4.
Spomínam si na deň , keď sa to stalo . Jar , zeleň , púpavy . Pole za bytovkou sa zazelenalo rovnako ako aj lesík , ktorý ho lemoval . Klasický jarný deň na dedine . Za oknami záhrady , zvieratá a ploty . Pletivové ostré ploty . Hrajú a tam deti . Medzi nimi aj môj malý brat . Desať ročný rozbláznený chalan čo hľadá dobrodružstvo za každým rohom , v každej korune stromu . Teraz majú hru na hrdinov , čo musia stoj čo stoj urobiť niečo stvorené len pre nich . Predpokladám , že súčasťou hry bolo preliezť plot deliaci dvor a pole . Pozorujem ich z diaľky už pár chvíľ neviem od scénky odtrhnúť zrak . S bojovým pokrikom postupne zdolávajú prekážku . Hrdinovia dňa . Na rade je ten môj. Neobratne sa škriabe hore a prelieza . Ostáva mu už len preniesť váhu a bezpečne sa dostať k cieľu . Nie . Šmyklo sa mu . Padá . Zostáva však chvíľu zachytený rukou na ostni plota . Preťal si žilu . V momente zbledol intuitívne si ranu chytil a utekal ku mne . Snáď s nádejou , že mu sestra pomôže . Bežím mu naproti . Chytím mu ruku a bežíme spolu hľadať pomoc . Zvieram mu ranu a cítim ako stráca krv . Cítim ako slabne . Dobehli sme . Bola mu poskytnutá pomoc . Cudzí ľudia ho vzali k lekárke . Nechali ma tam stáť samu s krvou na rukách . Presne v tom okamihu sa mi zastavilo srdce . Presne v tom okamihu už môžem plakať . A tak s každým jedným zranením mojich lások , a boh vie že ich bolo požehnane , pribudol mi na chrbte šrám a na duši hromada výčitiek . Mnoho nevypovedaných . Mnoho áno .
