A to doslova a do písmena. Som stratená stále. Kam sa pohnem, tam zablúdim. Tí, čo ma poznajú, chytajú hystériu už popredu a počas mojich presunov ma neustále bombardujú smskami a telefonátmi, čím mi počas jazdy spôsobujú ešte dôkladnejšie zablúdenie.
Prím u mňa v tomto ohľade hrá Bratislava. Ja viem, vy domorodci ťažko uveríte, ale pre nás cezpoľných je vaše mesto totálna džungľa. Tak odbočujem cez tri pruhy, motám sa v jednosmerkách a k slzám ma doháňa, keď chcem zaparkovať, najlepšie tak, aby som si vozidlo ešte niekedy našla.
Redakčná rada:
- Kde si ? - pýta sa v telefóne nervózna kolegyňa.
- Ja neviem.
- Čo vidíš?
- Domy.
- Aká je to ulica?
- Ja neviem. Snažím sa dostať na jej koniec, aby som si prečítala tabuľku.
- Nejaký zaujímavý dom tam nie je?
- Je. S takými dvoma levmi.
- Vieš čo, stoj a ani sa nehni. Idem si pre teba.
Školenie:
- Kde si toľko?
- Ja neviem. Myslela som, že všetky tie trolejbusy idú rovno, ale tento napotvoru zabočil, tak som z neho vystúpila.
- A čo vidíš?
- Kamzík.
- Panebože!
Aj návraty domov sú plné neočakávaných prekvapení.
- Tuto pri poisťovni odbočíš a potom už len rovno na diaľnicu. Nemôžeš zablúdiť.
- Dík a čau!
Po polhodine na pumpe:
- Prosím vás, nemáte mapu Bratislavy?
- Nie, nemáme. A čo by ste potrebovali?
- Vedieť, kde som.
- Vo Vrakuni.
Džípíesko v mojej hlave zdá sa nie je nainštalované. Aj dnes som sa o tom presvedčila. S dostatočnou časovou rezervou sa dvíham z porady, aby som stíhala zber detí zo školy a škôlky. Kolegynka ide so mnou. Hneď som spokojnejšia. Pomôže mi vymotať sa z Bratislavy, vyložím ju v Senci a tradá - domov.
- A naspäť na diaľnicu pôjdeš po tej ceste, po ktorej sme prišli.
- Jasné. Nie je problém.
O desať minút. Telefonujem.
- Marika, to som zle, že - Veľký Biel ?
- To si zle, veď som ti hovorila, že po tej istej ceste a na kruháči doprava.
- Lenže ja neviem, čo znamená na kruháči "doprava".
- Tak to otoč.
Operatívne som podnikla tento manéver. Na uzučkej uličke, na ktorej konci isto už líšky dávali dobrú noc.
Ups. Predným kolesom som demaskovala jarok zanesený blatom. Nárazník zaškŕkal o asvalt. Už som bola na bruchu. Motor reval. Spiatočka na plné, bahno striekalo do výšky.
- Čo sa deje?
- Zavolám ti neskôr. Som sa zahrabala.
- Ježiši...
Vyleziem z auta a ono na bruchu... Do kelu! Keď sa mi tak odtrhla olejová vaňa... Čo tu vo Veľkom Bieli?! A čo decká v škôlke?! Sadám ešte raz, túrujem s plným vedomím, že tomu ešte viac škodím, ale zúfalstvo je mocnejšie ako rozum. Ľudoprázdna ulička v ľudoprázdnej dedinke.
V tom mi niekto pobúcha po kapote.
- Čo sa vám stalo?
- Ále, išla som sa otáčať a nevšimla som si jarok.
- Dajte lano, vytiahnem vás.
Milý pán zacúva svojím autom za moje. Lano sa našlo. Len ten dzindzík na prichytenie nám chýba. Kľaká si na mokrú cestu a hľadá, kde by to uviazal. Hrabeme v kufri plnom chrumiek, výkresov a plyšákov, že by sme našli niečo, čím by sme niečo odklopili a lano niekam zadzindzíkovali. Dvíha koberce, nakúka zo spodu, z boku, no auto sa zdá príliš kompaktné na to, aby sa dalo niečo niekam priviazať. Opačuje rezervu, či tam niečo nenájde.. skúša nájsť hever... telefonuje s mojím manželom a neskončí o nič múdrejší...
Pravdupovediac, ja byť ním, už sa na seba dávno vykašlem.
Ale zdalo sa, že sa do problému zakusol s plnou vervou.
- Čo už...Počkajte, zoženiem nejakých chlapov a skúsime to vytlačiť.
Zohnal jedného chlapa.
Ochotný deduško pomalým krokom prikráčal k autu a spoločne sa doň zapreli. Spiatočka, plyn, fŕkajúce blato, hučiaci motor...Po chvíli zápasu som z toho vonku.
Tisíckrát ďakujem. A ešte chcem veľmi pekne poďakovať aj tu.
Ďakujem Vám, milý pán zo zeleného auta s ešpézetkou PK 865 AY. Veľmi ste mi pomohli. Vďaka vám som deti zastihla ešte v škôlke a nie v stratách a nálezoch.
Aj diaľnicu som napokon našla.
Neviem, či sa z toho dá liečiť, či sa to dá naučiť alebo natrénovať. Či je niekde koniec tomu môjmu strácaniu sa. Myslím tým šťastný koniec, bo sa obávam jedného - že raz sa stratím tak, že ma už nikdy nikto nenájde.
