Kuchyňu podvečer osvetľuje mäkké žlté svetlo a vonia cesnakom. Na stole ležia teplé topeničky a zo džbánu sa parí čaj s citrónom. V tmavej obývačke žmurká na modro televízor, deti si píšu úlohy. Všetci sú akýsi pokojnejší. Neťahá ich to túlať sa po uliciach. Čas zážitkov je preč. Je tu čas pohody.
Spomínam, keď sme ešte bývali v paneláku priamo nad cintorínom. Po členky zaborená v napadanom lístí som tadiaľ popod vysoké gaštany pravidelne tlačila kočík, aby som na tomto široko-ďaleko najpokojnejšom mieste uspala svojho jedináčika. Niekedy bol vyrušený hlbokými tónmi orchestra hrajúceho Už ma obkľúčili... a začal neutíchajúco plakať. V duchu som sa pousmiala, že by mal robiť, ako kedysi bývalo, platenú plačku. Vedel to naozaj srdcervúco.
A pohľad z nášho okna býval najkrajší začiatkom novembra. Večer sme sa pozerali von na ten úžasný obraz. Nádherná panoráma posiata žltými a červenými svetielkami.Tisíce sviečok plápolalivo vetre a ľudia prúdili v davoch sem a tam. Obliekli sme si zimné bundy, natiahli rukavice a vmiesili sme sa medzi nich.
Všetko voňalo astrami a chryzantémami, roztaveným voskom a čečinou. Už z diaľky bolo vidno sviečkami osvetlenú kaplnku, o ktorej sme si ako malé rozprávali strašidelné príbehy, v ktorých vraj na vlastné oči niečia mama či teta videla, ako majú na Všech svätých omšu mŕtvy z cintorína. Teraz tá nenápadná kaplnka žiarila a nikoho nenapadlo bať sa chodiť v tento večer po cintoríne. Pristupovali k nej deti aj dospelí a odpaľovali svoje kahance od tých horiacich. Ukladali ich k nohám Panne Márii, okolo ktorých sa vytvárali kvaple vosku a stekali na zem. Zapálili jednu sviečku tam a druhú pod červenú hviezdu na náhrobku padlého vojaka. Potom sa každý vybral k tým svojim. V tme sme stretávali známe tváre. Stisky rúk a bozky na líce pri hrobe blízkych.
Viem, že tam nie sú. Napriek tomu zapaľujem sviečku, kladiem ju na hrob a vduchu odriekam modlitbu. Viem, že vedia, že to nie je prvý krát, čo som si na nich tento rok spomenula. Viem, že vedia, že na nich myslím a spomínam často, a že keď na nich spomínam, ovanie ma teplo ich prítomnosti. Viem, že sa netreba báť žiť ani zomrieť.
Vraciame sa do vyhriatej kuchyne a je nám dobre. Pozriem z okna na tú plápolajúcu nádheru a privoniam si k rukám, aby som si pripomenula, ako ten večer voňal chryzantémami.
