V niečom sa paralela isto dá nájsť. Čím viac detí, tým menej sa vám zdajú niektoré detaily podstatné. Ale určite to neplatí pre prvé razy.
Pamätáte si ich dlhé roky. Sú vám teplom, ktoré váš život zohrieva.
Spomínam, ako sa Jakubko na mňa prvý krát usmial. Mal dva týždne. Ja som vtedy prvý krát pocítila, že máme spolu vzťah. Že to už nie je iba o plači, hlade a mokrých plienkach. Jednoducho, že ma rád vidí. Malé bezzubé ústočká sa roztiahli do milého úsmevu.
A ja som utrela slzu.
Pamätám na prvý zúbok, ktorý si za veľkého plaču konečne vytrhol. A napriek všetkým poverám sme ho nehodili za chrbát, ale odložili do malej krabičky, kde je dodnes.
Spomínam, keď prvý krát napísal trasľavé MAMA. Bolo to jeho prvé slovo. A ja aj on sme boli na to patrične hrdí.
A ako vyhral svoj prvý veľký pohár za víťazstvo v pretekoch a rozpaky ho ovládli natoľko,že si ani nevšimol, ako mu chcú súperi potriasť rukou.
Pamätám, ako Šimonko prvý krát papal kašu a ako mu chutila.
Ako prvý krát nakreslil postavičku a povedal, že to som ja.
Ako prvý krát narátal do desať, keď počítal schodíky k nášmu domu.
Spomínam, ako mal svoje prvé tanečné vystúpenie so škôlkármi a tváril sa pritom nadmieru dôstojne a vážne.
A Betty. Prvý môj pohľad na ňu, prvé krôčky a prvé "mama" a prvý ich deň v škôlke, keď som sa vrátila do prázdneho domu a bola oveľa oveľa menej statočná, ako oni dvaja. Dobre, že ma nevideli.
Aj dnes sa stalo niečo po prvý krát. Bežala som za ňou dolu ulicou, držiac ju za sedanku malého bicyklíka. - Mami, už ma pusti!
Nechcela som, bála som sa. Veď je ešte malá. Čo keď sa jej niečo stane. Ale pustila som.
Viem, že ich budem musieť pustiť. Aj s vedomím, že sa im možno niečo stane.
Gratulujem, moja športovkyňa!
