Bola to isto víla.
Tvár mala bledučkú, akoby inde žila.
V jej zraku hĺbka jazera,
z paralelného sveta pozerá.
Len kútikmi sa usmieva
a je v nej hĺbka... z praniera.
Mona Lisa a tichá Johanka
splieta si sily do lanka.
A jemne, tíško, pomaly,
nech potajme sa podarí.
Jedného dňa ich použije,
snáď aspoň raz, nech znovu žije.
Bola to isto víla,
a v mágii jej prítomnosti sila.
Sila slabých a tichých, nezlomných.
V slabosti silných, hluku pokorných.
Jej tenké prsty a dlhé riasy,
pramene vlasov, čo rástli časy,
tá krehkosť, tá bolesť tichá,
kde niet rozmarnosť a kde niet pýcha.
Bola to isto víla
ešte tak trochu žila,
keď zliezla bledá z praniera.
To, čo je bolesť vedela.
Keď nevidno už sinky, rany,
jej príbeh je dorozprávaný.
Zabudnúť, stratiť sa v čase,
a ráno vstať silná zase.
Bola to isto víla.
Víla, čo na zem poblúdila,
kľakla si k nohám odhodlane,
ona to stihne, zvládne, vstane...
Videla som ju - vílu.
Tak slabú, zničenú a štíhlu.
A vlasy jej zaclonili tvár:
„Nesiahajte, veď ani ja nesiaham!"
