2.
Žiadna moja spomienka nekončí smiechom .
A to ma mrzí . Keď si už dieťa uvedomí , že nikdy svojej budúcej rodine nebude vedieť dať viac ako dostalo od tej vlastnej , to je smutné . Pamätám si na lásky , nádeje , sklamania , bolesť , ale zo všetkého najviac si pamätám na strach . Spomínam si na úraz najmladšieho brata . Boli sme malý . V období keď sme mali spoločnú izbu a v nej piecku ´´petrik´´ na vyššom kovovom podstavci . Útulná izba s veľkým oknom vymaľovaná na teplo . Hnedý kockovaný koberec a jedna lavica pri stole so šuflíkom . Nie je toho veľa ale nám to stačí . Mám málo rokov a moji bratia majú ešte menej . Tichý večer vládne bytu , kde svieti len jedna izba . Naša izba . A v nej my . V celom našom veľkom byte len tri deti . Ticho v ňom je desivé . Už je tma . 21hodín a rodičia ešte nie sú doma . Zvrhlo sa to rýchlo posledné čo si pred pádom toho malého bratovho tela na zem pamätám je jeho pohľad . Ako v spomalenom filme , keď v ostrom detailnom zábere autor zachytí emóciu . Dopadol . Bol to prvý z jeho mnohých pádov a aj napriek tomu jeden z najhorších . Možno preto , že to moje detské oči a mozog nevedeli spracovať . Možno .
Prisahala by som , že sa mi presne v momente ako jeho krehká hlava narazila na roh podstavca , na okamih zastavilo srdce . Zastavil sa aj čas presne na jeden nádych bolo ticho . Zdalo sa to ako večnosť . A večnosť mi aj trvalo kým som k tej zlomenej bytosti dobehla , hoc to bolo len zopár metrov . Vo všetkých filmoch či rozprávkach je to práve mama , čo ošetruje svoje zranené deti . A ona tu nie je . Čo robiť ?! Zodvihla som ho a uložila na posteľ . Adrenalín vlial síl do útleho dievčenského tela . Môj o päť rokov mladší brat vzlykal sediac na posteli , keď ho moje ruky pojali do náruče hľadiac chrbát maličkého telíčka . Nikdy nezabudnem na pocit , keď ruky zachytili vlhkosť košele pyžama . Nie nikdy nezabudnem na desivý pocit zistenia prítomnosti krvi . Veľkého množstva krvi rinúcej sa z rany na temene hlavy . Ústa zrazu odmietali tíšiť chlapcov nárek . Ako ? ! . . . Čo ? ! . . . Prečo ? ! . . . Čo robiť ? ! . . . Prebehlo v sekunde hlavou , kým sa ako tak zorientovala . Ako zanechať zranené mláďa inému mláďaťu aby ďalšie o málo staršie šlo hľadať pomoc . Uvedomujúc si pominuteľnosť bytia utekám z bytu . Bosá v nočnej košeli k prvým dverám čakajúc , že niekto otvorí . Otvorili . Aj cez vzlyky a nesúvislý prejav vyplašeného dieťaťa pochopili a poskytli pomoc . Vzali ho na pohotovosť cudzí ľudia . Za ruku ho nedržala mama . Bol tam sám . Domov ho prinieslo náručie cudzej ženy . Kým sa tak stalo my so starším bratom sme zostali sami . Ešte sa chvel ako plakal . Potichu v sebe . Ešte som sa chvela . Z celej tej zmesky bezmocnosti , hnevu , smútku , ale hlavne strachu . Bála som sa , že som zlyhala . Bála som sa , že o neho prídeme , že sa nám už nevráti . Bála som sa návratu rodičov . Bála som sa aj že sa nevrátia . Nezaslúžili si nás. Myslím , že nikdy nemali mať deti . A myslím si tiež, že nám viac vzali ako dali .
