- Ale to ti teraz nemôžem dať. Musíš chvíľu počkať, vieš?
- Čo hovoríš, Alžbetka?,- pýta sa prekvapená babka.
Alžbetka celá zapýrená klopí zrak. Nepreriekne už ani slovko.
- To nie vám hovorí. To tej kamarátke, čo stojí pri lampe.
Babka otočí zrak k lampe a keď zistí, že tam nie je nič než lampa, pochopí.
- Ahá, Fitko!
Fitko bol fiktívny kamarát našeho Jakubka. Mal asi dva roky a bol jedináčik, tak si vymyslel parťáka. Veľkú hlavu sme si z toho nerobili a dobre sme sa bavili ( samozrejme nenápadne ), keď chytil slúchadlo telefónu a dohováral sa smrteľne vážnym hlasom so svojim kamošom.
- Takze Fitko, nezabudni, zajtra ideme do tej isťovne, aby ti uz konecne dali tie biotiká... Jakoze nemózem... Dójdi... Hotovo... A nezabudni. Zober si kockovanú koselu, capicu na usi a obrubník... Dobre... cakám...
Asi takto znie úryvok so stenografického záznamu vytvoreného babkou, ktorá to chcela archivovať na neskoršie časy a strašne sa pri tom smiala.
Asi po roku sa Fitko náhle stratil. Keď sme sa pýtali Jakubka, ako sa Fitko má a čo robí, hovoril, že nevie a tiež sa trochu červenal.
Raz podvečer zazvonil u nás telefón. Volala babka. - Natália, rýchlo si pusti správy. Fitko sa našiel!
- ...preto žiadame občanov o pomoc pri identifikácii. Dotyčný mal na sebe károvanú košeľu modrej farby, sivú čiapku. Bol nájdený vstudni v obci ... O nohy mal priviazaný obrubník.
Prvýkrát som pri tragickej správe úplne nemiestne vybuchla do rehotu.
Je to on. Náš Fitko! Tak preto sa tak dlho nehlásil...
Nuž čo. Zanedlo k nám Šimonko a Betka privliekli celú kopu nových fiktívnych kamarátov. Väčšinou sú ale bezmenní. Iba o jednom viem, že sa volá Konor a je to vojak.
