Hľadíme na seba s výplodom fantázie pre mňa neznámeho umelca . Zavládol pokoj , v diaľke počuť zvony . V rovnako pomalom tempe okrem nich bije aj moje srdce . Cítim sa chladná , ako tá skala . Vlastne necítim , som . Stratili sa ľudia , stratilo sa námestie , stratila sa voda z fontány , stratil sa dážď , stratilo sa svetlo , zmizla tma . Len naše oči . Kamenné , chladné , necítiace , so slzou na krajíčku , ktorá demonštruje bývalý pozostatok posledného bolo . Nemám strach . Nemám už pochybnosti . Nemám otázky ani odpovede . Nemám už áno . Stratila som nie . Odišlo aj možno . Kdesi vo vnútri telesnej schránky bliká kontrolka S.O.S mozgu . Spojenie nefunguje . Nič nie je tak ako pred tým . Dnes na námestí čakal na mňa vo fontáne môj anjel strážny . Čakal kým ho moje oči nájdu v lúčoch vody abstraktného umenia . Stojím tu oproti tebe a ty napĺňaš moje bunky . Niekto niekde zapálil sviečku a zľahka zahral na varhany ... Rachmaninov .... zablyslo sa , začalo liať . Vidím v tebe obrys plameňa sviečky . Túžim sa ťa dotknúť . Nie . Dravý dážď chladí túžby . Dážď zmyje hriechy tela . Zmyje šmuhy rečí . Pohladí tvár . Zmáčaná stojím uprostred symfónie . S allegrom odišla ťažoba sochy . Moje stáva sa tvojím . A cítim krídla . Sloboda dovolí mi vzlietnuť v ústrety kvapkám . Je polnoc môjho života . Zazneli zvony . V kaplnke Mária zopla ruky a zdvihla hlavu k synovi na kríži .
