Ľudmila Nárožná
rozchod
Dnes je cesta do pekla dláždená dažďovými kvapkami , čo stekajú z neba po mojom tele down, k horúcej síre trápenia . . .
Dnes je cesta do pekla dláždená dažďovými kvapkami , čo stekajú z neba po mojom tele down, k horúcej síre trápenia . . .
Na torzo mesta dopadajú kvapky dávajúc mestu tvár v tomto anonymnom svete . Dostalo meno . Sakury stmavli . Už nekrášlia ani nevoňajú . Možno len v spomienkach iskria láskou milencov sediacich a túžiacich na lavičkách v ich tieni . Nebo zo zemou spájajú len blesky a plač . Stojí na terase sama a hladí na horizont sfarbený vášňou dočervena . Môcť tak splynúť s okolím a uniknúť rutine v ktorej uviazla . Len na chvíľu zavrie oči a nadýchne sa chladného vzduchu ... nejde to , uniknúť .
Prepáč mi , že pre svoj strach nechcem vidieť tvoju snahu . Prepáč mi , že pre svoj strach mam toľko múrov okolo seba . Prepáč mi , že kvôli strachu stránim sa dotykom . Prepáč mi , že pre môj strach chcem zostať silná . Prepáč mi , že nechcem plakať . Prepáč mi moju tvrdohlavosť , neústupnosť .
Zo sna ma zobudila nočná mora . Vedľa v izbe vypadol ti pohár . Zazneli črepiny . Na dlážku dopadla slza . Alebo krv ? Dnes to už netuším . Dnes ma už len mrazí keď zo spomienky doľahne ku mne tvoj slabnúci hlas . Býval to výkrik , dnes sotva šepnutie spoza zákrut pamäte .
Niekedy je ťažké zvyknúť si a skloniť hlavu , niekedy je ťažké stáť s hlavou vztýčenou a hľadieť priamo cez prekážky ktoré bránia dovidieť k cieľu . Tak smutný je úsmev sôch vo fontáne . Stojíme oproti sebe . Sme odrazom v zrkadle . Navzájom meníme si smútok duší . Námestie okolo nás zahalilo ticho zmiešané hmlou a dažďom .
Sedím v autobuse na ceste za niečím novým . Nemám výčitky . Nemám obavy . Nemyslím na nič . Nespomínam . Neplánujem . Za oknom sa mení scenéria sveta . Nížiny striedajú hory . Lúky polia . Ľudia ľudí . Pominuteľnosť okamihu . Poludnie vystriedal súmrak , keď sa moja noha dotkla chodníka nástupišťa . Vietor na tvári zmyl strach a neistotu , odvial prestrašený pohľad .
Jedného dňa som stála na rázcestí otázky – kam ?! Bolo úplne jedno akou stranou sa vydám , či pôjdem pomaly alebo rýchlo . Či vykročím v pravo , alebo naopak tou druhou stranou . Človek si vždy vyberie ľahšiu cestu . Ale otázka znie : Naozaj bola jednoduchá ?
Po sklamaní čudný pocit v ústach rovnako ako v hlave . Chce sa mi plakať . Chce sa mi kričať . Chce sa mi utekať . Chce sa mi urobiť čokoľvek aby som ten odporný pocit bezmocnosti zničila , alebo minimálne prekryla niečím iným . Chcem necítiť nič . Len sa nadýchnuť .
Z ranných driemot ma vytrhol slabý hlások -maminka- malou rúčkou si drobná slečna odhrnula zlaté vlásky z čela -maminka nebuvaj už , maminka- usmejem sa a ešte na okamih zaborím hlavu do vankúša v márnom očakávaní , že mi snáď princezná dožičí čo i len chvíľu spánku navyše . Márne . Nežne sa mi vyšplhá na chrbát a rúčkami ma objime okolo krku . -maminka stačilo , poď -
V panike myká kľučkou na dverách - pustite ma ! Pustite ma von ! No tak ! – v zúfalstve zvezie sa k zemi , a vyroní obrovskú slzu naplnenú výkrikom ! Prosím ! . - Nie , nechaj ma - prosia oči – nie – hlava klesne do dlaní - choď preč – zašepkali ústa .
Po dvoch dňoch trápenia zoslalo nám nebo dážď a mojím telom prešiel život . Tak ako vo sne bez rozmýšľania , automaticky telo vyšlo na balkón a roztiahlo krídla . A dážď kropil horúcu kožu nahej ženy .
Mojím životom sa míňajú rôzni ľudia . Muži . Ženy . Rôzne typy , rôzne povahy . Niektorí zanechávajú viditeľné stopy , iní naopak . Sú však traja muži , ktorí v mojom živote zostanú dlho , dovolím si povedať , že do konca môjho života . Pochopiteľne prvým je môj syn , druhým môj mladší starší brat Miňo a tretím si ty . . .
Keby každý hľadel na seba predišli by sme mnohým nepríjemnostiam a konfliktom . Dovolím si oprieť sa o tento fakt , ktorý poznáme všetci . Ale prečo si teda obtierame jazýčky o osudy iných ...
Prechadzam mestom . Ulice vyľudnene vítajú moje kroky . Vo vzduchu cítiť dažď . Vo vzduchu cítiť strach . Je ticho a hrdlo zviera úzkosť . Za chvíľu budem doma . Piatok , voľný večer sľubuje slobodu . Ale sama
pozeram na dno a do dna svojho ja . Tak ako keď z balkóna hľadíš na chodník pod sebou . Rátam si oschodia , Stupne vlastného pekla . Na ktorej úrovni si sa vôbec zastavil , keď na teba hľadím zhora ?