Vylaďujem farbu, aby sa leskla slnkom a kvapkami. A keď je presná, napätie a pátranie po tej presnosti poľaví. Prichádza uvoľnenie a uspokojenie podobné tomu, ako keď lukostrelec po dlhom mierení zasiahne stred terča. Je to presné.
Umenie je naladiť gitaru. Hľadanie tónu, ktorý lahodí uchu a v súzvuku s ostatnými strunami sa nebije. Nemôže byť príliš nízko, ani príliš vysoko. Po milimetroch točím kolíkom. Chvíľu tam a chvíľu späť. Už hrá tímovo. Zvuk jednej struny, ktorý sa nedá presne čítať, lebo je súčasťou hudby. Je na mieste. Na správnom mieste, preto ho nepočuť. A tvorí tón.
Umenie je uvariť skvelé jedlo. Nájsť tú chuť, ktorú jazyk cítil stokrát predtým. Slanej šťave dodať hladkosť smotanou, zaujímavosť kvapkou citrónu a jemnosť štipkou cukru. Zaprášiť korením a jemne miešať do zamatova. A vznikne explózia chuti.
Umenie je v pohybe zobraziť to, čo hovorí hudba. Prenesie sa sluchom do celého tela. Prenesie sa citom do každého pohybu. Je pôvabný, je vyladený, má vášeň aj harmóniu. Telo rozpráva krátky príbeh v tanci.
Umenie je povedať. Nájsť tie pravé slová pre ukrutnú bolesť aj neskutočné šťastie. Pohrať sa s každým „ak" a s každým „keby". A keď nájdem ten správny tón, tú pravú formu, keď v sebe nájdem úprimnosť pre tie slová, zrazu sa city dajú prenášať. Napísané i povedané môže vtedy pochopiť a precítiť každý, kto sa tých slov dotkol.
Keď hľadám pravdu, je to ako ladenie farieb pre maľbu jesene. Je zložená z mnohých a výsledok je nové poznanie. Keď hľadám skutočnosť, je to ladenie strún do jedného tónu, ktorý je zložený z mnohých nepočuteľných zvukov.
Všetko, čo po naše dni robíme je umením. Umením vyváženia a harmónie. V pravde a v skutočnosti nájdeme uspokojenie.
Hľadanie je cesta do stredu terča.
