Písmo:
A-
|
A+
Chrbtom opretá o stanicu,
na hlave starú baranicu...
Breh poznať nikdy nechcela,
pláva si morom v loďke z papiera.
A mnoho zväčša nepýta,
len toľko, nech je pripitá.
To má cenu, to sa nemáli,
- zabudnúť, že ju čakali.
Kráča spolu s nocou ulicami,
hľadá tých, čo sú tiež tak sami.
Keď pes v čiernej diaľke znovu zavyje,
len ona chápe. Aj jemu lejú pomyje.
K ránu si sadne na fontánu
a zmyje faloš odohranú.
Spýta sa hladiny zrkadla:
Prečo som takto dopadla?!
A tisíc prečo a tisíc lebo,
kým rozjasní sa ranné nebo,
kým lavička sa zohriala,
kým nachvíľu zabudla a zaspala.
