Pozerám na dno a do dna svojho ja .
Tak ako keď z balkóna hľadíš na chodník pod sebou .
Rátam si poschodia .
Stupne vlastného pekla .
Na ktorej úrovni si sa vôbec zastavil , keď na teba hľadím zhora ?
Si tak ďaleko na dotyk no dosť blízko na dohľad .
Keby bolo také ľahké odlepiť sa a skočiť .
Ponoriť sa do seba .
Nájsť sa . Alebo stratiť .
Možno sa len zďaleka obísť a stať sa niekým iným .
Premýšľam nad ničím a ničím sa myšlienkami .
Za oknom nebo smoklí . Tvár mu zosivela .
Pribrala vrásky bleskov .
O chvíľu hrom odštartuje slzy .
Prvé kvapky dopadajú na okennú tabulu silou a v sklone násilne pútajúc pozornosť pozorovateľa ,
ktorý nepozorovane i nepozorne trhne hlavou smerom k oknu . Nebo plače . Z neba prší .
Na ľudí , na deti , na psy a mačky , na ženy , na mužov .
Nevyberá si obete svojich dotykov .
Dotkne sa , pohladí a upadne do zabudnutia .
Každá kvapka nesie to svoje .
Pohladenie .