Čo sú sny . Čo znamenajú ? Náhodné obrazy ? Spomienky ? Čo sny , ktoré sa opakujú . Čo sny , ktoré nám nedajú spávať ? Mne sa dlhé roky jeden opakuje . Je to tak dlho , že sa už ani nepamätám , kedy sa to celé začalo . Rozhodne ale skôr než som dospela , rozhodne skôr ako som porodila a rozhodne skôr ako by som si sama priala .
Je tma . Novembrová noc sa čoskoro stretne
s ránom . A ja sa krčím v kríkoch pri kostole starej dediny . Neviem rok , ale cesty ešte nie sú upravené . Namiesto asfaltových trás ju tvoria ušliapané nerovné cestičky . Nie je to tu osvetlené , ale aj napriek tomu sa naproti mne črtajú obrysy kríža . Mám v očiach slzy . Vo vnútri strach . Tam niekde je niekto o koho sa veľmi bojím , a ku komu sa už nemôžem vrátiť . Viem že mám deti . Viem však ,
že musím utiecť . Neviem prečo . Neviem kam . Neviem pred kým . Stará krajina , jedna hlavná ulica sedliacke domy a hory a lesy pasienky , zvieratá , kostol , rieka , drevený dlhý most . Musím bežať . Musím újsť . Pred niečím . Pred niečím čo nevidím . Niečím čo neviem pomenovať ,
ale natoľko reálnym , že tuhne krv v žilách .
Som bosá . Mám na sebe len čosi , čo pripomína nočnú košeľu . Som špinavá a strapatá a je mi zima . Utekám . Robím malé , ale rýchle kroky . Stále sa obzerám . Stále a stále . Dych sa mi zrýchluje . Srdce bije na poplach . Ešte chvíľu a prestane bit . Rezignuje tak ako rezignovala myseľ . Dookola opakujúc jednu frázu . Jednu jedinú posratú frázu , kde pobáda telo pokračovať . Utekaj , bež , do toho ! Rob to kvôli nim ! Okamžite ! Vzchop sa ! Vysiela pokyny , rozkazy , prosby . . . nalieha na slabé telo . . . ale kam máš ujsť
keď nieto úniku . Som ňou . Ide . Beží . Cestou , necestou , ráňa bosé nohy krvaví ich skalkami ,
či tŕňmi aby ich potom omočila v ľadovej mláke kdesi medzi cestou a cieľom . Beží ku brehu .
S pocitom štvanej zvery skrývajúcej sa pred lovcom hľadá útočište . Je zima telo jej krehne , studená rieka uberá zo života . Pokračuje snaží sa plávať , ale skôr necháva odnášať svoje telo a udržovať ho nažive . Ešte cíti na temeni pohľad lovca , ešte nie je v bezpečí , bojí sa obzrieť . O pár hodín bude svitať avšak tma ešte kreslí na brehy strašidlá zo siluet nahých stromov . Nebojí sa ich , v jej hlave sa usídlil strach z niečoho oveľa vážnejšieho ,
ale neznámeho . Musí pokračovať . A musí prežiť aby sa mohla vrátiť , keď mora pominie . Prúd ju unáša k mostu , ktorý spája dve časti neďalekého mesta dokopy . Prúd ju smelo , no nežne primäl
k strednému pilieru tvoriaceho kupolu . Architekt akoby presne vedel čo sa udeje o niekoľko desiatok rokov neskôr keď teraz žena vkročila , alebo skôr vplazila na tento suchý kúsok zeme .... Pokúsi sa vztať na nohy , no spadne . Znova a znova . Skrehli jej , stuhli . Odmietajú poslušnosť pokračovať v tej hroznej ceste zimou . Znovu padá . Tvár jej pred nárazom zachránili len ruky , ktoré inštinktívne vystrelili vpred tušiac pád . Bezvládnosť tela , no sila duše vyženie slzy do očí . Horúca kvapka povzbudí zvyšok tela . Zodvihne hlavu s očakávaním otvorí oči . Sneží . Malá krehká vločka ju pobozká na čelo . zranené telo sa pozbiera . Zhrbené a trasúce urobí prvý neistý krok . Strach pominul . Nádej pominula . Zostalo už len ticho . Malé kroky zničenej bytosti vedú ju ďalej . Nesmie tu ostať . Sama . Nesmie sa predsa vzdať . Nohy jej krvácajú , no neprestávajú kráčať . Ide , pokračuje k okraju piliera . Pokračuje cez rieku k brehu . Voda odplavuje akékoľvek pozostatky citu . Noha vkročí na breh a druhá ju nasleduje . Ruky pomáhajú . Vyšla z vody , pokračuje . Štverá sa . Strmý breh po troch metroch končí metrovým múrikom . Už je skoro tam . Svitá . Načiahne sa nazrie spoza múrika . Staré mesto . Ulica vydláždená , staré lampy vozy s konmi , dobové odevy , a žobráci v roztrhaných hnedých vlnených kabátoch . Aj ten najúbohejší z nich mal na sebe omnoho viac než ona . Nikto ju nevidí . Nikto ju nechce vidieť . Úbohú ľudskú trosku , strapatú špinavú , polonahú doráňanú . Preliezla múrik . Telo s úľavou rezignuje , ruky odmietajú chrániť , padá . Tentokrát už naposledy . Posledný krát s privretými očami cez zahmlený zrak vidí bežať svoje deti . Bežia k nej . Jej nádej . Jej pokoj . Jej láska ...
Mávam sny . Takmer každú noc . Nie na každý si pamätám ale tento ma prenasleduje už roky . Dedinu v ktorej sa odohráva je reálna . Poznám ju aj keď teraz vyzerá úplne inak . Drevený most po vojne nahradil most betónový . Hlinené cesty zasa asfaltové . No atmosféra zostala . V súčastnosti mam deti . Dve rovnako ako v sne . Dnes neutekám . Dnes je to iné , ale sen sa mi vracia . Buď celý , alebo len spomienka naň . Rozhodne je však úplne iný ako tie ostatné , pretože po prebudení z tohto sedím na posteli s tvárou v dlaniach a premýšlam , či to bol skutočne len sen , alebo spomienka . . .
