V detskom domove nás privítala sociálna pracovníčka, s ktorou sme sa telefonicky zhovárali. Bola veľmi milá a ústretová, no nemohli sme si nevšimnúť, že si nás testuje. Aj keď jej formulácie otázok boli dosť priehľadné, nezazlievali sme jej to. Vedeli sme, že sa stretáva s rôznymi ľuďmi.
Keď sme ju presvedčili o našom skutočnom záujme, zobrala nás na prehliadku celého detského domova. Vonku na dvore vychovávateľka napúšťala najstarším ďeťom bazén. Malí sa bláznili, špliechali a chichúňali a my sme na nich z lavičky pozerali. -Teraz sa jašia,- hovorí sociálna, - ale keby ste ich videli, keď prídu z terénu... Ani čerta sa tak neboja ako tej vody.
Smiali sme sa na ich dobrej nálade.
Potom nás zobrala do herne. Boli tam deti asi poldruharočné, učili sa chodiť alebo už neistými krokmi blúdili popri stenách. Upozornila nás, aby sme neboli dlho, vraj to neurobí dobre im ani nám. Nenápadne sme vkĺzli cez dvere a sadli sme si na koberec. Po zemi ležali hračky, medzi ktorými sa deti bezcieľne presúvali. V rohu sedela dobrovoľníčka a čítala si. Sestričky dávali obed inej skupine a podchvíľou cez sklo nakukli, ale nedialo sa nič závažné. Bol tam kľud. Niektoré z maličkých sedeli a kývali sa z predu do zadu, iné z boka na bok. Tie, čo sa nekývali, poväčšinou hýbali očami zprava doľava. Samé seba v strachu a neistote čičíkali a hojdali, keď ich nikdy nikto nepohojdal v náručí.
Prvý nás spozoroval malý Rómeo a hneď za ním pricupital jeho braček - dvojča Romanko. Manžel sa im páčil viac. Myslím, že chlapa asi nikdy nevideli. Vešali sa na ňho bozkávali ho a on ich vyhadzoval do vzduchu a šteklil. O chvíľu chcel takmer každý z drobcov aby ho vyhodil a pošteklil.
Všimla som si sediaceho chlapčeka, ktorý úporne kýval hlavou zo strany na stranu, až mu hlávka klesla do lona a on zaspal. V sekunde pribehla sestra, chytila ho pod pazuchy a postavila na nohy. Chlapča sa nadýchlo, ako by sa vynorilo z hlbokej vody a vytreštilo oči a rozpažilo ruky. Sestra zmizla za sklom a chlapček pomaly začal klesať do sedu a vrtieť hlavou. Tušila som, že sa to bude opakovať, preto som drobca zobrala na ruky a on samozrejme hneď zaspal. Opatrne som ho uložila na žinenku, aby sa nezobudil. To tam už ako tajfún vletela nabrúsená sestrička, zopakovala procedúru a vyčistila mi žalúdok, vraj čo ona s ním bude robiť, keď budú ostatní spať.
Asi nastal čas kedy naša prítomnosť všetkým ubližovala, tak sme sa za žalostného plaču batoliat odobrali so sociálnou na balkón, kde sa v zamrežovaných postieľkach prebúdzali mladšie deti. Hneď oproti dverám cez ktoré sme vošli stál stôl prikrytý dekou a na ňom spalo na brušku bábätko v ružových dupačkách. Spýtali sme sa, čo tam robí pri starších deťoch. -To je naša plačka. Vrieska tak, že vždy zobudí celú malú skupinu, tak je tu. - povedala sociálna a začala nám rozprávať o ostatných detičkách, pri ktorých sme sa zastavovali.
Ale my s manželom sme už pozerali iba v jeden smer. Videli sme z nej jedno očko, malý noštek a kútik úst, no napriek tomu sa s nami čosi stalo. Okrem nej sme už nič a nikoho nevideli ani nepočuli. Zobrali nás aj do izbičky najmenších detí, kde v ružových postieľkach spali bábätká, jedno krajšie od druhého, ale tam už sme sa veľmi nezdržali.
Keď nás potom usadili do kancelárie nechceli sme nič iné, len ju chvíľu popestovať. Keď nám ju doniesli, boli sme si istí. Držali sme ju v náručí a vedeli sme, že tam na nás čakala, že je naša. Telíčko jej bezvládne viselo, zato intenzívne kmitala veľkými očkami všade tam, kde sa niečo dialo. Pre formu sme si vypočuli anamnézu, ale vedeli sme, že nech sa dopočujeme čokolvek, náš názor to nezmení.
Rómsky pôvod, výrazné mentálne a fyzické zaostávanie, nezáujem o okolie, nezáujem rodiny, ďalší dvaja súrodenci umiestnení v náhradnej rodine. Vnútili nám čas na rozmyslenie, ale my sme volali už na druhý deň. Povedali, že nám ju akože požičajú na návštevný pobyt a my ju akože budeme po mesiaci vracať, kým nebude naša. Mali sme pre ňu aj nové meno. Bude to Alžbetka - naša kráľovná.
O týždeň sme šli pre ňu. Podpísali sme povolenie a medzi dverami stála už sestrička s naším ružovým batôžkom. Cestou sa ani nepohla a ja som ju hltala očami. V polovici cesty sme zastali na pumpe, aby som ju prebalila. Otvorila som WC a tam iba záchod a malé umývadlo. Zanadávala som si na ohľaduplnosť k matkám s deťmi, položila autosedačku na zem a rozbalila bábätko. To, čo som uvidela, bolo aj na môj silný žalúdok veľa. Oprela som sa o stenu a snažila sa to predýchať. Na maličkom zadočku po obidvoch polovičkách boli hlboké krvavé jazvy živého mäsa. To bolo to mierne zaparenie, ktoré nám spomínali a zrejme aj dôvod jej neustáleho nariekania.
Viem,že zahojením týchto rán sa zrejme nezahojili jazvy na maličkej dušičke, ale už sme boli s ňou, už sme jej mohli pomáhať a ochraňovať ju pred svetom, ktorý ju hneď na začiatku zradil. Doma sme ju potom nepočuli plakať asi dva týždne.
Do mesiaca nebolo po zaostávaní ani stopy, pred prvými narodeninami už pekne rozprávala a mala za sebou prvé krôčky. Pred pár mesiacmi mala tri roky, tak sme ju prihlásili do škôlky. Keď som pre ňu prišla postavila si ma do šatne a povedala: - Tu stoj mami, mám pre teba "preklapenie".
Ja som vedela prečo. Bol deň matiek a vedela som, že isto niečo zmajstrovali. Dala mi do ruky srdiečko, ktoré sama vystrihla z červeného papiera, uklonila sa a zarecitovala:
- Natrhám kytičku,
hoc skromnú, maličkú,
pôjdem s ňou potešiť
najdrahšiu mamičku.
Pobozkám, postískam obe milé líčka.
Buď zdravá, buď šťastná najdrahšia mamička.
Žiadalo sa mi hovoriť zložito o tom, čo pre nás znamená a ako si život bez nej nevieme predstaviť, aká je nám drahá a milovaná a akí sme všetci šťastní, že ju máme. Pre slzy sa mi nedalo. Povedala som iba: - Ľúbim ťa.
