dusičnej a kyseliny chlorovodíkovej v pomere 1:3. Je to žltkastá/červená kvapalina štipľavého zápachu so silnými oxidačnými schopnosťami. Názov dostala pre svoju schopnosť rozpúšťať kráľovské alebo ušľachtilé kovy ako zlato (Au), striebro (Ag), platinu (Pt), paládium (Pd), irídium (Ir), osmium (Os) atď. Roztok Aqua regia je dymivá, extrémne korozívna tekutá chemikália, ktorá môže pri nesprávnom zaobchádzaní spôsobiť výbuch alebo popálenie pokožky.
Po návrate do Dánska urobil Hevesy pozoruhodnú vec. Opätovne použil chemický proces a pôvodné zlato z medailí vyzrážal. Potom toto vlastne originálne zlato z pôvodných medailí v januári 1950, poslal ako surový kov späť do Švédskej akadémie v Štokholme. Nobelova nadácia potom použila opäť toto pôvodné zlato a odliali Nobelove Ceny a v roku 1952 ich odovzdala pánom Lauem a Franckom. Je známe, že profesor Frank dostal svoju (znovu vyrazenú) Nobelovu medailu na slávnosti na Chicagskej univerzite v 31 januára 1952.
Aj Niels Bohr bol ocenený Nobelovou cenou (a medailou), ale 12. marca 1940 ju dal do aukcie, aby získal peniaze na pomoc Fínsku. Víťazná ponuka bola anonymná, ale neskôr anonymný kupec bol tak dobročinný, že Bohrovu medailu Nobelovej Ceny odovzdal Dánskemu historickému múzeu vo Fredrikborgu, kde ju dodnes možno vidieť.
Traja Nobelovskí laureáti (vlastne s Hevesym štyria), a ich tri medaily – každá bola buď predaná alebo rozpustená a potom zase vymenená.
Múdrosť zvíťazila na hrubou silou!
V čase vojny mali aj Nobelove medaily svoj dobrodružný život.....
