5.
Pochádzam teda z kompletne nekompletnej rodiny . Rodiny , ktorej nezáleží na jej zachovaní . Veľakrát ma vyhodili . Veľakrát som ušla . Vždy som ale zostala nablízku súrodencom . Aj oni mne aj napriek tomu , že to mali zakázané . Žijem len vďaka nim . Často krát som nastavovala tvár , keď prišiel úder . Bola som tu vždy pre nich , keď potrebovali . Vždy , keď rodičia nevedeli trafiť domov . Rozprávali sme sa , spoločne sme sa radovali , spoločne sme smútili . Spoločne sme preliezli školou . Boli sme tu pre seba vo všetkých dôležitých situáciach . Dlho sa rozprávali . To čo mnohých rozdeľuje , nás spája . A časom prišiel okamih , keď sme si vymenili role . Keď moje vyčerpané telo a zničenú dušu skryli a chránili vlastným telom . Bránili a bili . Zachránili . Paradoxne pred vlastným otcom . Bolo to prvýkrát , čo otec zažil odpor či zlosť zo strany detí , aj keď už dávno deťmi nie sú . Vďačím im za život . Nebyť ich otec by ma v záchvate amoku z alkoholu zabil . Doslova . Zvláštne však je , že spomienka na to , ako sa otec na mňa zaháňa všetkým čo má poruke , vrátane stoličky , vôbec nepatrí k tým najhorším . Nie nedalo sa mi dýchať . Srdce mi takmer nebilo . Podlomili sa mi nohy a telo prvý krát zaujalo polohu plodu bezmocného a odovzdaného . Prvýkrát som nemohla úplne nič . Po 18tich rokoch nátlaku , bolesti , strachu , telo odmietlo bojovať . A vtedy tu boli oni . Boli tu pre mňa . Odvracali útoky otca . Snáď to robili z lásky . Možno s hnevom , ale dnes je to už jedno prečo . Proste tu boli. Zachránili ma . Nikdy sme sa o tom nebavili . Vedeli čo pre mňa znamenajú , vedeli aj že už viac tam nemôžem zotrvať . Odchádzala som a otec plakal . Ako malý chlapec . Bolo mu ľúto . Neobzrela som sa .
