Raz sme tak ležali s babičkou pod ťažkými natrasenými perinami a ja som ako vždy začala otravovať: - Babi, rozprávaj ako to bolo, keď si bola malá.
Robievala som to často a vždy som mala úspech. Tak aj teraz. Za zelenou roletou presvital neón z ulice, plynové kachle ticho syčali a my sme sa preniesli v čase.
- Pamatám si to jak neska. Tatenko išól skoro ráno do vinohradu robit a my dzifčence zme ostali mame doma pomáhat. Roboty bolo dost na dvóre, ale šak nás mali šest. Ked zme porobili čo bolo treba aj obed bol už nachystaný, išla ho mamka zanést tatenkovi do vinohradu. Motali zme sa po zahrade a tot najmladšá z nás Terezka zbadala na samém vrchu hrušky jednu zrelú. Kukali zme na nu, ja sa tam skúša vyškrábat ale vóbec jej to neišlo. Hovoríme jej- šak Terezka, skús zatrást. Aj ked bola ešče malá, tak sa do teho oprela... To víš moja, vtedy neboli nejaké maškrty. To né jak teraz. Toto bola pre nás najvačá maškrta. Ale tatenko bol na to velice háklivý. Raz si pamatám, že zme ho sceli prekvapit a napéct mu tvarohových buchét. Aby boli lepšé behli zme do vinice a z každého strapčeka uščipli troška, aby to nebolo vidzet. Ale tatenko porád do prvej zakusol a hned sa pýtal odkál je to hrozno. To si nevíš predstavit, jaký ratataj s námi spravil. A jak zme tú Terezku vidzeli, že sa stým morduje, hned zme tušili, čo bude. No na trecí ráz sa oprela porádno a tak zatrásla, že šecký zrelé aj nezrelé popadali dole. No báli zme sa ci šecky prevelice, čo tá malá vyfasuje. Ale čo už, pocichu zme čakali. Mamka z tatenkom došli do kuchyne a hned sa nás pýtajú, čo to má znamenat. Šecky zme boli cicho len malá Terezka z vypleščenými očámi vykríkla: - Tatenko, taký tu bol vetééér... A tatenko, že já ci dám vetry a hned odpásávál remén. Potom zme hrušky museli pozbírat a mamka ich uložila na hóru do sena aby dozreli.
Ale čo. Došli Vánoce, šeci zme sedzeli okolo stola a večerali a ked zme dojedli začal tatenko rozdávat tý sladké žlté hrušky.To bol pre nás vánočný darček. Postavil jednu pred Jolanku, jednu pred Maryšku, jednu pred Slávku... šeckým nám dal iba Terezke nije. My zme tak sedzeli a kukali sa dĺho na tý hrušky a na tú smutnú Terezku. A naráz jedna z nás hovorí:- Terezka, já ci tú moju dám, já nescem. A za chvílu druhá: -Já nescem též. A potom trecá a štvrtá... Šecky zme tú svojú hrušku posunuli pred Terezku. Kukli zme potom na tatenka a ón plakál. Slzy mu tékli po lícách a hovorí: Ale vy mojé, vy ste si mysleli že tej mojéj najmlačéj nedáme? A vytáhól spod stola ešče jednú, kerú tam mal pre nu skovanú.
A teraz sa už, mojá, otoč na pravý bóčik, aby si si netlačila v noci na srdco a spi už. Zajtra ci povyprávám, jak nás strašili ked zme boli ešče malé na drápačkách, ze Zeleným mužíčkom a z velkým psom.
Zahrabala som sa do obrovskej periny, počúvala šušťanie plynových kachieľ a pozorovala obrazce na stene, ktoré nakreslila pouličná lampa. A prichádzali ku mne sny, ktoré mali podobu farebných filmov, mali vôňu, zvuk a atmosféru niečoho, čo už je uložené iba v tých, čo to pamätajú.
Dobrú noc!
