Vilko si vybral ako narodeninový darček výlet loďou, čo ma dosť potešilo, keďže sme v Anglicku 8 rokov a ešte sme na podobnom výlete neboli. Cesta do Richmondu bola super. Vilko pobehoval po lodi ako utrhnutý z reťaze a ukľudnil sa na chvíľku až keď nám jedna staršia pani ponúkla miesto v rohu pri okne, odkiaľ bol fantastický výhľad tak na Temžu, ako aj na kapitána lode. Pán, ktorý bol s ňou sa k nám prihovoril a ukazoval nám všetky zaujímavé budovy, ktoré sme cestou videli a postupne sme sa začali rozprávať o rôznych veciach. '72 rokov som bývala v Kingstone', povedala pani, ktorej by som tipovala takú sedemdesiatku. Jej strieborné, dokonale upravené vlasy ma nechali trošku v hanbe, keďže jediné, čo som stihla urobiť s tými mojimi ja bolo, že som si ich narýchlo zopla a šupla do nich okuliare, aby nebolo vidno, že už potrebujú novú farbu aj nožnice. Bola som zarazená, keď mi pani povedala, že má 92 rokov. O 20rokov viac, ako som jej tipovala. Úžasné! Sen každej ženy. Zasmiali sme sa nad tým a pani, ktorú jej partner neoslovil ináč ako 'MY DEAR HELEN' (moja milovaná Helen), sa šibalsky usmiala a hovorí mi : 'A TOTO UCHO MA 81'. Deduško sa usmial a pobozkal babičkinu ruku. 'A vy ste odkiaľ moja zlatá ?' opýtal sa ma deduško, ktorý sa mi takmer za každou vetou ospravedlnil, že nehovorí veľmi zrozumiteľne, keďže je 6mesiacov po porážke. 'Zo Slovenska', odpovedala som a čakala, že budem musieť vysvetľovať, kde sa Slovensko nachádza. Ale tu sa deduškovi rozsvietili očká a hovorí : 'Ako sa máš ?' Zarazilo ma to. On to zbadal a začal vysvetľovať, že býval v Ostrave a v Plzni takmer trištrvte roka a stretol tam veľa Slovákov. Nevedel si vynachváliť české pivo a knedlíky. Rozprával rôzne humorné zážitky, ľudí pomenúvaval krásne neskomolene českými menami a zrazu sa začal trápiť, lebo si nemohol spomenúť na to, ako sa volal ich domáci. 'Viete moja, po tej porážke mi už pamäť tak dobre neslúži ako inokedy.' Ja som takmer trikrát mladšia ako títo úžasní ľudia a moja pamäť mi neslúži ani toľko. Citila som sa tak dobre v tejto spoločnosti, až mi začalo byť smutno, keď som postrehla, že sa blížime do Richmondu. Rozlúčili sme sa a ja som si uvedomila, že sa mi týmto stretnutím zmenil život.
Hocikedy, keď je mi smutno, tak si na týchto krásnych ľudí spomeniem a v kútiku duše dúfam, že o 59rokov sa zveziem na podobnej lodi aj ja. Budem mať krásne upravené strieborne vlasy, moje 'UCHO' ma bude držať za ruku a myseľ mi bude slúžiť tak, ako spomínanej babičke a deduškovi. Staroba totiž nemusí byť vôbec depresívna, keď máš pri sebe človeka, ktorý ťa ľúbi, keď máš na čo spomínať, keď sa máš na čo tešiť. Len treba žiť tak, aby človek mal na čo spomínať a nemal sa za čo hanbiť.
