Prechádzam mestom . Ulice vyľudnene vítajú moje kroky . Vo vzduchu cítiť dážď . Vo vzduchu cítiť strach . Je ticho a hrdlo zviera úzkosť . Za chvíľu budem doma . Piatok , voľný večer sľubuje slobodu . Ale sama . Deti na prázdninách , partner v nedohľadne . Nechá ma čakať . Nevadí moje oči už dávno omrzelo vyzerať ho v diaľke . Zapálim sviečky . Zabalím sa do deky a usadím unavené telo do kresla oproti oknu . Celý život sa rada dívam na dážď . Uši mi hľadí šum . Božská symfónia kvapiek narážajúca na sklo , dlažbu , zábradlie , či odkvap . Keď príde čas odbijú zvony a spustia allegro . Zúrivé finále vyburcuje adrenalín majstra . Viečka prikryjú zrak . Nechajú oči len tak . Cez viečka zabliká sviečka . Ako maják čo ukazuje lodiam smer , nechá mi myseľ uletieť . Zrazu sme na lúke pri jazere .
Ja , ty deti . Myslím , že kdesi okolo behá pes . Voda zrkadlí pokoj , vánok odvieva výčitky . Zostal len smiech . Zostala len láska . Zostal len okamih prítomnosti . Vietor k nám zavial dym s neďalekého ohniska . Objímajú ma deti . milujem ich . dym silnie . Ilúzia stráca na obrysoch . Utíchol smiech . Ostal len dym . Nastala žiara . Horím . Nebolí to . Plamene ma hladia . Sviečka im dovolila únos . Prekvapili ma v spánku . Hladím na seba z výšky . S úsmevom na perách . Je mi fajn . Moja posledná spomienka nepatrí bolesti . Nepatrí samote . Moja posledná spomienka je na život . Presne taký ako som vždy chcela . Pokojný a šťastný . Zo mňa zostáva už len torzo . Z vybavenia bytu tiež . Už po mne nezostalo nič . A vonku bliká maják . Vydám sa za ním . Cez slzy prítomných , cez sny mojich lások . Prejdem popri vás a zanechám vám mrazenie v zátylku . Vydám sa za svetlom v tme . Sama som svetlom . A prší . Allegro strieda tiché pianissimo . Kdesi v tom tichu sa rodí život . Dážď zmyl bolesť , dážď ukončil noc .
Nastalo ráno . . .
