rozhodnutie ísť

-Dobrý deň , slečna našiel som si v mailoch kontakt na Vás , teda môžem Vám tykať ? Ok poďme k veci volám sa Tomáš a . . . – pamätám si akoby to bolo včera čo som počula v telefóne jeho hlas , ale je to už päť rokov čo ma práve tento okamih vtiahol do novej sféry môjho života . Pred ukončením telefonátu som mu povedala , že si to musím premyslieť . Začala som teda premýšľať . Trvalo mi to tri dni . Tri dni spisovania pre a proti , tri dni predstáv , tri dni zatracovania a odhodlávania , tri dni križovatiek . Chýbal mi semafor . Chýbala mi rada . Telom mi prešli zimomriavky . Vedľa v izbe hádka , na stole lekárska správa , v očiach slzy , v rukách telefón . Odchádzajúca správa našla prijímateľa . Prišla odpoveď - ďakujem zajtra večer ťa počkám na stanici . Tomáš – je leto , ale mňa striasa zimnica zlosti , bezmocnosti zúfalstva a žiaľu . Pochopí ma len sučka Dzayka a pritlačí sa ku mne . Moja ruka na jej tele zažíva terapiu blízkej bytosti . Ukľudňuje . Potlačí plač . Zaspávam . Vonku je ešte deň , mama buchla po stole , otec ju ohriakol . Všetok ten hluk prechádza do ticha . Rada spím . Vtedy ma nič nebolí . Občas prichádzajú nočné mory , občas spomienky , ale vždy prichádza pokoj .