S deckami z domova som bola v kontakte už dlhší čas, a vedela som o mnohých problémoch, ktoré s pani riaditeľkou do decáku prišli. Tieto problémy boli naozaj vážne. V niektorých prípadoch pomohla moja rada a veci sa začali hýbať. No, bohužiaľ, boli chvíle, keď dobré rady a ani oficiálne oslovenie vrchnosti nepomáhalo. Vtedy som to napísala vám na tieto stránky. Tým, že ste si moje svedectvo prečítali, rozhýbali ste ohromnú mašinériu, aby sa aspoň nachvíľu zaoberala tými najbezbrannejšími – opustenými deťmi. Z tohto detského domova už poznáte tri deti – Veroniku a jej malú Vikinku a takmer bezdomovca Kristiána. Aj vďaka vám dnes žijú pokojný život.
Novinár so srdcom a čakanie na pomoc
Bola som teda veľmi rada, že niekto má chuť pripojiť sa, zabojovať a pomôcť deťom od ich trápenia. Zistila som všetky dôležité podrobnosti, poslala mu informácie a dohodla stretnutie redaktora s deťmi. Na stretnutí som bola pre decká záštitou, že tomuto človeku môžu veriť. Otvorene hovorili o trestných oznámeniach, o tom, ako im samotní policajti už prejavovali ľútosť, aké ťažké je byť neustálym terčom a o mnohých ďalších krivdách, ktoré sa im v detskom domove diali. Rozlúčili sme sa s tým, že urobíme všetko pre to, aby sme deťom pomohli.
No článok ešte stále nebol vonku a situácia v domove začala v priebehu dvoch týždňov eskalovať. Tlak zo strany riaditeľky stúpal. Deti trávili denne hodiny v jej kancelárii. Vyšetrovala, kto sa s kým kamaráti, riadila, kto sa s kým kamarátiť musí. A svoje príhovory korenila. V hlavách detí musela byť nekonečná každá jedna z tých minút ochutená invektívami, nadávkami a ponižovaním.
Vrcholom bolo, keď v priebehu dvoch dní zavolala na deti dvakrát hliadku polície. Pričom sa mi decká dušovali, že neurobili nič, pre čo by ich mala riešiť polícia. Iba slovne oponovali, keď už bolo všetko dávno za hranicami normálneho správania sa riaditeľky. No oponovali moci, ktorá sa cítila byť neobmedzená.
Začiatok konca trápenia
Deti v strese, hneve, v smútku a plné krivdy zavolali najvyššie, ako sa dalo. Na ústredie. Nikto ich v tom momente nenavigoval, nikto im neradil. Bol to ich prvý popud hneď po tom, čo z detského domova odfrčalo policajné auto. Ony samé už nevedeli, ako vysoko treba volať. Kto to zastaví? Všetko sa odohralo veľmi rýchlo a deti mi zvestovali len priebežné dianie:
Vraj ma vysťahujú...Musím za ubytovanie platiť 100 eur...Prišla polícia...Prišli z ústredia...Zas mám ísť k riaditeľke do kancelárie.
Celý deň až do večera s deckami na telefóne a na chate a celý deň pocit neuveriteľnej bezmocnosti ovplyvniť veci, ktoré sa im diali. Jediné, čo som mohla robiť, je dodávať im silu, písať oficiálne sťažnosti a veriť, že najvyšší zobrali ich ponosy konečne vážne.
O jednej v noci s redaktorom telefonický hovor, že sa dejú nové veci, ktoré môžu mať zlý a bleskový spád a nech rýchlo píše, lebo ktovie, dokedy deti ten tlak vydržia. Mala som v ruke jeden veľmi citlivý materiál, ktorý dokazoval absurdnosť diania a má v celej kauze veľkú váhu. Chcel ho vidieť. Nemala som k tomu veľkú vôľu, lebo som chcela chrániť deti a najprv dať materiál preskúmať právnikovi. Hovoril, že jeho článok sa tohto materiálu vôbec netýka, že ho nepoužije a toto je len pre jeho internú potrebu, aby si urobil detailnejší obraz. Po dlhšom váhaní som mu ho nakoniec poslala. Redaktor ma zaprisahal, aby som nepísala nič na blog, lebo on to o tých trestných oznámeniach už má hotové a bude to urobené dobre. Bez problémov som mu to sľúbila. Písanie nie je zmysel mojej práce, ale jeho áno.
Nové ráno, nový deň
Deti volali asi naozaj dostatočne vysoko. Kompetentní už museli začať konať. A to hneď na druhý deň. Toto bola tá posledná kvapka. Čaša pretiekla. Pod tlakom mnohých výpovedí nemohlo prísť nič iné ako výpoveď. Riaditeľku vyhodili. Aj napriek teritoriálnym politickým nárokom.
Bola som veľmi rada, že to pre deti dopadlo najlepšie ako mohlo, že budú mať chvíľu pokoja a oddychu, že sa môžu vracať zo školy do domova bez toho, aby ich pred bránou chytali žalúdočné kŕče. Pre mňa misia ukončená. Prešlo desať dní, situácia sa upokojila, deti sa upokojili, prichádzal normálny život do jedného detského domova, ktorý sa predtým ani vzdialene na domov nepodobal.
- Haló! Dobrý deň, tu polícia Trnava, pani Blahová, chcel by som vás pozvať na výsluch vo veci trestného oznámenia na vašu osobu.
- Predstavme si! Veľmi rada prídem. A mohli by ste mi takto cez telefón povedať, čo som mala spáchať?
- Moment, prečítam zo spisu – napísali ste článok Rukojemníčka? Tak kvôli nemu podala bývalá riaditeľka detského domova na vás trestné oznámenie.
Skoro som mala dobrý pocit
Takže v utorok idem na výsluch na základe udania riaditeľky, ktorá má brata prokurátora. To môže byť zaujímavé.O desať dní neskôr mám teda už hlavu plnú nových záujemcov o adopciu, klubu náhradných rodín a trestného oznámenia. Keď tu znenazdania príde esemeska:
„Dobry, zajtra v SME vyjde DeD Trnava. Pri starsich kauzach riaditelky mi slusnost kaze citovat vas blog. Bohuzial kvoli moratoriu nemozem. Hadam mi to odpustite. Btw...toho Sulika vo vysielaci mi mozete pokojne vytknut aj osobne...ale nechajme to nabuduce.“
A dnes som si prečítala článok od renomovaného redaktora, ktorý je natoľko v obraze, čo sa témy detských domovov týka, že úplne sám a bez pomoci napísal skvelý článok o tom, ako jedna pani riaditeľka vďaka SME o miesto prišla: "Zažívali nadávky do debilov a tresty. Deti v domove ťahali do hádok" Úprimne – zostala som mierne šokovaná.
Takže milá redakcia a redaktor SME,
1. Článok vyšiel v čase, keď už naozaj nemal komu pomôcť. Desať dní po už bola situácia vyriešená, navyše ste sa nebáli štylizovať do role záchrancov detí, lebo ste poslali otázky
2. Vidím tam citácie z materiálu, ktorý som redaktorovi odovzdávala ako dôverný a výhradne pre jeho potrebu, a to je významne cez čiaru serióznej žurnalistiky.
3. V článku použil dve predchádzajúce kauzy riaditeľky, o ktoré sa nezaujímali žiadni „blogeri“, ako píše, ale zaujímala som sa o nich veľmi konkrétne ja. A veľmi konkrétna ja kvôli tomu idem v utorok na výsluch. Vy nie a ani nejakí iní „blogeri“.
4. Ďalšia vec a naozaj perfídna je, že článok vyšiel presne v deň moratória. Pokojne mohol vyjsť deň predtým alebo deň po ňom. Obsah článku už nepodlieha času a v kauze sa už desať dní nič nové neudialo. Napriek tomu sa redakcii zdalo úplne najlepšie to uverejniť presne v deň v deň moratória. Ako novinár píše - slušnosťmu káže uviesť zdroje - no zrejme mu to jeho slušnosť nekáže dostatočne dôrazne.
5. Spájať odborné veci, teda moje sociálne poradenstvo a moje kandidovanie do eurovolieb je zhýralosť. Všetci, ktorí ma poznajú, vedia, že som na opustené deti nikdy nelovila hlasy vo voľbách a je mi to protivné, zatiaľ čo iní kandidáti na deťoch veselo parazitujú, navštevujú ich choré v nemocnici, lepia si ich na bilbordy, tvrdia, že potrebujú otca a mamičku, ale len v rámci kampane. Vy úmyselne uverejníte v deň moratória článok, na ktorom som aktívne spolupracovala a ešte ma urazíte esemeskou, kde mi medzi riadkami podsúvate tieto úmysly.
6. Neviem, čo už môže byť viac absurdné, než spojiť v jednej vete pomoc opusteným deťom a účasť Richarda Sulíka v diskusii na Slobodnom vysielači. Väčší dôkaz pomýlenosti a zaujatosti jedného renomovaného denníka ste ani poskytnúť nemohli.
Spolupracovala som skutočne s množstvom novinárov takmer zo všetkých médií od Markízy až po Nový čas. No za osem rokov je toto prvý krát, keď niekto z nich moju dôveru a ochotu pomôcť, takýmto kardinálnym spôsobom zneužil a ohrozil deti. Je mi ľúto, že to bolo práve SME, pretože vylievať si vlastnú frustráciu a zaťahovať do toho deti a politiku je naozaj mimoriadna podlosť a nie žurnalistika. .
Našťastie, ste tu vy všetci, ktorí ma čítate a máte účasť aj na životoch mnohých ľudí o ktorých píšem a ktoré sa cez moje rozprávanie preniesli až k vám a vy ste vedeli na chvíľu precítiť ich trápenie a radosti. Ďakujem vám za vašu prejavenú empatiu, za vaše časté návštevy a za všetky komentáre. Vy ste tí, ktorí menia veci.
