
Dnes ráno bezvládne ležiace telo mi uštedrilo ranu .
- Ešte ani nežiješ už bolíš - ,
zašomral hlas
oči vpustili do vedomia potrebnú nutnú dávku svetla na to ,
aby mozog vydal telu pokyn - VZTAŤ !
Pokrčená nádej rozprestrela ruky a skočila slobodná preč .
Rozlúčila sa len smietkou v oku , ktorú z neho vyprevadila slza .
Nastalo ticho .
Pokojný smútok ľahostajnej duše , ktorá je všetkým ľahostajná .
Žiť či nežiť ?! - otázka dnešného dňa .
Vlastne aj minulých , vlastne aj budúcich .
Je také ťažké žiť v jednoduchosti udalostí .
A niet kam újsť , vlastne načo aj utekať pred sebou samým .
Pozrieš sa vpred a oproti tebe stojí tvoj najväčší nepriateľ .
Niekedy je pohľad do zrkadla
naozaj ťažký