Mali fotografiu a krátku správu o dieťati. Prišli sa na ňu pozrieť do domova. Vychovávateľka ich zoznámila a odbehla pre sociálnu pracovníčku, aby sa aj s ňou mohli pozhovárať.
Keď ju Katka a Peter uvideli, vedeli, že to je ona. Ich malá princezna. Mala desať rokov a hlboké čierne oči. Slušne sa pozdravila, nenútene im odpovedala na otázky, rozprávala o škole a kamarátkach.
Stačilo im päť minút a boli rozhodnutí.
Potom prišla sociálna pracovníčka detského domova. Predpustila Zuzku a nádejných rodičov zobrala do svojej kancelárie. Katka a Peter sa usadili na dve stoličky z druhej strany jej stola. Bez prípravy a bez výstrahy im hovorí: "Tú si neberte! Je to malá kurva."
V prvej chvíli im obom takmer vypadli oči z jamôk. Nechceli veriť tomu, čo počujú. Toto milé dievčatko? Tento anjelik? Veď je to ešte dieťatko. Neexistuje!
Vraj už bola s každým? Neveríme!
"Dobre vám radím, tú si neberte!"
Zronení prišli domov. Preberali to z jednej i z druhej strany. Rozprávali sa do rozvidnenia. Niekoľko prebdených nocí. Hrôza a smútok sa miešali v ich slovách aj v ich snoch. Je to pravda? Lož? Ohováranie? Ako sa to tomu drobčekovi stalo? Čím to je?
Položili tieto otázky i sociálnej pracovníčke. "Jednoducho je to tak."
A vtedy si povedali, že oddnes to už tak nebude. Zuzku si priviezli domov a Katka kupovala konečne šatôčky a zapletala jej vrkoče z dlhých vlasov. Ešte boli málo spolu, preto sa túto tému nesnažil nikto otvárať a zapadala prachom.
Až raz boli deti spolu v izbe samé. Keď Peter nečakane vstúpil, vrátila sa ľútosť, žiaľ, hnev a smútok. Všetko naraz v jednom pocite. Skutočne vedela, čo je to súlož.
Plakali, rozprávali, hrešili, riešili, kázali a karhali. Napokon sa odhodlali vyhľadať pomoc. Nie, nevrátili ju, nezavrhli ju. Chceli, aby bola ich. A ešte stále chcú. Prešlo pár rokov a oni strážili ešte dôslednejšie. Chceli ju a ona chcela ich.
Ich častá otázka? "Čo jej to porobili?! Veď bola ešte dievčatko!"
Čo malá Zuzka musela prežiť, kým získala povesť "malej kurvy"?
Koľko utrpenia zniesla?
Čo tomu predchádzalo?
Dostali sa k nej starší chlapci? Vydierali ju? Šikanovali?
Uplácala niekoho svojím telom, aby mala akési výhody?
To sa asi nedozvieme. Snáď keď bude mať Zuzka silu a vek na to, aby nám o tom porozprávala sama. Teraz mlčí. Je to slečna. No vtedy bola dieťaťom.
Položme si ďalšie otázky:
Aký je to prístup personálu, ktorý si je vedomý toho, čo sa za bránami ústavu deje a neurobí žiadne opatrenia?
Aký je prístup sociálneho pracovníka, keď dobre vie, že je dieťa zneužívané a napriek tomu trvá na tom, aby zostalo v tomto patologickom prostredí?
Je to profesionálne vyhorenie, alebo zmierenie sa s krutou realitou?
A slovo "kurva"?
Kde v tom všetko je dieťa?
Bohužiaľ, nenašla som jediný výskum, ktorý by sa zaoberal kategóriou vzájomného zneužívania detí v ústavných zariadeniach. Preto som sa opýtala ľudí z praxe.
Je to vraj časté. Ba pričasté. Nikto neustriehne každú minútu času. Detí je veľa. Niektoré si priniesli do detského domova bolestné škriabance na duši. Boli sexuálne zneužívané svojimi otcami a otčímami. Vedia o zakázaných komnatách, kam nemali vstúpiť. Vstupovali do nich viac ako bolestne a preto ich poznajú.
To, čo vie väčšina náhradných rodičov je, že sebaukájanie je náhradou lásky pre deti, ktoré opustil svet. Čím väčší je deficit lásky, tým väčšia je potreba uvoľnenia stresu. Baženie po pocitoch, akýchkoľvek pocitoch, ich vedie k tomu, aby si búchali hlavičku o postieľku, alebo aby si našli na tele miesta, ktoré im prinesú uvoľnenie.
Je vzájomné zneužívanie pokračovaním tejto cesty?
Deti sa rodia ako tabula rasa. Nepopísané a nepoškvrnené. Ich talenty môžeme rozvíjať a ich negatíva potláčať. To všetko sa môže diať jedine pod vedením lásky. Láska je pre deti prepotrebná. A tam kde niet na ňu čas, tam sa z malých dievčatiek stávajú malé ....
To by sme nemali dopustiť.
